.... ak vaša dcéra položila svojmu princovi otázku: „Čo je to? Šaty s vlečkou vyšívané, ale princezná to nie je jasný pane?“, ste svokra.
Vaše dievčatko s bielymi šatami so závojom a ligotavou obrúčkou na ruke prinieslo do rodiny okrem nového priezviska aj „Inštitút svokry“. Tak ako to prežiť, aby sme sa z toho všetci nezbláznili!
V úvode si poviete, však a čo? Som sčítaná, inteligentná, viem o živote už svoje, tak aká zmena! No isté minimálne zmeny aj tak čoskoro objavíte. Napríklad, že sa vám už fóry o svokrách nezdajú také smiešne a pri ich počúvaní si len zašomrete, že je to fakt vtipné. Však kto by sa smial napríklad na takej hlúposti, že smrť svokry je ako štipľavý guláš. Vystúpia ti slzy, ale vo vnútri máš taký hrejivý pocit. No uznajte, že hrejivý pocit!
To, že svokra nie je inštitút práve najobľúbenejší je zrejmé z množstva vtipov. Dokonca som čítala, že jeden „vtipálek“ sa opýtal, či vieme, ako sa delia svokry? Odpoveď ? Pílou a sekerou. To je už čo? To akože by nás dokonca chceli aj nemať?
Keď sa zamyslím nad obsahom väčšiny týchto „fórov“, je mi úplne jasné, že dobrá svokra je taká, ktorá mladých navštevuje minimálne, do ničoho sa nemieša a hlavne mlčí a to aj na úrovni neverbálnej komunikácie. To znamená, že nedvíha obočie, nešpúli pery, nekrčí ramenami, nenaznačuje, že niekomu preskakuje. Len sa tvári, že nevidí, nepočuje, nerozpráva a keď sa nedajbože strhne v dome hádka, tak preventívne utečie. Samozrejme, že vychádzam z toho, že dôvodom tejto hádky nebola práve ona. Vtedy tiež môže síce utiecť, ale to už býva dosť neskoro.
Dokonca Max Kašparů, český spisovateľ, psychiater, pedagóg a gréckokatolícky kňaz, v jednej zo svojich prednášok povedal, že pred tým ako zosobáši mladých pozve si budúce svokry. Porozpráva sa s nimi, ale hlavne, hlavne sa ich opýta, či sa zaväzujú mlčať. Smiech počúvajúcich po týchto slovách dá všetkým najavo, že vedia o čom to je! Posolstvo zatvorených úst mamičky milovanej sa tiahne nielen v tejto prednáške, ale v mnohých vtipoch, v scénkach, návrhoch na rozvod, čo je neklamným znakom toho, že téma je vážna.
Keď som vo svojej praxi advokátky počúvala, čo všetko dokázali svokry pokaziť, vždy som sa sama seba pýtala, ako je to možné? No nie je to také jednoduché. Vidieť niečo o čom viete, že nie je dobré, že to vzťahu neprospieva alebo mu dokonca ubližuje a mlčať, niekedy nie je fakt ľahké. Hlavne keď sa zamýšľate nad tým, či voľba ticha je strach z konfliktu, zbabelosť alebo disciplinovaný postoj.
Všeobecne platnou pravdou je, že životné skúsenosti sú neprenosné. Nedajú sa implantovať do hlavy iného tak, aby telo dvadsaťročného fungovalo so skúsenosťami päťdesiatnika. Teda to, čo my vidíme ako zlé, pre život mladého človeka je skúsenosť, ktorú potrebuje možno preto, aby raz to všetko mohol sledovať z pódia života. Navyše radiť máme len vtedy, keď nás o to iný výslovne požiada, inak musíme mlčať. Preto nech by sme sa akokoľvek snažili vyriešiť problémy mladých, nech by sme to akokoľvek mysleli dobre, nebudeme v tejto snahe za pekné, drahé svokry, pretože starať sa do mladých jednoducho nie je pekné. Pokiaľ sa pred nami odohrá niečo, čo je úplne, ale že úplne zlé, viete čo ? Nechajme to tak! Nech si po vykrikujú, nech sa pohádajú, nech si robia čo chcú len nech nás nechajú v tomto búrlivom procese úplne bokom. Oni majú svoje mechanizmy na udobrenie. My máme rýchle nohy, ktoré nás odpracú z miesta kde to hrmí, na miesto, kde si vyložíme nohy, uvaríme kávu a pustíme telenovelu. Napríklad tú o dlhej romantickej láske, kde krásny, bohatý a ešte aj inteligentný muž, chápe úplne obyčajnú dievčinku s nízkym sebavedomím. Nezištne jej pomáha a robí všetko preto, aby sa presadila, bola uznávaná v spoločnosti, úspešná v práci a milovaná v ich spálni. Potom si vzdychneme, usmejeme sa, zhasneme sviečku pri dohorievajúcom krbe a prehupneme do ďalšieho dňa, v ktorom na nás bude niekto čakať s láskou.
Apropo... viete, čo má spoločné Popoluška so svokrou?
Sťažovala sa Popoluška princovi, že má strašne zlú macochu. Princ jej na to povedal, nič si z toho nerob ja mám strašne zlú svokru!
