Sväté obrázky?

Ako vysvetliť pohanom príbeh evanjelia, ak nevedia čítať a nerozumejú po latinsky? Pápež Gregor, zvaný Veľký, prišiel s geniálnym nápadom: čo tak to namaľovať? Ak to ľudia uvidia, pochopia to oveľa ľahšie. No bol tu jeden problém: v 2. knihe Mojžišovej, 20. kapitola, 4. verš je prísny zákaz vyrobenia modly. To je správne, ale ako zobraziť Ježiša, teda Boha, keď nemožno spraviť „ vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dole, alebo čo je vo vode pod zemou! " Tieto upresnenia boli predovšetkým namierené proti zvykom vyrábať si modly zo všetkého naokolo; takmer každé druhé zviera bolo uctievané ako symbol nejakého božstva, nehovoriac o vesmírnych telesách. Ale ako možno stvárniť Boha?

Ešte dnes, keď prídete k nejakému zaostalejšiemu kmeňu, nedovolia vám odfotiť ich; boja sa, že im vezmete s fotkou aj časť duše. Táto viera bola rozšírená aj v staroveku, teda že v sochách prebývali bohovia. V židovstve bol prísny zákaz výroby akýchkoľvek sôch; keď si Židia nejaké vyrobili a klaňali sa im, vždy nasledoval trest. Ani v kresťanstve sa sprvu nikto nezobrazoval; to je aj dôvod, prečo nevieme, ako vyzeral v skutočnosti Ježiš či apoštolovia. Symbolom Ježiša a jeho nasledovníkov bola ryba, po grécky ichtys = Iesus Chrestos Théos Yos Soter (Ježiš Kristus Boží Syn Spasiteľ). Tak sa spoznávali medzi sebou. Ale časom, keď už boli uznaní a mohli si slobodne stavať kostoly, prišli otázky o výzdobe. A tiež prvé hádky, či možno Krista zobraziť.

O rôznych hádkach na konciloch sa tu nechcem rozpisovať; bolo by to zbytočné. A ani nemám všetky podrobné informácie. Dôležité je, že sa biskupi zhodli (po dlhých polemikách, ktoré rozhodne neboli pokojné), že keďže Kristus bol aj človekom, možno ho zobrazovať. A tak sa začali vo veľkom vyrábať obrazy a sochy. Najkrajšie z tohto obdobia sú nádherné byzantské ikony Ježiša a svätcov, najmä Márie, matky Ježišovej, apoštolov a cirkevných otcov. A práve tu sa objavil veľmi vážny problém - ľudia sa postupne začali ku ikonám modliť, ako za starých pohanských čias.

To, čo prišlo ako nádherná myšlienka oslavy Boha v ľudskom umení, sa teda zmenila na modlárstvo. Čo však mimoriadne klalo oči niektorým byzantským cisárom, bolo obrovské bohatstvo kláštorov a kostolov, ktorých bolo na území celej Byzantskej ríše obrovské množstvo. Každý dospelý muž si totiž mohol vybrať medzi službou cisárovi v administratíve či vojsku, a službou Bohu v kláštore. A tak sa cisár Leo III. Sýrsky, vďaka množstvu vojen sústavne s prázdnym vreckom, zapísal do dejín svojím zákazom uctievania ikôn v roku 730. Nasledujúce storočie je charakterizované ako obdobie ikonoklazmu. Cisárovi vojaci, ktorým chýbal žold, zaberali poklady kláštorov; po občianskej vojne a smrti Lea sa karta obrátila, a uctievanie ikôn bolo odobrené na 2. nicejskom koncile vďaka vplyvu cisárovnej Irene. To sa však opäť zvrtlo v r. 813, aby sa už nastálo upevnilo od roku 843 trvalé uctievanie ikôn v celej východnej cirkvi.

A čo na to Rím? Nuž, vzťahy to s ním nezlepšilo. Ale pápežovi to dosť vyhovovalo, pretože čo cisár, to nový patriarcha. Obe strany - pro- i anti-ikonské - mali svojich ľudí, aj patriarchov. Leo sa dostal do pápežovej kliatby, ktorú však vtedajší - Leov - patriarcha neuznal. Irena mala pápežovu podporu, na základe ktorej však čakal jej podriadenosť Rímu. Boli dokonca aj plány spojenia cez manželstvo Ireny a Karola Veľkého; ktovie, ako by to bolo dopadlo, keby sa naplnili. Tak či onak, tieto spory podlomili vieru v autoritu patriarcha a teda prispeli k pápežovej vážnosti. A to pápežovi nesmierne vyhovovalo a veľmi rád sa postavil do roly sudcu.

Ako je to dnes? Rok 1054 rozdelil Rím a Konštantínopol. Keď dnes zavítate ku pravoslávnym, nájdete tam nádherné obrazy a sochy...lenže, ľudia zvyknú sochu pobozkať a pokloniť sa jej. Je to správne? Z hľadiska Biblie určite nie. Máme sa klaňať Bohu, nie nejakému výtvoru ľudských rúk. Tak máme azda všetky obrazy spáliť? No určite, a vrhne sa na nás UNESCO a podobné organizácie. Tie obrazy a sochy sú predsa len nádherným dielom človeka, a zaslúžia si náš obdiv. Navyše, takéto povrchné riešenia sú odsúdené na neúspech. Je potrebné ukázať, prečo je to zlé; že je to modlárstvo. Týmto nechcem útočiť na nikoho, kto patrí do pravoslávnej cirkvi. Nad pravdou však nemožno zatvárať oči pre našu pohodlnosť. Veď chyba nie je v tých obrazoch či sochách, ale v nás, ľuďoch.