V predstavách sa objímame a prijímame všetko, čo sa bežne v takúto chvíľu robí. Napriek tomu sme osamelé.
Pozerám na fotografie, ktoré si mi poslala zo svojej oslavy. Premietam si tvoj a náš život. Premýšľam, čo by som urobila inak, keby som mohla vrátiť čas. Premýšľam, či by som to vedela urobiť a aký by to pre teba mohlo mať význam. Vo svojich predstavách zase sedím na koberci v tvojej izbičke a hrám sa s Igráčikmi. Šijem ti dlhé čipkované šaty pre bábiky, štrikujem pre ne svetríky a zdá sa mi, že je toho tak strašne málo. V duchu ti čítam rozprávky. Dívam sa na tvoje unavené a zaspávajúce očká ako sa odpájajú od spojenia medzi nami a odchádzajú do tichého a hlbokého spánku. Pravidelne dýchaš, ručičku máš hore nad hlavou a ja viem, že nastal čas, kedy môžem byť sama so sebou. Rozmýšľam, či všetko čo sa v ten deň stalo bolo v poriadku, či to nemalo byť inak. Vedľa mňa nie je nikto s kým by som to mohla prebrať. Musím sa uspokojiť s tým, že to čo robím, je to najlepšie čoho som schopná. Napriek tomu mám z toho všetkého strach a snažím sa nájsť nejaké šťastie pre nás dve. V kŕči, strachu a večnom behu stále niečo hľadám a vybavujem, aby sme boli šťastné. Napriek môjmu extrémnemu nasadeniu sa to nedostavuje. Čím viac sa snažím, tým viac sa vzďaľujeme. Čím ti chcem byť bližšia, tým viac sa odo mňa odsúvaš. Nie preto, že by si to nechcela, nie preto, že by si nepotrebovala mamu, ale preto, že to jednoducho robím zle. Keby som pochopila, že to hľadané šťastie je práve medzi nami dvomi, bolo by nám oveľa ľahšie. V tom čase som to nevedela a ani nebola schopná vidieť.
Opäť si prehrávam niektoré naše rozhovory, počúvam ťa a smejem sa nad tvojou snahou ma zneistiť alebo dobehnúť. Najviac ma však bolia momenty, keď si mi dávala najavo, že stojíš o moju lásku a máš jej málo. Vtedy si bola zlá a ja som od teba chcela utiecť. Vôbec som nechápala, že stačilo tak málo. Nedochádzalo mi, že stačí len zase si sadnúť na koberec do tvojej izby, počúvať ťa, spýtať sa ťa s čím sa chceš hrať alebo o čom sa chceš rozprávať. Som tak veľmi ponorená do chvíľ, v ktorých sme neboli spolu a tak veľmi sa snažím premietnuť si, čomu a komu som ich venovala. Dnes viem, že každý jeden moment, ktorý som dala inému ako tebe, považujem za omyl. Na ten čas si mala právo len ty. Nemala si sa s ním deliť, ale zobrať si ho celý. Ten zvyšok, ktorý odletel mimo tvojich detských rúk ti urobil jazvu. Vyryl do tvojho vedomia reznú ranu, ktorá sa otvára vždy pri hodnotení seba samej a vzťahov okolo teba. Napriek tomu to zvládaš. Si milovaná a milujúca. Si sama sebou so svojím nádherným talentom a zanietenosťou robiť ľudí šťastnými.
Možno práve pre toto poznanie som dnes na teba tak veľmi hrdá. Pochopila si svoju úlohu matky oveľa skôr a lepšie ako ja. Dávaš svojim deťom čas, ktorý im patrí, na ktorý majú právo a ktorý ich život robí nádherným. Si s nimi, lebo ti je s nimi dobre a im je dobre s tebou.
Všetko najlepšie Mišička !!!
