Jeho odpočúvanie na poľovníckej chate, predvedenie na políciu a vznesenie obvinenia pre podnecovanie sú ďalším významným počinom, ktorý ho nezvratne posúva k získaniu dvojciferného čísla v najbližších parlamentných voľbách. A bude ako nebolo!
Keď pozerám, ako sa niektorí koaliční politici snažia „zničiť“ Fica, spomeniem si na jednu veľmi starú rozprávku o takom malom čertíkovi. Bol síce milý, odhodlaný, ale všetkým na smiech. Vždy sa objavil na obrazovke s veľkým hrmotom, výrazom tvrdého bojovníka, ktorý vyskočil, zatriasol sa, zamával chvostom a začal vykrikovať, že bude škodiť, škodiť a škodiť! Na konci dňa len so skleslým pohľadom a zošpúlenými ústami zistil, že pomohol. Celá rozprávka bola o tom, že nech tento čertík čokoľvek urobil, vždy to prinieslo niekomu úžitok. On napriek tomu vytrvalo opakoval, že bude škodiť a škodiť.
Presne takto mi pripadajú súčasní bojovníci za zničenie Fica. Nech robia čo robia, vždy mu pomôžu. Čím odhodlanejšie a s väčšou vervou vybehnú proti nemu, tým on rýchlejšie rastie a pevnejšie stojí na svojom politickom piedestály.
Jeho obvinenie a predvedenie na policajnú stanicu to opäť raz potvrdilo. Robert Fico sa postavil za svoj národ a bol za to prenasledovaný. Odvezený políciou, podrobený výsluchu a čeliaci obvineniu. Lavína podpory vďačného ľudu, pre tohto „bojovníka za ľudské práva a slobody“, na seba nenechá dlho čakať. A tak jeho slova: “čo sme sa tu už všetci úplne zbláznili“ v tomto kontexte, naberajú akýsi iný zmysel.
Róbert Fico vo svojich tlačovkách bojuje za zdravotníkov, dôchodcov, nespravodlivo väznených a súdených, vyššie platy, nižšie ceny energií, ťaží proti zdražovaniu. Pôsobivou rétorikou buduje naše nové sny. Silným hlasom a pevným pohľadom vymazáva tých „báječných“ dvanásť rokov svojho vládnutia, ktoré prekrýva nánosom nových prísľubov na krajšie zajtrajšky a lepšiu budúcnosť. A tak pomaly zabúdame, že za jeho dvanásť rokov vládnutia sa nepodarilo postaviť diaľnicu z Bratislavy do Košíc, zruinovali sa nemocnice a školstvo, vytvorila sa tu sieť oligarchov, ktorá si podmanila najzásadnejšie posty Slovenska. Zabúdame, že počas jeho vládnutia mali dôchodcovia jedny z najnižších dôchodkov v celej Európskej únií a zdravotne postihnutí ľudia žili na pokraji úplnej chudoby. Dnes si už mnohí z nás nechcú spomenúť na fakticky obsah jeho sociálnej politiky a demokracie. Už mnohí nechcú spomínať na všetky tie kauzy spojené s verejnými obstarávaniami alebo predraženými nákupmi, ani nechcú cítiť sarkazmus, s ktorým sa komentovalo rozdávanie karafiátov babičkám, vo veľkých športových halách.
Viete prečo? Pretože teraz, teraz je to ešte horšie! K zlému zdravotníctvu a školstvu sa pridružila upadajúca ekonomika, obmedzovanie slobody a strach z toho, čo bude.
A tak ostávame s nemým úžasom sledovať najzdatnejšieho politika Slovenska, ktorý sľubuje, že chudobným bude dávať a bohatým bude pomáhať. Vnímame každé jeho slovo. Davy, ktoré ešte v roku dvetisícosemnásť vykrikovali „Fico do basy“, visia na jeho perách a začínajú mu tlieskať. Opäť sa zdvíhajú transparenty, ale tentokrát s nápisom „Fico je najlepší“! Tí väčší odporcovia s prekvapením priznávajú, že neveria, že z ich úst vychádza: “radšej Fico ako toto“. Neveria a predsa to chcú!
Koľkí z nás sú ešte schopní položiť si otázku, prečo? Prečo sme schopní tak rýchlo prijať takéto politické salto a veriť jeho dokonalosti? Prečo by sa po jeho nástupe nemalo vráti to, čo sme tak veľmi vo februári dvetisícdvadsať odmietali? Prečo by sa spolu s ním nemalo vrátiť všetko, čo k nemu patrilo? Nakoniec, prečo nevybudoval silný a prosperujúci štát, keď bol pri moci a mali sme dobré časy? Koľkí z nás majú ešte energiu sa týmto vôbec zaoberať a hľadať odpovede na tieto otázky?
Neviem.
Viem však, že Robert Fico na svoj návrat využije každú jednu chybu tejto vlády a že ich nie je málo, to dnes už ani netreba písať.
