Nikto sa nad tým nepozastavoval. Mládencovi ovisnutému v okienku colnice každý ukázal niečo, čo ho posunulo ďalej a on sa za odmenu usmial. A tak sme sa dostali za hranice covidom limitovaných dní, aby sme zistili ako to beží u našich susedov.
Pracovné povinnosti som vyriešila a v presvedčení, že som urobila všetko, čo bolo v mojich silách, som si večer išla doplniť stratenú energiu do miestnej rakúskej vinárničky, zvanej „Heurige“. Atmosféra výborná. Podnik do posledného miesta zaplnený zákazníkmi, ktorí ochutnávali typické veltlínske zelené. Ťažko povedať, či blažené výrazy tvári spôsobila malebnosť kraja alebo promile bieleho. Každopádne prítomní gurmáni vyzerali veľmi spokojne. Sem tam niekto hral karty, niekto debužíroval jemné kúsky Südtiroler Speck a Bergkäse a niekto striedmo popíjal (možno aj druhý litrík vína), aby sa spokojne kochal v tomto očarujúcom kraji, kde akoby zastavil čas, hoci hodiny bežali neuveriteľne rýchlo.
Milá čašníčka sa pri príchode usmiala a vyzvala nás, aby sme ukázali, že sme zaočkovaní. Tu je kód, keď si ho naskenujete, nabudúce už nemusíte ukazovať GreenPass. Ukázala na malý počmáraný kúsok papiera, prilepený na stole a pustila sa do zapisovania našej objednávky. Tak ako ináč? Veltlín, jausenbrett, syrový tanier, potom tie paštéty ... Pečivo? Koľko? Presne objednaný počet slúžil k tomu, aby sa zákazníci neprehrabovali v košíku a prípadne si nedarovali nejaký ten bacil navyše. Rúška? Nie. Žiadne.
Rovnako na druhý deň v miestnej vychýrenej kaviarničke. Pri stole sme okrem GreenPassu museli ešte vyplniť dotazník. Meno, priezvisko, telefón, mailová adresa. Miestni ihneď išli k stolíku, kde vypísali dotazník a potom sa usadili, ukázali čašníčke telefón a objednali si. Priestor prevoňaný kávou a sladkou vanilkou, podľa získaných informácií, uchová tieto dotazníky dva týždne. Ak sa vyskytne problém, ozve sa miestne zodpovedná osoba, aby oznámila, že je problém. Inak sa dotazníky zničia.
Treťou reštauračnou zastávkou bola príjemná obedová vsuvka, do inak nabitého programu dňa. Rovnaký scenár. GreenPass, na viacerých miestach dezinfekčné prostriedky a inak nič, čo by naznačovalo, že svet bojuje s covidom.
Všímala som si ľudí okolo seba. Ich reakcie na povinnosť preukázať sa, že nie sú nositeľmi covidu. Viete čo? Nič. Vôbec nič. Žiadne reakcie, ktoré by stáli za reč. Moju pozornosť si získal ten neuveriteľný pokoj a určitá poslušnosť voči situácií a okolnostiam. Tá pokora s akou miestni Rakúšania pristúpili k možnostiam fungovania bola neklamnou jazvou prekonaného obdobia, s ktorou sa evidentne naučili žiť tak, aby nestratili radosť zo života. Neprestali sa stretávať. Neprestali sa rozprávať, ani si s úsmevom a jemne zdvihnutou rukou oznamovať „Morgen“, „Grüβ Gott“. V zásade všetko fungovalo tak, ako by sa covid ani neriešil.
Ešte jedna malá zmienka, ktorá sa týka cien. Na Slovensku sa po otvorení reštaurácií, pohostinstiev, vývarovní a iných búdok zabezpečujúcich jedlo, ceny zvýšili násobne. V Rakúsku sme v niektorých navštívených zariadeniach kontrolovali, či nám niečo nezabudli započítať, lebo sa nám nechcelo veriť, že platíme tak málo. Neviem, či rakúski podnikatelia nemali výpadky kvôli lockdownu, či ich nepostihli nárasty cien a energií, ale snaha dobehnúť výpadky sa evidentne prejavuje úplne iným spôsobom ako u nás. Dôkaz? Rakúski zákazníci neprestali chodiť do svojich obľúbených krčiem.
