Po uzákonení kánonu (tj. zbierke spisov, ktoré patria do Biblie), ba už predtým, sa začali prvé preklady Biblie. Zachovali sa odpisy Biblie alebo jej častí v arménskom, egyptskom (koptskom), sýrskom, latinskom jazyku a v mnohých ďalších z prvých storočí n.l., teda ešte v čase existencie Rímskej ríše. Boli to väčšinou jazyky národov žijúcich v tejto obrovskej ríši a jej susedov; išlo o pomerne vyspelé civilizácie.
Po páde západnej časti RR sa k jej kultúrnemu a inému dedičstvu dostávajú tzv. barbarské kmene. V nastupujúcom 6. storočí mal rímsky biskup = pápež dôležité postavenie; oproti nemu stál konštantinopolský biskup = patriarcha. Kým tradícia vo východnej časti pokračovala nezmeneným kurzom (tj. podporovanie samostatných zborov = cirkevných spoločenstiev), pápež sa snažil upevniť svoje postavenie. Boli to nestále časy, Rím sa neraz otriasol, pápežov postoj je teda plne pochopiteľný. Podporoval misie, aby priviedli barbarov ku kresťanstvu, a teda aj k úcte voči biskupom - a on, pápež, predsa nie je obyčajný biskup. Sídli vo večnom Ríme, matke všetkých miest, v centre civilizácie, kolíske vzdelanosti...no, treba uznať, že Rimania boli patrične hrdí na svoju históriu a na barbarov sa dívali ako na „nižšiu rasu". A teda aj ich jazyk je menejcenný. A už sme doma.
V západnej cirkvi sa udomácnilo trojjazyčníctvo - idea, že Biblia môže byť písaná a čítaná len v troch jazykoch: hebrejčine (pôvodný jazyk SZ), gréčtine (jazyk NZ) a latinčine (jazyk RR a tiež jazyk, ktorým hovorí pápež). Naproti tomu na východe niečo také neexistovalo; preto bolo pre Konštantína prirodzené, že ak chcú tí Slovania počuť evanjelium vo svojom jazyku, budú v ňom chcieť aj Bibliu. Preto sa jednoducho spýtal, či majú písmo. Keď neskôr v Benátkach viedol spor so zástancami trojjazyčnej idei, vyhral ho, nielen vďaka svojej obratnosti v reči, ale aj vďaka svojim znalostiam Písma.
Neskôr sa však už (takmer nadobro) presadila idea, že Biblia nepatrí do rúk ľudu. Prístup k nej mali mnísi, ktorí ju nekonečné hodiny prepisovali, kňazi, ktorí ju ľuďom vykladali, a tí, ktorí boli dosť bohatí, aby si kúpili ručne písanú kópiu a dosť vzdelaní, aby si ju vedeli prečítať. Tak či onak, široké masy videli dlhé storočia Bibliu maximálne len zvonka, v rukách kňaza alebo mnícha. Obrat priniesla až reformácia. V rím.-kat. cirkvi sa to zmenilo až po II. Vatikánskom koncile (1962-1965).
Mali na niečo také kňazi právo? Aj áno, aj nie. Biblia rozhodne nie je kniha na čítanie na dobrú noc; je zložitá, vyžaduje znalosti z reálií danej doby a podobne. Na druhej strane, prináša posolstvo, ktoré je úžasne jednoduché: Ježiš, ktorý je Kristom, Božím Synom, prišiel na túto zem, aby sa za nás obetoval na kríži; vstal z mŕtvych a teraz žije a kraľuje na veky. Osobne si myslím, že Biblia patrí do ruky človeka; no kňazi a učitelia sú tu na to, aby nám objasňovali veci, ktorým nerozumieme. A je tu ešte niekto, kto nám ju vysvetľuje; je to Duch svätý, ktorý sa nám cez čítanie Biblie prihovára.
