Tak šťastné a veselé. Hoci v leopoldovskej miestnosti vyhradenej pre obhajcov a vyšetrovateľov nesvietili svetielka ani nebol ozdobený stromček, prijala som hru na slávnostnú chvíľu.
Prišla som za svojim klientom, aby sme spolu prebrali podmienky jeho podmienečného prepustenia. Päť rokov odsedených, niekoľko pochvál, pracoval počas celého výkonu trestu. Zatiaľ dobré predpoklady na to, aby to vyšlo.
A čo budete robiť po prepustení? Kde by ste bývali, čo by ste robili?
Tento muž bol nevyčerpateľným zdrojom optimizmu a radosti. Nikdy, počas celého výkonu trestu sa mi nesťažoval. Nikdy neprišiel na stretnutie namrzený alebo v depke.
Nehovorím, že bol svätý, ale mal také zvláštne čaro. Dokázal predať repliku ako starožitnosť zo sedemnásteho storočia a ešte presvedčil kupujúceho, že mal šťastie, že stretol práve jeho. Keďže to s týmto talentom prehnal, sedel tam, kde čas ubieha oveľa pomalšie ako vonku.
Čo budem robiť a kde budem bývať? Zopakoval, zamyslel sa a spustil. Mal som teraz trochu času o tom všetkom premýšľať. Myslím, že sa vrátim ku svojim koňom. Budem žiť na statku a starať sa o kone. Milujem ten život a už som písal Patrikovi. Viete pokiaľ cítim vôňu, počujem rinčanie a dupot koní, zatiaľ je prečo žiť. Vyvalila som na neho oči. Máte šesťdesiatsedem rokov. Chcete sa starať o kone? Áno. Evidentne nerozumel mojej poznámke o veku a tvrdohlavo zopakoval, že sa bude starať o kone.
Budete vládať, nemáte žiadne zdravotné problémy ? Mám, ale tie majú takmer všetci v mojom veku. Koňom nevadí, že mám umelý kĺb. Stačí, že ich nakŕmim a mám ich rád.
Poznala som životný príbeh tohto muža. Vedela som koľkokrát padol na dno a bola som svedkom toho, ako sa vždy zodvihol, aby sa opäť mohol usmiať a svojim šarmom presvedčiť práve sa prizerajúceho, že je tou hviezdou, ktorá žiari na jeho cestu.
Poznala som tie príbehy ešte zo socíku, kedy prišiel do hotela a objednal kamarátovi poldeci formou: „Nápojový lístok prosím, prineste nám to od hora dole, z každého dvakrát a nezabudnite prosím vyprážané mandle!“ Priniesli. Vypili a veselo odišli. No odišli ....... však to poznáte. Poznala som jeho zlatú éru, keď kamarátovi v Trabante zamával zo svojho vylešteného Volva a keď bolo cťou ísť s ním na pivo, ale vedela som aj o čase, keď nemal nič. Nech spomínam ako spomínam, fakt neviem o tom, že by mal čas, keď sa netešil zo života.
Keďže som videla jeho portrét namaľovaný umeleckou rukou a milujúcimi očami, viem, že láska v jeho živote bola rovnako významným prvkom ako jeho snaha prežiť s úsmevom na tvári.
Dnes žije so svojimi koňmi na statku s Patrikom a jeho ženou. S času na čas sa ozve, pošle nejaký vtip, pochváli sa tým, kto mu kurizuje a ako ho to všetko baví.
Vtedy, keď som odišla z vianočnej návštevy, opakovane sa mi vracali jeho slová: “pokiaľ cítim vôňu, počujem rinčanie a dupot koní, zatiaľ je prečo žiť“. Tak som ovoňala rozkvitajúci orgován a zdvihla hlavu, aby som si zobrala kúsok šťastia zo žiariaceho slnka.
Bol úplne normálny deň, kedy sa mi prihovoril veselý, optimistický človek, žijúci za mrežami slobody so slnkom v srdci.
A život bol taký krásny.
