Z hľadiska pretrvávajúceho potencionálneho nebezpečenstva, vyplývajúceho zo spojenia oboch uvedených faktorov (pes + obmedzenec) sa naozaj javí ako najúčinnejšie zákonnými opatreniami vopred zabrániť takémuto spojeniu - teda aby sa geneticky agresívny pes vôbec nenarodil a zároveň preventívne zabrániť, aby obmedzenec nemohol nadobudnúť žiadneho psa, obzvlášť nie v prípade, ak mu agresivita psa vyhovuje.
Slovensko sa však v otázke riešenia nebezpečnosti psov a ich majiteľov potáca spôsobom z kaluže do blata. To preto, lebo štát a jeho príslušné rezorty podliehajú (okrem vlastného neraz až diletanstva) najmä médiami vytvorenej falošnej verejnej mienke, či hlasom jedincov, ktorí sa dokážu vynikajúco pretvarovať a označovať sa za odborníkov. Ukážkou tohto všetkého sú navrhované zmeny zákona 282/2002, počnúc od minulého roka až doteraz.
Domnievať sa, že súčasný navrhovaný zákon z dielne ministerstva pôdohospodárska (2012, 2013) teraz inými opatreniami, t.j. nie „preventívnymi" urýchlene či dlhodobo vyrieši problém napádania osôb a detí psami je naivné. Takýto nový zákon nevyrieši nič, rovnako ako takmer nič nevyriešila súčasná platná legislatíva, ktorá na to možnosti desaťročie mala a dodnes ich aj má - stačilo len dôsledne ju uplatňovať a mohli sme už dosiahnuť významný pokrok v tomto smere. Nestalo sa tak.
Ak chceme zákon, tak úplne iný - taký, ktorý bude zároveň riešiť rozmnožovanie i nadobúdanie psov, pričom aj rozmnožovanie, aj nadobudnutie a aj ich držanie bude podmieňovať prísnymi kritériami. Teda nebude riešiť problémového psa potom, keď sa už narodil, nebude riešiť problémového chovateľa potom, kedy už psa nadobudol a kedy sa už nebezpečný skutok s jeho psom stal, ale bude veci riešiť vopred. To je jediná správna cesta. O tej by som poprosil novinárov písať články, politikov zaraďovať ju do programov ich strán, rezortných úradníkov a veterinárov podumať o takomto zámere.
Média nás aj v otázke útočiacich psov donekonečna ovplyvňujú a iritujú amatérskymi zlátaninami kmeňových novinárov, včera píšucich o potápačoch, dnes o Dare Rolinsovej či o politike, zajtra o bojových psoch. Novinári rozdúchavajú vášne a ešte sa pritom tvária, akoby práve oni najlepšie vedeli čo treba. (Najmä Pravda, Plusjednotka) Aj teraz, po niekoľkých posledných útokoch psov (september, október 2013) novinári dennodenne apelovali na poslancov ohľadom urýchleného prijatia nového zákona, ba podaktorí krajoví redaktori vo svojich článkoch nepriamom obviňovali tých politikov súčasnej opozície, ktorí proti nedostatočne pripravenému zákonu o „bojových psoch" na jar oponovali.
Novinári však netušia, že ten naposledy navrhovaný zákon bol stiahnutý z logických dôvodov - pochádzal prevažne z nevetranej a zatuchnutej legislatívnej dielne chovateľských nedoukov a politických nominantov. Zákon tak poprerábali, z neho vyplývajúce imperatívy tak skomplikovali, až sa stal neakceptovateľný asi aj pre samotných poslancov vládnucej strany. Tak to býva, keď sa zákony píšu na politickú objednávku a či z populistických motívov. Dnes či zajtra si však pôdohospodársky rezort i vládnuca strana nájdu novú zámienku na ďalší pokus o presadenie upravenej verzie navrhovaného zákona - zámienkou bude pravdepodobne „mediálny tlak" a „vraj" požiadavka verejnosti. Skryť sa takticky za verejnosť - to je obvyklý argument hochštaplerov, nie však skutočných odborníkov.
A práve o to ide: pri spracovávaní návrhu zákona chýbali odborníci. Tí sa v odpore voči úprave zákona po rozpačitých začiatkoch nakoniec zjednotili v plnej sile, ako ešte nikdy: s navrhovanou úpravou zákona nesúhlasili ani kynológovia, ani organizovaní chovatelia, ani jednotliví veterinári štátni či komoroví. Proti takému náhlemu a mocnému spojenectvu stáli dvaja či traja úradníčkovia z ministerstva za chabej pomoci svojho ministra. Veď sa len stačí pozrieť, ako zákon obhajoval a akou „odbornosťou" hýril úradník - autor návrhu zmeny zákona - v televíznom prenose (archív JOJ), a ako sám zľahčoval a nepriamo tak až znevažoval vlastné návrhy zmien v zákone. Podľa neho sa totiž počas jedného pekného sobotného poobedia chovatelia bojových či nebezpečných psov na párhodinovom povinnom školení dozvedia, že „takéto a takéto právne predpisy existujú, za ďalšiu hodinku im vysvetlíme niečo z biológie toho psa a ako sa oňho treba starať, atakďalej, za ďalšiu hodinku niečo z ďalších týchto kynologických záležitostí, vybehneme von na cvičák a za hodinku im ukážeme ako sa pes učí tie základné veci. Hm...
Na druhej strane: ak sa pozrieme na takýto návrh vysoko objektívne a s nadhľadom, vychádzajúc pritom z poznania všestrannej problematiky chovu psov na Slovensku, tak návrh znie naozaj priekopnícky a niečo podobné (preukázanie chovateľských schopností) nás v budúcnosti tak či tak z nevyhnutných a najmä pragmatických dôvodov čaká. Za prejavenú odvahu, za prvé verejné polemiky, rozpravy a aj vášnivé diskusie ohľadom tohto (nevhodne zdôvodneného) návrhu sa patrí dokonca autorom poďakovať. Úplne vážne.
Dobre spravovaná spoločnosť nebude môcť jednoducho v budúcnosti trpieť, aby si hocaké zviera len tak, hoci aj pre nič za nič, z rozmaru či pýchy zaobstaral hocikto. Podiel na súčasnom a pretrvávajúcom zlom stave majú aj organizované chovateľské kluby väčších a z hľadiska ovládania náročnejších plemien, ktoré dlhodobo tolerujú rozmnožovanie, nekontrolovaný predaj i nadobúdanie bezpapierových psov ich plemena chovateľmi(?), ktorí v mnohých prípadoch kazia dobré meno každého takéhoto plemena. Prečo kluby neiniciujú zákon, ktorý by im dal do rúk právomoci a opraty? Pozri iný blog autora: „Všetko o bojovnosti a agresivite našich psov - II.diel"
- - -
A ako vlastne znie posledná tohoročná (2013) verzia zákona 282/2002, pochádzajúca z rezortu pôdohospodárstva? V čom sa líši od pôvodnej vlaňajšej verzie?
Úradníci legislatívneho oddelenia ministerstva pod rôznymi tlakmi vykonali nakoniec také úpravy a korekcie, že zákon, ak by prešiel, tak .... - použime pre lepšie vysvetlenie analógiu z autodopravy a zároveň fikciu: dopravné nehody by nový zákon riešil tak, že kontrolu technickej úrovne havarovaných automobilov by skúmal nie v rámci kontrol vopred (ako je napr. STK, či EK), ale by ich nariaďoval výhradne až po nehode. Vodičovi, ktorý nehodu spôsobil by taktiež až po nehode nariadil absolvovanie autoškoly a získať v nej vodičský preukaz (ktorý by inak vopred povinný nebol). A na toto všetko by mali dohliadnuť starostovia obcí(!) a nimi určení akýsi obecní kontrolóri (a teda nie odborníci na automobily a cestnú premávku) a to za pomoci tých „poverených" subjektov, ktoré by sa na ministerstvo dopravy z vlastnej iniciatívy a z dôvodu plánovaného zisku svojvoľne prihlásili - títo všetci by mali garantovať, aby nehodu spôsobiaci vodič so svojim automobilom už ďalšiu nehodu nespôsobil. Preto takémuto vodičovi v zákone pre istotu nariadime, aby odteraz jazdil iba po vlastnom dvore, výhradne na prvom rýchlostnom stupni a pre úplnú istotu ešte aj so zatiahnutou ručnou brzdou. A vôbec: nariadime, aby úplne všetci ostatní vodiči smeli z preventívnych dôvodov jazdiť po cestách iba takýmto obmedzujúcim spôsobom (prvý stupeň plus ručná brzda) a vyblázniť sa budú môcť so svojimi automobilmi iba v priestoroch, ktoré im na to určí obec (detto venčoviská pre psov v navrhovanom zákone a vodenie všetkých psov výhradne na vodidle). A ak by účastník nehody autoškolu úspešne nedokončil a nezískal by vodičský preukaz, musel by havarovaný automobil podľa zákona previesť do vlastníctva inej osoby - ktože už len bude chcieť vrak, resp. hryzúceho psa - všakže....? Niečo veľmi podobné, ako je vo fikcii uvedené, nariaďuje navrhovaná úprava zákona 282/2002 z dielne ministra pôdohospodárstva.
V prvotnej verzii sa mali všetky uvedené povinnosti vopred týkať držiteľov niektorých riskantnejších plemien (kvázi bojových) - čo bolo výrazné pozitívum, ktoré mali navrhovatelia zákona udržať a politici ich v tom podržať. Stal sa pravý opak: tam, kde ubrať nemali (stanovenie náročnejších podmienok na vybrané plemená), tam ubrali a tak následne prísnejšie požiadavky zredukovali už iba na nebezpečných psov (pes, ktorý úž raz pohrýzol či poranil osobu). Na druhej strane: tam, kde navrhovatelia ubrať mali, t.j. nezakazovať pohyb bez vodidla na verejných priestranstvách (okrem označených vybraných lokalít) nezmyslene ponechali navrhovaný stav plošného obmedzovania pohybu aj naďalej a masy psov chcú natlačiť na venčoviská (priestory vyhradené pre voľný pohyb psov.) Mestá poväčšinou nedisponujú potrebnými voľnými priestranstvami pre zriadenie dostatočného počtu dostatočne veľkých venčovísk, obzvlášť vzhľadom na vysoké počty psov. pozri iný blog autora „Prečo rozhodne NIE! venčoviskám pre psov"
Predkladatelia a autori úpravy zákona evidentne netušia, čo vskutku navrhovanými opatreniami činia. Pretože stanoviť dodatočne, po pohryznutí náročné kritéria pre „nebezpečných psov" znamená:
riešenie psov a chovateľov nie preventívne, ale až potom, ako skutok poranenia nastal,
riešenie relatívne zanedbateľného počtu psov (aj zdôvodu, že obce i samotní chovatelia po pohryznutí osôb psami ignorujú povinnosť prekategorizovania psa na „nebezpečného", resp. o takejto povinnosti a jej dôsledkoch ani netušia), keďže poranenia osôb psami sú z hľadiska frekvencie tohto javu sporadické, médiami neraz zveličené (no nie je ich možno ani úplne podceňovať). Navrhované opatrenia v zákone napriek nízkej frekvencii a možnostiam urýchleného riešenia (eutanázia hryzúceho psa) určujú uvedenie náročného organizačného systému, doslova mašinériu, do ktorej majú byť zapojené obce, obcami ustanovené kontrolujúce osoby, regionálne veterinárne správy a novo nainštalované „poverené" osoby, o ktorých objektívnosti, nestrannosti, zodpovednosti, ale i špecifickej odbornosti možno vopred pochybovať. Systém a kritéria organizovania „poverených osôb" je v navrhovanej úprave zákona príliš zjednodušený a nenáročný (požiadavka znie: odborne spôsobilá v oblasti kynológie - to znamená konkrétne čo?), nezodpovedajúci právomociam, ktoré im bude zákon poskytovať. (pozri nižšie) Aj tu však v rámci objektivity platí, že autorom návrhu za ich rozhodnutie uviesť do praxe osoby, zodpovedné za školenie, výcvik a kontrolu problémových psov je potrebné poďakovať! Budúcnosť takúto potrebu nevyhnutne prinesie - či pôjde o štátnych úradníkov v rámci veterinárneho rezortu alebo o súkromné „poverené" subjekty a osoby po ich náročnom preverení (podobne ako súkromné autoškoly), alebo pôjde o kombináciu oboch zložiek (podobne ako je v doprave zabehaný spôsob: súkromná autoškola plus skúšky a záverečná kontrola zo strany štátu, v našom prípade štátnych veterinárov) je zatiaľ dilemou, nakoľko obe zložky, t.j. súkromné subjekty i štátne orgány sa vo svojej odbornosti ešte len formujú a zaostávajú za reálnymi požiadavkami a potrebami spoločnosti. V prvom kole je nevyhnutné rozšíriť rady veterinárnych inšpektorov a zároveň ich odborne doškoľovať v oblasti etológie a problémového správania psov, príčin takéhoto správania a o možnostiach nápravy. Na margo uvedeného možno poznamenať, že aj súkromné autoškoly a príslušné zložky polície sa komplikovane a dlhodobejšie formovali po zavedení povinných vodičských preukazov na začiatku 20. storočia. Podobný profilačný a kvalitatívny proces nás čaká v chove psov.
Podľa návrhu zákona majú vykonávať odborný dohľad nad nebezpečnými a agresívne sa správajúcimi psami novo ustanovené zložky „poverené" osoby, pričom podmienkou výkonu ich práce je bližšie nešpecifikovaná odborná spôsobilosť v oblasti kynológie. Poznajúc realitu, je zrejmé z akého prostredia sa budú subjekty hlásiť a uchádzať o možnosť plateného povinného výcviku (podľa akého cenníka, v akom rozsahu?). Absolútna väčšina kynológov, organizovaných v záujmových kluboch, profesionálnych i poloprofesionálnych výcvikárov vyrástla na filozofii služobného výcviku psa, postaveného na zvyšovaní agresivity psa jeho dráždením, dokonca dráždením proti človeku (figurant s ochranným rukávom).Tieto osoby majú teraz na celom Slovensku učiť chovateľov nebezpečných psov agresivitu psa znižovať, potláčať, blokovať. Ako? Akou metodikou? Ide totiž o nesmierne náročný,komplikovaný a dlhodobý proces s neistými vyhliadkami na úspech, pričom suma za úspešné dovŕšenie výcviku by predstavovala niekoľko stoviek eur. Zaplatí ich teenager Jožko Mrkvička z Hornej Dolnej, ktorý si psa plemena cane corso zaobstaral preto, lebo sa mu u neho páči jeho sila a bojovnosť? Ako bude tento adolescent vnútorne motivovaný potláčať drahým výcvikom v jeho psovi to hlavné, prečo si ho zaobstaral? Opäť platí, že zákon by mal byť postavený na doktríne: najprv a vopred splň podmienky a až potom si takého alebo aj hocijakého iného psa zaobstaraj!
Vyššie položená otázka Ako a akou metodikou budú „poverené osoby" viesť výcvik psov kategórie „nebezpečný" je namieste aj z dôvodu poznania obvyklej výcvikárskej praxe. Poverené osoby sa budú v rámci povinného výcviku snažiť učiť chovateľov ovládateľnosti psa, pričom však až 80% pohryznutí počas posledných rokov sa udialo v neprítomnosti držiteľa psa, kedy povel na zabránenie agresívnej aktivity nemal kto psovi vydať. Ďalších 10% pohryznutí sa udialo síce za prítomnosti psa vodiacej osoby, avšak agresívna povaha psa, jeho zvýšená emocionalita až choleričnosť sa stali v konfliktnej situácii rozhodujúcejšie, než blokujúci a tlmiaci vplyv vedúcej osoby. Dosiahnuť 100 percentnú ovládateľnosť takýchto psov v„každej situácii" - (ako v paragrafe 4. ods.(1) už dnes určuje zákon 282/2002) je nie vždy možné a tak chovateľ po viacerých negatívnych skúsenostiach spravidla so psom chovný priestor (dvor, areál) už pre istou neopúšťa, čo vedie k zvyšujúcej frustrácii psa s možnými negatívnymi následkami vo vhodnom prípade (útek). Okrem toho, je síce pravdou, že praktickí kynológovia v rámci služobného výcviku učia psa okrem povelu „DRŽ!" aj povelu „PUSŤ!", nuž ale ak sa práve na výcvik povelu PUSŤ! spoliehajú autori návrhu zákona, tak ide o vážne nedorozumenie. Nielen z dôvodu vyššie uvedenej neprítomnosti vodiacej osoby vo väčšine konfliktov, ale aj z dôvodu, že povel PUSŤ! sa uplatňuje až po záhryze, t.j. až po napadnutí osoby a teda ojedinele tak môže znížiť rozsah poranenia a zdravotné následky napadnutej osoby. Nerieši však primárny problém - aby pes na ľudí neútočil a nenapádal ich. A vôbec: stačí si urobiť exkurziu po slovenských cvičištiach a každý, hoci aj úplne nezainteresovaný pozorovateľ rýchlo zhodnotí a pochopí hlavnú myšlienku výcvikárov, neraz oblečených v maskáčoch a obutých v kanadách, predznamenávajúcich istú militantnosť v pozadí osobnosti, či nebodaj aj militantnosť zjavnú. Sústavné štekanie, výkriky, dráždenie psa nielen krikom, ale aj práskaním biča, mávaním výcvikového rukáva, náznakmi úderu prútikom či úderom ozajstným, streľbou z pištole, popritom prebiehajúce testy psychickej odolnosti a úrovne emočnej a fyzickej odpovede na tieto podnety - a to neraz u psov, ktorí sú rodinnými miláčikmi, primárne spoločenskými psami, nehodiacimi sa plemenami - taký je svet a atmosféra väčšiny našich kynologických cvičísk.
Znalcom je už dlhšiu dobu zrejmé, čím všetkým zbytočným sú blokované možnosti riešiť situáciu a problémy so psami v rámci platnej legislatívy, ktorá síce riešenia umožňuje, avšak nie je uplatňovaná v synergii obec plus veterinárna správa. U obcí absentuje poznanie reálnych možností legislatívy, vôľa riešiť problémy, silnú úlohu zohráva aj tradícia. U veterinárnych správ spravidla absentuje schopnosť objektívne posúdiť miesto a celkovú úroveň držania psa (kvalita oplotenia, odhaľovanie a predvídanie možného miesta úteku psa z objektu), úroveň zabezpečovania všestranných potrieb s dôrazom na dostatok vnútro i mimodruhových sociálnych kontaktov psa a každodenné zabezpečovanie dostatočných pohybových aktivít pod dozorom chovateľa. Schopnosť posúdiť uvedené faktory zaručuje a podmieňuje rozhodnutie veterinárnych úradníkov nariadiť včas preventívne opatrenia na zabránenie budúcim konfliktom. Na tieto účely postačuje aj súčasná legislatíva.
Aj napriek relatívne sporadickému výskytu poranenia osoby psami budú (v prípade prijatia nového zákona) uvedené určené zložky (obec + obcou ustanovený kontrolór + poverená osoba + štátna veterinárna správa) musieť zorganizovať a uviesť do praxe celý zákonom stanovený komplikovaný systém (rôznymi sedeniami, poradami, listinami apod), vrátane následných školení, stretnutí, výkonu kontroly a pod.
Nevedno, či si navrhovatelia zákona uvedomili, že uplatnenie navrhovaného systému pre nebezpečných psov predpokladá vopred zo strany obce (spravidla nepripravenej, neodbornej a amatérskej) spoľahlivo v rámci priestupkového konania potvrdiť a rozhodnúť o tom, že skutok pohryznutia a poranenia zo strany sa stal naozaj „bez toho, aby bol (pes) sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v nutnej obrane alebo v krajnej núdzi" - ako uvádza súčasný text zákona 282. A teda že pes bude musieť byť zaradený do kategórie „nebezpečných" psov. Pritom skúsenosti v rámci priestupkových konaní pri množstve prípadov pohryznutia ukazujú, aké je takéto dokazovanie obťažné, komplikované, neraz nejednoznačné, s protichodnými výpoveďami, s obťažne určenou mierou zavinenia, kedy genéza konfliktu (skúmaná odborníkom) neraz vypovie o nechcenom, nezámernom provokovaní psa, alebo aj o nebadanom pravidelnom dráždení, ktoré pes potom agresívne ventiluje v príhodnom okamihu (útek, náhodné stretnutie s nenávideným poštárom niekde na ulici a pod.).
Z hľadiska vyššie uvedeného ide najčastejšie zo strany psa o pohryznutie jedinečné, neopakujúce sa, zamerané na iba konkrétnu osobu alebo situáciu. Považovať všetkých takýchto psov apriórne za nebezpečných a následne kvôli nim uviesť do činnosti zložitý a aj zbytočný kolobeh aktivít v zmysle navrhovaného zákona je nielenže nepraktické, ale aj neúčinné. Naproti tomu psa, ktorého agresívna neprimeraná odpoveď na nie významný podnet bola spoľahlivo preukázaná, rovnako psa, ktorý sa napadnutia osoby dopustil opakovane, je nevyhnutné utratiť a nie riešiť komplikovaným navrhovaným systémom rôznych podmienok, kontrol, ktoré sa aj tak budú javiť ako neúčinné - recidíva je pravdepodobná. Utratiť hryzúceho psa možno na základe dobrovoľného rozhodnutia jeho rozumného vlastníka alebo z rozhodnutia úradného - zhabanie a zmárnenie psa umožňuje súčasná veterinárna legislatíva. Opäť platí, že veterinárne správy túto možnosť nevyužívajú ani v odôvodnených prípadoch a ak, tak len ako polovičaté riešenie: zhabanie psa v prípadoch, kedy sú pod mediálnym či ochranárskym tlakom.
Všeobecne platí, že spravidla každý pes, ktorý bude v zmysle nového zákona vodený výhradne na vodidle, resp.s nedostatočnými pohybovými aktivitami vo vyhradenom priestore obcou určeného venčoviska sa stáva psom neuspokojeným a zvyšuje sa preto jeho vnútorná tenzia.
Zároveň platí, že každý pes, ktorého (na základe už spoznaného jeho agresívneho, nekontrolovaného a výbušného správania) je nevyhnutné vodiť výhradne na vodidle, resp. nevodiť ho mimo chovného priestoru, sa stáva časovanou bombou, ktorá vybuchne v prvej príhodnej chvíli (zle zavretá brána na stráženom objekte, útek a pod.). Takýto pes má byť zo všetkých možných reálnych a predpokladaných dôvodov (okrem falošného súcitu) utratený. A to aj napriek neúprimnému postoju súčasných ochrancov zvierat - veď eutanázia v takomto prípade chráni psíka pred zostávajúcim nešťastným životom, plným nadštandardných obmedzení, hraničiacich s jeho týraním. Okrem toho - jeho povinné vodenie na vodidle bez dostatočného voľného pohybu a sociálnych kontaktov, prípadné trvalé držanie v uzavretom objekte či nebodaj koterci bude jeho agresívny potenciál ešte viacej zvyšovať. Takémuto už dokázateľne nebezpečnému psovi je zbytočné dodatočne vnucovať výcvik - ako mieni nariadiť navrhovaný zákon. Rovnako zbytočné je nariaďovať chovateľovi tohto psa dodatočne školenie, skúšky. Navrhované znenie zákona je v tomto zmysle dôkazom neodborného, úradníckeho prístupu k tvorbe zákona, nakoľko absencia výcviku nie je to, čo spôsobuje drvivú väčšinu útokov. Náročného a agresívneho pitbulla dedinský či sídliskový adolescent asi nikdy nevycvičí tak, aby ho ovládol v konfliktnej situácii. Napriek tomu sa naše dediny a mestá takýmito dvojicami len tak hemžia.
Etológovia vedia, že u psa ku konaniu bez príčiny, t.j. bez provokovania (okrem patologických dôvodov) ísť nemôže. Pes bez vonkajšej príčiny agresívne nekoná, pričom z hľadiska jeho vnímania podnetov môže on za provokáciu považovať aj to, čo my priamo nevidíme a ani netušíme, ba dokonca provokácia (podnet) a odpoveď nemusia byť v časovom súlade. Človek je však náchylný považovať za provokovanie psa iba priame akty huckania, dráždenia apod.
Tzv. „poverené" osoby, určené novým zákonom budú vraj odborne posudzovať miesta držania psov a školiť držiteľov psov následne, po pohryznutí. To pripomína nielen povestné škrabanie sa okolo celej hlavy, ale ešte aj na nesprávnom mieste, ba dokonca v nesprávnom čase. Škrabanie tak bude naďalej pretrvávať. Pohryznutia taktiež.
Návrh zákona nezmyselne nariaďuje vodenie psa výhradne s obojkom, na ktorom má byť (nevedno ako) uvedené meno, priezvisko, adresa trvalého pobytu držiteľa psa a pod. (číslo telefónu by bolo rozumnejším opatrením). Takže naši psi budú pobehovať so štrngajúcou kolekciou povinnej evidenčnej známky, k tomu nepovinnej, obvyklej (pritom z praktického hľadiska však úplne zbytočnej) očkovacej lyssetky, a k tomu im ešte pridáme kovový valček-prívesok, v ktorom budú vo vnútri zapísané požadované údaje. To všetko by bolo - v protiklade so zrušeným čipovaním (nahradzujúcim všetko uvedené, t.j. "tri v jednom") - dôkazom úplnej frašky zo strany nášho politikmi vedeného štátu.
Ak navrhovaná úprava zákona 282/2002 zo septembra 2013 z dielne pôdohospodárskeho rezortu v parlamente prejde, vznikne jedna organizačná, byrokratická a administratívna bublina, ktorá praskne kedykoľvek sa jej zachce.
Bude dodatočne nariaďovať odpratávanie lanského snehu, prikáže vybaviť požiarnym systémom a hasiacimi prístrojmi zhorenisko, bude nariaďovať skúšky, školenia a výcvik parašutistom, ktorým sa počas ich posledného zoskoku neotvoril padák. Bude hrobárom nariaďovať, že jamy na hroby majú kopať aj keď mŕtvych niet (detto povinné vodenie všetkých nevinných psov výhradne na vodidle). Vrahom bude nariaďovať dodatočné absolvovanie kurzu prvej pomoci a nebodaj aj kurzu sebaobrany...
Pozri aj iné blogy autora o problematike chovu agresívnych psov
