Čobola vtedy cirkev? V tom osudnom 5. storočí ju stále ešte tvoriliviac-menej samostatné zbory na čele s biskupmi. Hlavou cirkvi bolikoncily - stretnutia všetkých biskupov. Tam sa diskutovaloo problémoch, ktoré museli riešiť. Na konciloch boli rečníci, ktorípredkladali problémy, ďalej tí, čo navrhovali ich riešenie, diskutovalosa, a hlasovalo o výsledku. Najvyššou autoritou bola Biblia - v takejpodobe, akú ju máme dnes.
Jevšak samozrejmé, že ako v každej ľudskej inštitúcii, aj na koncilochboli biskupi, ktorí zvykli mať hlavnejšie slovo ako ostatní. Išloo silné osobnosti, ktorí mali svoju skupinu verných žiakov a priateľov.Postupne získali dôležité slovo tí biskupi, ktorí stáli na čele zborovveľmi dôležitých miest. Boli to: rímsky biskup t.j. pápež,konštantinopolský biskup t.j. patriarcha, a tiež antiochijský,jeruzalemský a alexandrijský biskup. Postupne sa však hlavné slovopresúvalo z Ázie do Európy, a teda hlas Antiochie či Alexandrie užnebolo poriadne počuť. A Jeruzalem, sväté mesto, kde umrel Kristus, satiež dostávalo do pozadia. Tieto mestá navyše padli do rúk Arabov -moslimov. O hlavné slovo sa čoraz viac začínali „hádať" práve rímsky pápež a konštantinopolský patriarcha.
Najvyššiecirkevné úrady musel schváliť najskôr cisár, ktorý sídlilv Konštantínopole. Je teda zrejmé, ktorý biskup mu bol bližšie. Ak sicisár s patriarchom rozumeli, vystupovali spolu, bolo dobre. Keď savšak cisárom stal niekto, kto práve úradujúcemu patriarchovi nebolveľmi po chuti, alebo cisár musel potvrdiť niekoho, kto sa mu do úradupatriarchu veľmi nehodil, nastávali trenice. V boji o moc sa niekedyzachádzalo veľmi ďaleko; cisár sa niekedy zmenil zo dňa na deň, čiz noci na deň. V dusnej atmosfére 6.-8. stor. sa mohlo veru stať naozajvšeličo. A keď prirátame k tomu ešte barbarských susedov...
Cirkevvšak nebola na cisárovi priamo závislá. Patriarcha mohol ísť proticisárovi, čo sa aj stávalo. Predsa však boli bližšími spolupracovníkmi,hlavne po niečom nepredstaviteľnom: na Vianoce roku 800 pápež vyhlásilfranského kráľa Karola Veľkého za rímskeho cisára (ani to nebolo celkomprirodzené či pripravené, tam šlo o trenice medzi pápežom a Karolom,ktoré tu rozvádzať nebudem). Vzťahy medzi pápežom a patriarchom, no ajmedzi politikou Ríma a Konštantínopolu sa tiež naštrbili bojom o novésféry dohľadu a teda moci (tých barbarských susedov predsa treba čonajrýchlejšie priviesť ku kresťanstvu, scivilizovať ich a spraviťsvojich cirkevných vazalov - a kto poslal misionárov, ten mal hlavnéslovo aj potom). Vznikali aj čoraz prudšie spory o osobu Ducha svätého(ide o jediné slovo filioque, teda či DS pochádza len od Boha Otca, alebo aj odSyna - podľa Ríma áno aj, podľa Konštantínopolu len od Otca). Ďalšímteologickým rozporom, veľmi závažným, bolo aj politické zasahovanie do„vecí viery", predovšetkým šlo o ikonoklazmus (cisár zakázal uctievanieobrazov svätých, po jeho smrti to cisárovná obnovila, aby sa to ešteraz zopakovalo).
Boloniekoľko dôvodov, pre ktoré došlo k tomu, že v roku 1054 sa patriarchaa pápež navzájom exkomunikovali (laicky povedané, vyhodili toho druhéhoz cirkvi). V tom čase bola už moc pápeža nepopierateľná, jeho pozíciana západe neotrasiteľná. Patriarcha takú moc a postavenie nemal, lebopri ňom na jednej úrovni, i keď nie v tej istej sfére pôsobnosti stálcisár. Napriek tomu sa stal hlavou východnej cirkvi, dnes známej akoPravoslávna (ortodoxná) cirkev. Na západe, v Ríme, bolo zase centrumRímskej všeobecnej (katolíckej) cirkvi na čele s pápežom.
