Napätie a úzkosť sa miešali so smútkom. Osemročný vzťah sa ukončil pred trestným súdom. To, čo jej kedysi malo poskytnúť zázemie, pocit, že niekam patrí, že ju má niekto rád sa zmenilo už len na bezkontaktné ignorovanie.
Petra nemala otca. Vyrastala len s matkou. Raz, ako dieťa, sedela na obrubníku chodníka. Pozorovala dievčatko, ktorému otec uväzuje šnúrku na topánke. Niečo mu rozpráva a on jej len tak letmo rozstrapatil vlasy. Tento obraz sa jej premietal večer keď zaspávala a potom ešte veľmi, veľmi dlho. Predstavovala si, aké to je mať otca, aké je cítiť objatie hrubých chlpatých rúk a lietať nad hlavou muža, ktorý si ju vyhadzuje a chytá len preto, aby ju rozosmial. Rozmýšľala, aké to je vedieť, že tie ruky ťa vždy chytia, že tie ruky ťa vždy ochránia. Chvíľku to videla tak jasne, tak skutočne, ale potom sa to rozplynulo a ona stála sama uprostred tmy. To prázdno sa s ňou ťahalo celým detstvom a z času na čas ju ťažilo ako balvan.
Jedného dňa prišiel Igor. Bola ešte stále mladá. On mal o dvadsať viac. Žiaden atlét ani oslnivo krásny chlap. Taký normálny podnikateľ s peniazmi. Milenec, otec, sponzor, priateľ. Petra uverila, že našla ruky, ktoré ju vždy chytia a ochránia. Nie, nemala ilúzie o svadbe s vlečkou a družičkami, ani o veľkej krásnej rodine. Vedela, že je po onkologickom zákroku, v ktorom sa jej šance na materstvo a rodinu rozplynuli ako ten obraz pozorovaný na obrubníku chodníka. Vyrovnala sa s tým. Hoci tak, ako takmer všetci, aj ona chcela s niekým byť. Iba byť. Tak normálne. Večer, cez deň, pri raňajkách, s niekým byť, rozprávať sa s ním, mať plány o nákupoch na víkend. Nič zázračné, nič výnimočné. Celkom obyčajne s niekým chcela byť.
Keď svoju samotu mohla odovzdať Igorovi, s vďakou mu odovzdala aj všetky svoje spomienky. Stal sa jej milencom a dôverníkom, ktorý mal prístup do všetkých komnát. Dostal vstup aj do tej trinástej. Petra zverila Igorovi to, čo pred ostatnými malo navždy ostať utajené. Dostal prístup do intímneho priestoru, zaheslovaného dôverou. Petra verila, že Igor k nej patrí a to čo k nej patrí ju nezradí. Zradilo.
Igor si po čase našiel inú spriaznenú dušu a Petru už jednoducho nechcel. Teda nechcel ju so všetkým, čo k nej patrilo. Bol z ich vzťahu unavený. Lenže intimita Petry ho nevedela pustiť. Zväzovala ho ako závislosť. Tak sa opakovali odchody a návraty. Noci plné vášne, striedali zrušené schôdzky až pokiaľ neprišiel deň, keď Petra pochopila, že má konkurenciu.
Šalela z toho. Ako to je možné? Dáva mu predsa svoju mladosť. Nechcela uveriť, že ju niekto dokáže a môže nahradiť. Nechcela o Igora prísť. Bol predsa jej, tak prečo má spať inde a s niekým iným? Kde zase do čerta je?
Začala ho prenasledovať. Písať správy, maily, zisťovať si kde je, s kým je, skontaktovala sa so svojou konkurenciou a poskytla jej niekoľko užitočných poznatkov zo života starnúceho Don Juana.
To bol vrchol. Igor podal trestné oznámenie. Poskytol polícií všetko, čím mohol Petru zastaviť. Ublížiť jej a zobrať si späť peniaze, ktoré jej kedysi s hrdosťou úspešného podnikateľa dával ako mesiáš. Bez limitov spolupatričnosti, bez bŕzd spomienok, vydal všetko, čo sa mu dostalo do rúk v čase, keď Petra verila, že jeho ruky sú tie, ktoré ju navždy ochránia.
Teraz stála Petra pred dverami pojednávacej miestnosti a čakala na rozhodnutie. Nebezpečné prenasledovanie, nebezpečné vyhrážanie v jazyku Trestného zákona neveštia nič dobré. Prežiť sa to dá, ale bez straty kvetinky to úplne nejde.
Bola som taká sprostá. Keď si to všetko premietnem spätne. Od začiatku až po dnešný deň. Nemôžem tomu uveriť. Mohla som sa na neho vykašľať. Hneď. Myslela som si, že ho zastavím, že sa vráti alebo čo ja viem, čo! Nie. Nič z toho sa nestalo. Tlmeným hlasom, s obrazom spomienok, šepkala Pera v šere jedného malého okresného súdu.
Keby som sa postavila k tomu ako milenka, ktorá má o dvadsať rokov menej, povedala mu, keď chceš tak choď, mohlo byť všetko inak. Možno by sa vrátil, ale hlavne, nestála by som pred súdom. Nevedela by som, že Igor sa zmenil na poškodeného, obhajca si na pojednávaní oblieka talár, ten malý stolček slúži k výsluchu a čakať na rozsudok je tak stresujúce. S ironickým úsmevom, len tak sama pre seba, pošepkala Petra. Aká by som bola vďačná osudu, keby som toto všetko nemusela vedieť. Povzdychla si a utrela stekajúce slzy.
Keby som mohla povedať ostatným: “Nebuďte takýto sprostí, nič nevyriešite, nikoho nezastrašíte, len pomasírujete ego tomu, kto nemal vo vašom živote dostať priestor a vy si ponesiete spomienku, na ktorú fakt nebudete hrdý!"
