Asi by sa patrilo začať Ježišovourodinou. Tá nebola z Jeho účinkovania veľmi nadšená. Jozef, pokladaný zaJežišovho otca, bol v tom čase už asi mŕtvy, pretože sa nespomína. Naprotitomu Ježišova matka a Jeho bratia (alebo bratranci) sú však niekoľkokrátspomínaní. A z ich činov nie je veru cítiť žiadnu hrdosť, skôr hanbu.Mysleli si totiž, že „postúpil z rozumu“(Mk 3,21), teda že sa zbláznil. Keď prišli za Ním, aby Mu dohovorili, aby savrátil domov, neprijal ich (Mt 12, 46-50; Mk 3,31-35; Lk 8, 19-21). Tátosituácia sa však neskôr zmenila; presnejšie, po Ježišovom vzkriesení. Lenstretnutie so vzkrieseným Kristom vysvetľuje zmenu postoja Jeho najbližšejrodiny. V Biblii navyše máme 2 listy od Jeho bratov – od Jakuba, ktorý sastal predstaveným jeruzalemského zboru, a od Júdu, ich najmladšieho brata.
Raz sa Ježiš priamo opýtalsvojich učeníkov, za koho Ho pokladajú zástupy. Odpovedali: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, zaseiní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“(Mt 16,14; Mk 8,28; Lk9,19). Nato sa Ježiš opýtal, za koho Ho pokladajú oni. A vtedy Šimon Peterpovedal: „Ty si Kristus, Syn Bohaživého.“(Mt 16,16; Mk 8,29; Lk 9,20; J 6,69). Tento kratučký výňatok nám odkrýva,aké bolo myslenie o Ježišovi medzi širokou verejnosťou. Aby sme mohlilepšie porozumieť, prečo Ježiša pokladali práve za niektorého z dávnomŕtvych prorokov, musíme sa pozrieť do SZ – Mojžiš predpovedal, že raz prídeprorok jemu podobný (5 M 18,18), a Malachiáš zase predpovedal návratveľkého proroka Eliáša (Mal 4,23). Ján Krstiteľ bol v tom čase už mŕtvy,no pre ľudí bol veľkým prorokom a Ježiša mohli pokladať za Jánovhonástupcu, ako Eliášovým nástupcom bol Elízeus ( 2 Kr 2,15). Svojím spôsobom neboliveľmi vzdialení pravde, hoci, samozrejme, aj malý omyl ich odviedol odskutočnej pravdy, ktorú poznali učeníci. Ján Krstiteľ bol totižv skutočnosti ten, o ktorom hovoril Malachiáš (Mt 17,10-13),a Mojžiš naozaj predpovedal Ježiša. Avšak Ježiš nebol len nejaký prorok...
Petrova odpoveď však hovorí ajo niečom inom. Označil Ježiša za Krista, alebo – po hebrejsky – zaMesiáša. Toto označenie sa v SZ vzťahovalo na kráľov a kňazov, tedana Božích pomazaných. Proroci však začali hovoriť o inom Pomazanom: On malbyť ten, čo porazí všetkých nepriateľov Izraela a bude Ho ctiť celý svet.Takýto mesiáš, kráľ a vojvodca, bol v čase Ježišovho života očakávanýako politický vodca, ktorý by vyhnal Rimanov. A pretože sa vedelo, žeMesiáš má byť potomkom kráľa Dávida, Ježiša často oslovovali ako Syna Dávidovho(Mt 9,27; Mt 15,22; Mk 10,47; Lk 18,38). Ježiš však neprišiel na to, abyoslobodil jeden národ od iného; On prišiel, aby ľudstvo oslobodil od inéhonepriateľa: diabla. Preto sa vyhýbal takým označeniam, aby nedošlok nedorozumeniu.
A preto je aj veľmizaujímavé, ako Ježiša volali démoni, ktorých vyháňal z ľudí. Volali Hototiž Syn najvyššieho Boha (Mk 5,7) či Svätý Boží (Lk 4,34). Ježiš im všakzakazoval takto hovoriť; nepotreboval, aby o Ňom svedčili démoni. Diabolsa Ho totiž snažil dotlačiť k niečomu, čo nechcel; ešte nebol čas, aby saJežiš predstavil ako Kráľ. A bola tu ešte jedna „drobnosť“: farizejiobviňovali Ježiša, že všetky zázraky, aj vyháňanie démonov, robí z mocidiablovej. Ak by to mal byť trik, ak by Ježiš chcel všetkých presvedčiť, že jeod Boha, a pritom by bol od diabla, tak by mu takéto svedectvo démonovnielenže bolo po chuti, On by na to poukazoval. Ale Ježiš to odmietal; navyšeaj podal vysvetlenie, prečo takéto obvinenie bolo nezmyselné (celý príbehv Mt 12,24-30).
