Vláda síce v uvedenom poslednom návrhu zaznamenala naozaj potrebný ústupok v podobe zrušenia úplného zákazu voľného pohybu psov, no čítajúc agentúrnu správu (http://www.topky.sk/cl/10/1420367/Majitelia-psov--pozor--Chov-niektorych-plemien-sa-obmedzi ) je evidentné, že „odborníci“ v strane SMER o zostávajúcich návrhoch už len bohapusto tárali, netušiac, čo budú v praxi naozaj znamenať. Počnúc samotným ministrom Jahňátkom, ktorý na margo uvedeného zrušenia zákazu voľného pohybu psov uviedol, že „obce by mali mať právo všeobecne záväzným nariadením vyčleniť priestory, kde sa psy nebudú môcť voľne pohybovať“. Chudák minister – zjavne netuší, že takéto právo majú obce už od roku 2002 (zákon 282/2002, §5, ods. 1, písm. a). Ale, uznajme, že to aspoň myslel dobre ... „Uvidíme, ako zákon zafunguje“ – povedal ešte, mysliac tým aj tú časť návrhu zákona, podľa ktorého budú nebezpeční psi (t.j. tí, ktorí už niekoho bezdôvodne pohrýzli) prežívať v obmedzujúcom režime – ten však môže znamenať nielen ďalšie zvyšovanie agresívneho potenciálu, ale aj priamy rozpor s inou ochranárskou legislatívou, určujúcou držiteľom psov povinnosť zabezpečiť im plnohodnotný život na základe denného napĺňania biologických, sociálnych a etologických potrieb, teda aj potrieb pohybových, čo určite nie je vodenie výhradne na vodidle. V prípade nového smeráckeho návrhu to teda môže v praxi znamenať pre týchto psov nedostatočný pohyb, nedostatočné sociálne kontakty, život v koterci či nebodaj na reťazi. Taký život však nestojí za nič... Jednoducho: každý normálny chovateľ zváži ďalšiu existenciu svojho hryzúceho psa a rozhodne sa radšej pre bezbolestnú eutanáziu – najmä vtedy, ak útočnosť svojho psa ho prekvapila, neočakával ju a netrúfa si ani predísť ďalším možným útokom. Ak však eutanáziu odmietne a pes zaútočí opakovane, má naša spoločnosť a jej kompetentné zložky už 20 rokov v rukách platný nástroj, ktorým je možnosť zhabania a aj zmárnenia zvieraťa, resp. zákazu chovu psa. Že rezortné zložky tento nástroj – aj napriek jeho takmer všadeprítomnej potrebe – neuplatňujú, a ak, tak len sporadicky, je opäť len ukážkou a dôsledkom chabo riadeného štátu. Strana SMER však chce pre nebezpečných psov radšej nainštalovať byrokratickú administratívnu a operatívnu mašinériu v podobe kolekcie nikam nevedúcich legislatívnych i praktických opatrení a to pre obce, pre jej novozriadených kontrolórov ustanovených výhradne pre túto špecifickú záležitosť, pre veterinárne správy a nakoniec aj pre novozriadené pozície akýchsi poverených fyzických či podnikateľských osôb. Títo všetci majú vykonávať množstvo súvisiacich úkonov (výcvik, kontrola umiestnenia psa, schvaľovací proces a pod.). To všetko namiesto toho, aby spoločnosť a jej orgány jednoducho, rázne a účinne zasiahli nielen v prípadoch, kedy psi už niekoho pohrýzli, ale najmä vo všetkých tých masových a nekontrolovaných prípadoch, kedy sa psi so zvýšeným agresívnym potenciálom donekonečna rozmnožujú a rodia. To je však ďaleko za pochop našich politikov. A tak sa aj dnes a i hocikedy inokedy stretne na lúke za sídliskom či za dedinou 17 ročný Jano s pitbullom, aby po dohode a za fľašu slivovice nakryl sučku Ďurovho bandoga.
Takže pán minister: zákon určite „nezafunguje“, a ak, tak iba na tých poctivejších, ktorí si svojho náhodne hryzúceho psa poctivo zaregistrovali na svojom obecnom úrade. A prečože nezafunguje? Pretože bude znamenať riešenie relatívne iba zanedbateľného počtu „nebezpečných“ psov a to z dôvodu, že obce i samotní chovatelia po pohryznutí osôb psami ignorujú povinnosť prekategorizovania psa na „nebezpečného“, respektíve o takejto povinnosti a jej dôsledkoch ani netušia. Kontrolovať tento stav sa neunúva nik. Vzhľadom na štatistické údaje o počtoch pohryznutých osôb je počet psov evidovaných ako „nebezpečných“ úplne smiešny.
A nevedno, či si navrhovatelia zákona uvedomili, že uplatnenie navrhovaných opatrení voči „nebezpečným“ psom predpokladá vopred zo strany obce spoľahlivo v rámci priestupkového konania prejednať, potvrdiť a rozhodnúť o tom, že skutok pohryznutia a poranenia sa stal naozaj vinou psa konkrétneho držiteľa, respektíve vinou držiteľa hryzúceho psa (či osoby, ktorá ho v čase konfliktu viedla), takže „bez toho, aby pes bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný“ – ako uvádza súčasný text zákona 282/2002. A teda, že pes bude musieť byť preradený do kategórie „nebezpečných“ psov. Na takéto náročné konanie obce i mestá spravidla potenciál nemajú. Skúsenosti v rámci priestupkových konaní pri množstve prípadov pohryznutia ukazujú, aké je takéto dokazovanie viny komplikované, neraz nejednoznačné, s protichodnými výpoveďami, s obťažne určenou mierou zavinenia. Nehovoriac o tom, že aj veľké mestá majú s organizovaním, prípravou, priebehom a formálnym prevedením správneho konania problémy, no a menšie mestá i obce môžu o zorganizovaní a prevedení priestupkového konania asi iba snívať... Radšej nechajú skutok pohryznutia ad acta – do priestupkových konaní sa nikomu nechce! Aj preto prieskum ukázal, že vzhľadom k celkovému počtu pohryznutí je do kategórie „nebezpečný pes“ preradená iba približne jedna dvadsatina hryzúcich psov! A celkový počet takto kategorizovaných psov na Slovensku sa odhaduje len na jednu či dve stovky. A to pritom zákon, určujúci povinnosť ohlásenia pohryznutia funguje (pardón: nefunguje!) už 12 rokov – od roku 2002!
Zarážajúce príklady z väčších miest: Trenčín – dvaja nebezpeční psi, Trnava – nula nebezpečných psov, Liptovský Mikuláš – sedem nebezpečných psov, Banská Bystrica – štyria nebezpeční psi. Toto všetko je ukážkou toho, že dnes vláda a strana SMER prerokováva návrh toho istého zákona, ktorý je doteraz hrubo obchádzaný, ignorovaný a situáciu ide vylepšiť nie opatreniami na jeho precíznu aplikáciu v praxi, ale zbytočnými textovými úpravami, byrokratickými požiadavkami a čo je najhoršie - novými, úplne neúčinnými opatreniami.
Takže ročne dochádza na Slovensku k viac ako 300 pohryznutiam, za dobu platnosti zákona – teda odo roku 2002 – ide spolu o takmer 4-tisícky pohryznutí. No obecným úradom to však dobrovoľne a korektne priznajú len uvedené maximálne dve stovky slušnejších chovateľov, t.j. 5%, ostatná väčšina sa tejto povinnosti vyhne. Dnes navrhovaný zákon teda svojimi opatreniami postihne iba túto slušnejšiu a zároveň početnosťou zanedbateľnú časť, uvalí na nich ťarchu školení, skúšok, kontrol. Ostatní väčšinoví zatajení držitelia hryzúcich psov sa budú zobďaleč chichotať. A v spoločnosti sa zanedlho potichu či úplne nahlas rozšíri tendencia vyhnúť sa povinnosti oznámiť pohryznutie úradom. Dostaneme sa tam, kde sme najmenej chceli.
Do kolektívnej práce na poli ochrany obyvateľstva pred psami sa zapojil aj poslanec Róbert Puci zo SMER-u. Ďalší samozvaný alebo stranou vybraný a poverený znalec problematiky „bojových“ psov. Navrhuje (teda, on asi nie, ale strana SMER prostredníctvom neho) vypracovať zoznam nebezpečných plemien. Po tom, ako samotní členovia strany SMER protestovali vlani a predvlani proti takémuto zoznamu (aj z dôvodu, že poniektorí z nich alebo ich príbuzní či priatelia sami vlastnili psov z predloženého zoznamu) možno očakávať, že v štátostrane prebehne vnútrostranícka analýza a súpis plemien, ktoré vlastnia jej členovia i priaznivci. Tie, ktoré sa v súpise nenájdu, budú môcť byť potom bez rizika vnútorného odporu jednomyseľne zaradené do navrhovaného zoznamu nebezpečných psov.
Nuž chlapci, takto alebo či len približne takto sa spoločnosť riadiť nemá a nemôže.
Osobne nie som proti vypracovaniu zoznamu psov, náročnejších na ovládanie i zvládnutie najmä z hľadiska ani nie tak príčin ako skôr následkov konfliktov a pohryznutí. Potom však úplne postačuje zapracovať tento zoznam ako PRÍLOHU do jestvujúcej legislatívy a doplniť tak v legislatíve to ustanovenie, ktoré v zákone 39/2007 a jeho § 22. ods. (6) hovorí, že „Vlastník zvieraťa alebo držiteľ zvieraťa je povinný zabezpečiť opatrenia na zabránenie úteku zvieraťa, jeho neplánovaného rozmnožovania alebo nežiadúceho rozmnožovania.“. K tomu uviesť doplňujúci odsek, podľa ktorého sa za „nežiadúce rozmnožovanie“ považuje okrem iného aj rozmnožovanie jedincov plemien podľa Prílohy č.. a ich krížencov navzájom i s inými plemenami a krížencami, okrem vzájomného rozmnožovania jedincov plemien, uvedených v Prílohe č., spĺňajúcich podmienky pre ich zaradenie do chovu podľa chovateľských poriadkov dotknutých chovateľských klubov, ktoré sú zároveň súčasťou Medzinárodnej kynologickej federácie FCI.
Tým teoreticky napríklad zabránime rozmnožovaniu neuznaných plemien, ktoré spravidla neboli uznané z dôvodov, pre ktoré je táto téma trvalo aktuálna (najmä agresivita). Vyvolá to zo začiatku opäť odpor držiteľov uvedených plemien, ktorý však možno argumentačne zlomiť, napríklad ako je uvedené tu: http://hatara.blog.sme.sk/c/314276/vsetko-o-bojovnosti-a-agresivite-nasich-psov-ii-diel.html
Paragraf o nežiadúcom rozmnožovaní je vhodné doplniť aj odsekom, podľa ktorého sa za nežiadúce rozmnožovanie považuje aj rozmnožovanie jedincov, u ktorých boli preukázané genetické choroby, abnormality alebo také poruchy správania, vylučujúce pravidelné a denné napĺňanie potrieb pri dodržiavaní ustanovenia paragrafu 22, ods. 1) zákona o veterinárnej starostlivosti.
Uvedený § 22 v odseku 1) ustanovuje povinnosť:
„Vlastník alebo držiteľ zvieraťa je povinný pri chove zvierat alebo držaní zvierat zabezpečiť ich ochranu a pohodu, ktorou sa rozumie dosiahnutie takého vzťahu medzi prostredím a každým individuálnym zvieraťom, ktorý s ohľadom na druh zvieraťa, stupeň jeho vývoja, prispôsobenia sa a domestikácie zaručí jeho dobrý zdravotný stav, fyziologické a etologické potreby, dostatočnú voľnosť pohybu, sociálne vzťahy, rozvíjanie jeho daností a fyziologické prejavy správania,...“.
Každý rozumný človek musí uznať, že všestranné biologické, etologické (sociálne, pohybové, teritoriálne) požiadavky, premietnuté v zákone nie je jednoducho možné zabezpečiť úplne všetkým psom, veď všade sa sporadicky vyskytnú jedinci, ktorých samotné mentálne uspôsobenie neumožňuje napĺňanie ich potrieb v celej škále a pre plnosť života v potrebnej frekvencii. Každý normálny človek musí uznať, že obmedzovaním potrieb pes okamžite začína trpieť. A nebudú nám do toho kafrať prostoduchí zapálení ochrancovia, ktorí sa z nevedomosti domnievajú, že pes potrebuje iba dve veci: potravu a lásku....
Po prijatí uvedeného doplnku v legislatíve postačuje následne už len jedno jediné: odhodlanie! Odhodlanie jednak obecných úradov oznámiť veterinárnej správe snahu obyvateľa prihlásiť do obecnej evidencie psa, pochádzajúceho z porušenia podmienky nežiadúceho rozmnožovania, odhodlanie veterinárnych správ, dôsledne pátrajúcich po porušovateľoch ustanovenia o nežiadúcom rozmnožovaní (inzeráty, facebook a pod.) a následné odhodlanie riešiť priestupcov, no a nakoniec aj odhodlanie nielen samotných spoluobčanov, ale aj súkromných veterinárnych lekárov pri plnení ich zákonom danej oznamovacej povinnosti po zistení porušovanie veterinárnej legislatívy, vrátane nežiadúceho rozmnožovania.
Áno, už aj súčasný paragraf o nedovolenom rozmnožovaní je našimi kontrolnými orgánmi i veterinárnymi lekármi či samotnými chovateľmi vytrvalo ignorovaný, hoci k zakázanému rozmnožovaniu dochádza úplne masovo a sústavne. Výsledkom sú preplnené útulky, potulujúci sa psi, nekomplikované nadobudnutie akéhokoľvek psa akoukoľvek osobou, držiacou psa akýmkoľvek spôsobom. Ešte máme na Slovensku veľa čo robiť, aby sme dosiahli stav spoľahlivej nápravy.
Uviesť do života uvedené odhodlanie a zároveň rozšíriť a vyškoliť kontrolné zložky, najmä o veterinárnych špecialistov – inšpektorov na spoločenské zvieratá je prvým nevyhnutným krokom pre nápravu súčasného stavu. Nespoliehať sa teda len a len na výcvik psa (väčšina vážnych pohryznutí sa odohrá bez prítomnosti psa kontrolujúcej osoby), a už vonkoncom nie na dodatočný výcvik po tom, ako pes niekoho pohrýzol – takémuto už dokázateľne nebezpečnému psovi je zbytočné dodatočne vnucovať výcvik, nakoľko absencia výcviku nie je to, čo spôsobuje drvivú väčšinu útokov.
Namiesto navrhovaného dodatočné školenia a výcviku je oveľa viac potrebné vopred zabraňovať rozmnožovaniu agresívnych psov, oveľa viac je potrebné aj zabraňovať nadobúdaniu náročnejších psov nepripravenými laickými osobami.
A v našich pomeroch bude nevyhnutné dlhodobou koncepciou zmeniť nesprávne pomery, kedy agresivita psa je zo strany jeho chovateľa považovaná za pozitívum, nakoľko je pes určený na stráženie. Toto bude najťažšia úloha. Prípady pohryznutia osôb spôsobujú v drvivej miere práve takíto „strážni“ psi..
Zo strany ostatných psov ide najčastejšie o pohryznutia jedinečné, neopakujúce sa, zamerané na iba konkrétnu osobu alebo záťažovú situáciu. Považovať všetkých takýchto psov za nebezpečných a následne kvôli nim uviesť do činnosti zložitý a aj zbytočný kolobeh aktivít a opatrení v zmysle navrhovaného zákona je nielenže nepraktické, ale aj neúčinné. Naproti tomu psa, ktorého agresívna neprimeraná odpoveď na nie významný podnet bola spoľahlivo preukázaná, rovnako psa, ktorý sa napadnutia osoby dopustil opakovane, je nevyhnutné utratiť či zhabať a nie riešiť komplikovaným navrhovaným systémom rôznych podmienok, kontrol, ktoré sa aj tak budú javiť ako neúčinné – recidíva je vysoko pravdepodobná. Utratiť nebezpečného psa je po každej stránke rozumnejšie a dokonca vhodnejšie aj pre samotného psa, než ho trápiť ďalším nepodareným, neplnohodnotným životom, plným rôznych zákazov a obmedzení, nedostatku pohybu a sociálnych kontaktov, čím len zvyšujeme jeho agresívny potenciál a dosiahneme tak pravý opak, než nám to dôvodová správa k navrhovanému zákonu úplne laicky až naivne tvrdí.
Nakoniec: znalcom je už dlhšiu dobu zrejmé, čím všetkým zbytočným sú blokované možnosti riešiť situáciu a problémy so psami v rámci súčasnej platnej legislatívy. Legislatíva riešenia umožňuje, avšak nie je uplatňovaná, najmä nie v synergii obec plus veterinárna správa plus súkromní veterinárni lekári. Ak u samotných chovateľov absentuje poznanie chovateľskej legislatívy, tak u obcí okrem toho absentuje ešte aj poznanie reálnych možností legislatívy a z nej vyplývajúcich kompetencií, vôľa riešiť problémy, silnú úlohu zohráva aj tradícia či známosti. U súkromných veterinárnych lekárov taktiež chýba znalosť legislatívy a snaha oznamovať jej zistené porušovanie. U veterinárnych správ spravidla absentuje schopnosť objektívne posúdiť miesto a celkovú úroveň držania psa (kvalita oplotenia, odhaľovanie a predvídanie možného miesta úteku psa z objektu), posúdiť celkovú úroveň starostlivosti o psa a zabezpečovania jeho všestranných potrieb s dôrazom na dostatok vnútro i mimodruhových sociálnych kontaktov a najmä každodenné zabezpečovanie dostatočných pohybových aktivít pod dozorom chovateľa. Schopnosť posúdiť uvedené faktory podmieňuje a zaručuje rozhodnutie veterinárnych úradníkov nariadiť včas preventívne opatrenia na zabránenie budúcim konfliktom. Opakujem: na tieto účely postačuje aj súčasná legislatíva. V prvom kole je však pre našu spoločnosť– ako bolo uvedené – nevyhnutné rozšíriť rady veterinárnych inšpektorov a zároveň ich odborne doškoľovať v oblasti etológie a problémového správania psov, príčin takéhoto správania a o možnostiach či nemožnostiach nápravy.
