Uveďme si ukážku patovej situácie na Slovensku pri riešení agresívnych a zároveň neovládateľných psov. Statný, značne prerastený, avšak podvyživený kríženec, držaný v úzadí dedinského dvora za kopou uskladneného dreva už niekoľko rokov trvalo na metrovej reťazi z dôvodu obťažujúcich zvukových prejavov, vraj „neovládateľnosti“ a zvýšenej agresivity voči psom i ľuďom. Udupaná hlina navôkol, keď zaprší, tak blato, v ňom množstvo (sporadicky lopatou odstraňovaných) exkrementov, silný zápach moču. Starý zhrdzavený, nikdy nečistený hrniec, v ňom nezjedená skysnutá polievka so skysnutým chlebom. Stará plechová miska na vodu prázdna, pes sa s ňou hráva – ako s náhradou za neprítomnú psiu i ľudskú spoločnosť. Trvalý smäd.
Po pár rokoch takéhoto života sa mu prednedávnom konečne raz podvečer podarilo odtrhnúť sa z reťaze a útekom cez nedostatočné oplotenie dvora si razom ventiluje dlhoročnú sociálnu a teritoriálnu depriváciu. Napadne a na krku pohryzie prvého psa, ktorý je na vychádzke s rodinou, avšak našťastie sa kričaním a početnou presilou ľudí podarí psa odohnať. Pes sa rýchlym tempom presúva po dedine, cez bráničky a ploty šteká na psov vo dvoroch, vrčí na okoloidúcich, ktorí sa mu v panike vyhýbajú. Privolaní príslušníci rodiny, ktorej pes patrí, sa k veci stavajú pasívne, jeden z nich sa však pokúsi psa uviazať na akýsi špagát. Pes ho však ignoruje, uhýba mu a vrčí aj po ňom – bodaj by nie, užíva si slobodu i pohyb. Nasleduje ďalší pokus o napadnutie malého psa, voľne a bez dozoru sa túlajúceho po dedine, ten však vbehne do svojho dvora svojou obvyklou, pravidelne používanou cestičkou – cez škáru v plote, do ktorej sa „náš“ väčší podráždený pes nezmestí. Našťastie sa ujdený agresívny pes náhle rozhodne vrátiť sa do svojho dvora, nakoľko nadišiel čas, kedy býva kŕmený malou zmeskou chleba, masti a šrotu, ktorú mu jeho rodina oddeľuje z plného vedra, určeného pre ich domáce prasa. Trafil sa presne. Dochvíľnosť sa vypláca: pes vo dvore chňapne po jemu známom vedre so šrotom, ktoré nesie do chlievika domáca pani, tá v hrôze radšej pustí vedro na zem a pes jeho rozliaty obsah hltavo celý zožerie. Mužská hlava rodiny – miestna spitina – sa pofajčievajúc díva zobďaleč, ale zasiahnuť sa bojí. Rodina si so psom nevie poradiť, ten po nakŕmení podchvíľou vybieha na ulicu a obťažuje všetko a všetkých navôkol. Prichodivší starosta ich z druhej strany ulice kričaním upozorňuje, susedia im cez ploty a teda z bezpečia nadávajú. Pes však zostáva neuviazaný, pretože cerí zuby na každého člena svojej rodiny, o komunikáciu a fyzický kontakt s nimi nestojí. Zmorený náhlou vysokou dávkou požívatín a pohybu nakoniec vo dvore zaľahne a zaspí. Na druhý deň, hneď ráno, sa situácia opakuje. Pes sa znovu vyberie na vychádzku na verejné priestranstvá a niet osoby, ktorá by mu v tom zabránila. Starosta je atakovaný občanmi, vyvoláva do vzdialeného útulku v inom okrese, tam ho však upozornia, že nejde o psa túlavého (keďže má svojho majiteľa), a že oni takých psov zatiaľ neriešia, najmä ak nie je vyložene týraný. Starosta volá na štátnu políciu, vyslaná hliadka naozaj za hodinu príde. Pes vrčí aj po nich, policajti strácajú guráž a zalezú do auta. Cez otvorené okno automobilu upozorňujú rodinu psa, aby si urobili so psom poriadok. Pomáhať a chrániť nemajú v tomto prípade ako. Na obecnom úrade však zistia zarážajúcu skutočnosť, že pes nie je vôbec prihlásený, evidovaný. Takže vlastne ani nemožno zistiť, kto z viacčlennej rodiny je jeho vlastník alebo držiteľ, kto je za psa zodpovedný, voči komu možno vyvodzovať dôsledky, voči komu vzniesť obvinenie. Nakoniec sa telefonickým vyťažovaním celej rodiny psa príde na to, že psa – šteniatko si pred pár rokmi cez Bazoš svojvoľne zaobstaral ich vtedy 11 ročný syn, no chlapec je ešte aj dnes vo veku, kedy za svoje konanie nezodpovedá. Po prednesení informácie o prenesenej zodpovednosti na rodičov mení rodina stratégiu a tvrdí, že pes vlastne ani nie je ich, že im ho tam nejakí ľudia kedysi na pár dní ponechali a viac si po neho neprišli. Takže oni vlastne nič....
Otázka znie: Ako riešiť takúto situáciu?
Možno reálne pochybovať, že sa v obci napokon nájde niekto, kto má so psami praktické skúsenosti a má aj dostatočnú guráž na prichytenie agresívneho psa, jeho odvedenie a opätovné uviazanie na pôvodné úväzisko. (Ak by sa to aj podarilo, začína nové porušenie legislatívy – pes nesmie byť podľa vykonávacej vyhlášky veterinárneho zákona trvalo uviazaný, ale mu musí byť denne zabezpečený dostatočný pohyb v závislosti od jeho temperamentu.) Ak teda chytiť psa nedokázal v obci nikto a pes začína tyranizovať dedinu, začína obecná pohroma. Pes preniká do cudzích dvorov. Zabitia sliepok, mačiek, pohryznutie psov, pohryznutie nenávidenej poštárky a potom aj miestnej učiteľky, keď tá v obrane pred útočiacim veľkým psom vyzdvihla svojho malého jorkšíra do náručia a agresor ju uhryzol do ruky. Keď jorkšíra vzápätí vypustila, sledovala v priamom prenose jeho smrť – útočník ho schmatol do papule a pár minút s ním lomcoval, vytriasal ho, hoci už dávno bolo po ňom. Šok majiteľky jorkšíra, jej silný hysterický záchvat, ktorému agresor nerozumie a tak sa pre istotu radšej vzdiali, ba za chvíľu sa vracia ukojený domov. (Podnety na súd za náhradu škody môžu trvať roky). Starosta v zúfalstve volá opäť do útulku, vedeného ochrancami zvierat, tam ho však prosia, aby polícia, ani nikto iný, psa nezastrelili, lebo pes vraj „za nič nemôže“. Inak ale nevedia, čo a ako urobiť. V inom, profesionálnom útulku, do ktorého sa starosta dovolal, ho informujú o pravdepodobnej nevyhnutnosti zastrelenia psa. Keď však starosta túto alternatívu alibisticky a formálne odmieta, informujú ho o zdĺhavom zákonnom postupe – môže dať podnet na veterinárnu správu za útek psa, za nedostatočnú starostlivosť, za to, že nebol povinne očkovaný proti besnote, že vlastník nezabezpečil bezodkladne veterinárne vyšetrenia psa po pohryznutí osoby, za nedovolené rozmnožovanie (keďže vnikol do cudzieho dvora s háravou labradorkou, ktorú nakryl), a nakoniec, že štátni veterinári môžu psa úradne zhabať. A že starosta môže vo svojej kompetencii sám riešiť aspoň priestupky neprihlásenia psa do evidencie, neohlásenie útoku na človeka, nezabránenie ohrozovaniu a útočeniu. Avšak veterinárna správa má príliš dlhú dobu (spravidla do 30 dní) na zistenie a objasnenie všetkých súvisiacich okolností a vydanie verdiktu či začatie správneho konania, no nebezpečný pes zatiaľ každodenne behá po uliciach obce. Rovnako tak starosta: keďže nemá zriadenú obecnú políciu, nemá teda ako udeliť blokovú pokutu za priestupky, ktoré má na starosti obec (ohrozovanie, útočenie, pohryznutie, neplatenie dane a nezaevidovaný pes). Namiesto blokového konania má ale dve iné možnosti: pripraviť a previesť správne konanie na obecnom úrade (do čoho sa však spravidla žiadny starosta obce nepustí), alebo môže prípad oficiálne nahlásiť štátnej polícii, tá musí predvolať a vypočuť svedkov, osoby zodpovedné za psa (nevie sa, kto to vlastne v skrumáži protichodných a meniacich sa tvrdení vlastne je) a po spracovaní odoslať materiál na okresný úrad, referát všeobecnej vnútornej správy, ktorý má v správnom konaní nielenže rovnako dlhé procesné lehoty, ale dopátrať sa pravdy je pre neho neraz úplne neuskutočniteľné. Ak sa aj toto všetko stane, rodina, držiaca psa, si predvolania ani od veterinárov, ani od starostu, ani od polície, ani z okresného úradu účelovo nepreberá (poradil im to objednaný právnik), došlej doporučenej pošte sa vyhýba (tiež poradil právnik), priamu návštevu veterinárnych úradníkov vulgárne odbije, pred políciou sa schováva.
Medzitým ide deň za dňom, nič sa na situácii nemení. Pes sa pohybuje po uliciach už čiastočne pokojnejšie, postupne vyventiloval svoje rokmi nazbierané deprivácie. Avšak zostáva nebezpečný, napáda najmä psov. Naivná miestna ochrankyňa zvierat občanom i na fejsbúku tvrdí, že pes je agresívny preto, lebo nedostával dostatok lásky a vraj ho okrem toho ešte neustále bili a fyzicky týrali, keď bol malý (hoci susedia nič také nikdy nevideli), pričom ešte vysvetľuje, ako možno tohto psa napraviť „zvýšeným prídelom lásky“ – ktorú mu však ona sama akosi nejde dať... A tá istá ochrankyňa, hoci nemá ku psovi žiadny, z právneho hľadiska vlastnícky vzťah, si bez požiadania, aj bez opýtania či súhlasu kohokoľvek dovoľuje so značnou, no pre ochrancov zvierat obvyklou a samozrejmou opovážlivosťou ponúkať psa záujemcom na fejsbúku, vraj na „adopciu“, či aspoň SÚRNE do „dočasky“. Presviedča verejnosť a komunitu o nevyhnutnosti záchrany „týraného“ psíka. Negatívne vlastnosti psa z taktických a ideologických dôvodov zatajuje.
Medzičasom pes tyranizuje dedinu a vytvára sa napätie medzi obyvateľmi a predstaviteľmi obce. Prechádzky občanov po obci zanikli, na nákupy sa ide s obavami a v skupinkách. Štátna polícia podniká povinné výjazdy do obce aj viackrát počas dňa, po každom privolaní. Výjazdy vcelku zbytočné, nič neriešiace, nakoľko v čase jej prítomnosti v obci pes nikoho práve nenapáda alebo je doma, vo dvore a spí. Opakovane len upozorní príslušníkov rodiny, aby si so psom urobili poriadky, pričom nie je zrejmé, čo konkrétne si pod slovom „poriadok“ vysvetľujú oni a čo rodina psa. Na opravu deravého plota rodina prostriedky nemá, uviazať sa im pes nedá. Vrčí po nich a uhýba sa im.
Polícia čoraz nátlakovejšie a nervóznejšie sa správajúcemu starostovi (idú voľby) vysvetľuje, že strieľať môže len v okamihu napadnutia osoby psom, teda v nutnej obrane, čo je však len ďalšia utópia, pretože ak by volali políciu v čase reálneho napadnutia osoby, tak príjazd polície z jej 15 kilometrov vzdialeného mestského sídla možno očakávať najskôr za 20 minút – a to už môže byť po všetkom. Za takú dobu sa môže udiať čokoľvek. A na Slovensku sa „nenosí“ riešiť veci a problémy vopred, preventívne, ale až potom, keď sa niečo tragické stalo (či to je medveď alebo agresívny pes). Takže polícia „preventívne“ strieľať nemôže. Poľovníci tiež odmietajú diskrétne náznaky starostu zastreliť psa niekde za dedinou – bolo by ho tam však vraj treba nejako vytlačiť, pretože pes sa motá len po dedine, v uliciach a dvoroch, kde strieľať je riskantné. A vraj, Čo by na to povedala ochrankyňa ..., Nie, nie, radšej strieľať nebudeme. Do úvahy ešte pripadá možnosť úradného „zhabania“ psa v zmysle veterinárneho zákona, ktoré môže nariadiť a previesť štátna veterinárna správa z presne vymedzených dôvodov, do ktorých sa náš prípad všetkými svojimi okolnosťami zmestí. Zhabanie možno dokonca spojiť so „zmárnením“ zvieraťa. Avšak narážame na ďalší reálny problém: veterinárne správy spravidla zhabanie psa (obzvlášť agresívneho) nemajú ako vykonať, nedisponujú žiadnymi veterinárnymi technikmi, nedisponujú odchytovou technikou, nedisponujú priestormi, do ktorých by zhabané zviera umiestnili, a preto nedisponujú ani vôľou, gurážou obzvlášť nie. Nedisponujú ani možnosťami, čo so psom ďalej (kto si zoberie agresívneho psa na ďalšie dožitie?). To, čo je v danom prípade najvhodnejšie a najpotrebnejšie, t.j. definitívne ukončenie života psa bezbolestnou eutanáziou, sa neuskutočňuje: veterinárna správa – ak by sa jej aj zhabať psa cez nejaký vyžiadaný, vyprosený a vyškolený externý subjekt podarilo – sa pre eutanáziu nerozhodne z dôvodu, že v dnešnej kvázi umelej, pseudomorálnej a exponovane precitlivenej dobe by eutanáziou privolala búrku nevôle zo strany horlivých ochrancov zvierat a za výdatnej pomoci slaboduchých novinárikov, bažiacich po senzáciách a príťažlivých nadpisoch. „Namiesto lásky podali psovi jed“ – by napríklad mohol znieť nadpis v Novom Čase.
A potom, nemôžuc sa už ďalej dívať na toľkú nemohúcnosť, príde z vlastného rozhodnutia skúsený kynologický profesionál, odporujúceho psa riskantne, ale zručne zafixuje krátkou tyčou rok výroby 1963 a jediným ráznym ťahom ho donúti skočiť do otvoreného kufra jeho automobilu. Kufor zavrie a hlavný problém obce je v tomto úžasnom a očakávanom okamihu konečne zažehnaný. Kynológ dá vzápätí rodine taktický návrh na odkúpenie ich psa za 20 eur, tí okamžite súhlasia, čím sa definitívne zruší ich vlastnícky vzťah k predmetnému zvieraťu. Starosta, polícia, občania, úradníci si vydýchli – hurá, je po probléme! Problém sa skončil! Pre nich... Niekomu inému sa však práve začal. Kynológovi. A na základe toho, ako to na Slovensku už dve desaťročia vyzerá, začal sa mu VEĽKÝ PROBLÉM. Prečo? Pretože odrazu sa záujem časti verejnosti a médií dramaticky presmeroval na samotného psa. Už to nie je pre nich nebezpečný agresor, už je to „chudák pes“. Novinári tušia, že by mohli z ďalších, nimi predpokladaných udalostí, navariť aspoň na dva dni veľkú mediálnu polievku. A stane sa .... Kynológ totiž racionálne a skúsene uvažuje: Čo ďalej so psom? Keďže vie, že reálne možnosti jeho nápravy a zaradenia sa do plnohodnotného života sa pohybujú len v utopistickej a naivnej rovine, odvezie kynológ psa k veterinárnemu lekárovi na eutanáziu (postupne traja lekári mu z dôvodu vlastnej precitlivenosti eutanáziu „vraj zdravého“ psa odmietnu, štvrtý, ustráchaný, odmietne z dôvodu Budem mať z toho problémy s ochrancami, ak sa to dostane na fejsbúk...), piaty, triezvejší a racionálnejší lekár uzná, že sa naplnil ten paragraf veterinárneho zákona, ktorý umožňuje eutanáziu v prípade, ak by bol ďalší život zvieraťa spojený s utrpením, do čoho možno zaradiť aj utrpenie psychické v dôsledku obmedzovania agresívneho psa v jeho potrebných aktivitách – vo vychádzkach, pohybe, v sociálnych kontaktoch (na normálne, bezkonfliktné sociálne vzťahy nemá tento pes genetickú výbavu a v štádiu šteňacieho vývoja neabsolvoval ani vhodný imprinting). Psa bezbolestne uspí, kynológ za úkon z vlastných financií zaplatí. Ostáva mu však zaplatiť teraz ešte aj 50 eur privolanej monopolnej kafilérke za odvoz tela. Náklady na benzín, na odkúpenie psa, na eutanáziu, na kafilérku – koho to vo veľkom úľavnom výdychu nad ukončeným problémom zaujíma? Ani starostu, ani alibistických štátnych či súkromných veterinárov, ani bezmocnú políciu, ba rodina psa si ešte zarobila odsúhlasenou kúpou a predajom. Kynológ sa vskutku obetoval vlastnou prácou a vlastnými peniazmi pre obec a jej občanov, úradníkov i pre samotného nešťastného psíka.
Tu by mohol príbeh končiť v každej, aspoň ako-tak rozumnej a normálnej spoločnosti. U nás však nie. O ukončení života psa sú prostredníctvom spomínanej ochrankyne zvierat informovaní bulvárni novinári. Bombastické titulky, spotvorené alebo zamlčané údaje, vymyslené údaje či rovno klamstvá – ako bol pes týraný, ako mu ľudia ubližovali, ako vraj nedostal „šancu na lepší život“, ale ho radšej kruto zabili. Z miestnej ochrankyne zvierat je hviezda bulváru, vysvetľuje a poučuje, ako sa naprávajú agresívni či nesocializovaní psi, pýta sa, prečo sa tak nestalo v tomto prípade(?), k nej sa pridávajú na fejsbúku držitelia bytových jorkšírov, maltezákov, ratlíčkov – všetci napospol zrazu vedia, ako sa napráva agresívny pes pitbuloidného typu. Vyjadrujú sa celebrity, cvičitelia psov (vždy rigidne tvrdiaci, ako možno vraj výcvikom dosiahnuť nápravu každučkého psa), politici (sľubujúci nové, lepšie zákony – aké?). Jedna hlúposť je vyvracaná hlúposťou ďalšou, všetci odsudzujú nie toho hlupáka, ktorý vedome nakryl svojho zápasníckeho bandoga s pitbulkou (a vznikol z toho pes nášho príbehu), ale svorne útočia na neschopnosť a necitlivosť kynológa, ktorý zbavil utrpenia nielen psa, ale aj obyvateľov obce, starostu, polície, veterinárov i samotných vlastníkov zvieraťa. Čím bol kto ďalej vzdialený od príbehu, napríklad z Petržalky, tým radikálnejšie žiada na internete potrestanie a morálne odsúdenie vraj „necitlivého“ kynológa. Ten musí znášať mediálne útoky. Starosta obce mu príde potichu poďakovať, neodbytne ponúka odmietaný pollitrový podarúnok domácej päťdesiatdvojky. Rozumní ľudia žasnú, kam a do akých emotívnych a nezmyselných polôh sa presunul celý príbeh. Rodina psa sa nakoniec novinárom dokonca vyjadrí, že svojho psa mali radi ..., že aj žrať mu dávali, aj kosti nosili zo svadieb, a že je ho škoda... Ochrancovia všade tvrdia, že už-už mu chceli poskytnúť celý kopec lásky, ale kynológ, ktorý vraj určite nenávidí zvieratá, ich o chlp predbehol. A vraj mali už-už aj záujemcu o „adopciu“ – psa bohorovne ponúkali na internete záujemcom, ako keby bol ich! (Agresivitu psa samozrejme zatajili.) V mene ideologickej a nadovšetko povýšenej „záchrany“ zvierat sa na rozumnú, uvážlivú perspektívu a ani na ľudí nehľadí..., ba ani na samotné zvieratá. Vyšší princíp je jednoducho vyšší princíp: a kto to nechápe, ten nemá rád zvieratá – a punktum!
Najvyššie štátne veterinárne autority a aj veterinárna správa, ktorá nekonala (s chrapúnsky víťazoslávnym úsmevom sa vyhovárajúca na absenciu vlastnej karanténnej stanice, čo je vraj dôvod, prečo oni nemôžu psa úradne zhabať... ehm...) sú na základe podnetov rozhorčených dvanásť a pol občanov Slovenskej republiky odrazu mimoriadne horliví a aktívni: opakovane predvolávajú na vyšetrenie kritizovaného kynológa, pokúšajú sa z neho samého i od jeho priateľov vypáčiť nejaké negatívne informácie o jeho "nekalej" kynologickej praxi, ktoré by mohli použiť proti nemu a ukojiť tak novinárov, verejnosť a po pomste bažiacich ochrancov - preto sa ešte snažia aj pochybovačne preskúmať, či dôvody na eutanáziu boli primerané, vhodne posúdené a či všetko prebehlo korektne. Konanie kynológa, ktorý minul svojich vlastných skoro 100 eur na odkúpenie psa, na eutanáziu a za kafilérku sa im zdá nepochopiteľné a hľadajú v ňom viac negatívne ako pozitívne pohnútky. U nás totiž neplatí a nie je obvyklá aj pozitívna predstava či teoretická úvaha, že sa kynológ asi mohol trápiť nad nespokojnosťou ohrozovaných občanov, nad zlým postavením a tristnou budúcnosťou psa, plnou obmedzení a preto ho dal z milosti k nemu samotnému uspať – u nás platí v prvom rade falošná morálka a idea záchrany života psa za akúkoľvek cenu a bez ohľadu na ľudí i na samotné zviera, a to len a len preto, lebo niektorí ochrancovia to tak chcú. A to, čo chcú a myslia si oni, majú podľa nich povinnosť myslieť si a chcieť aj všetci ostatní! Ak nie, tak ich na svojich fejsbúkoch a pred novinármi ohovoria tak, že sa z toho nespamätajú....
Pointa príbehu? Nikomu z protestujúcich a zúčastnených neprekážalo konanie držiteľov bandoga a pitbulky, ktorí vzájomné spárenie svojich psov dovolili či uskutočnili zámerne (hoci negatívne následky v agresívnom správaní potomkov sa čiastočne predvídať dali – ale práve o tie obom držiteľom pravdepodobne išlo!); nikomu neprekážalo, že šteniatka z tohto spojenia predčasne darovali i predali už vo veku necelých 5 týždňov (a prerušili tým prirodzený a potrebný sociálny vývoj uprostred súrodencov a pod dozorom matky); že šteniatka záujemcom poskytli s črevami plnými parazitov, ktoré sa im už nikto nikdy potom neodhodlal odstrániť. Nikomu neprekážalo ani to, že pes nášho príbehu bol už ako dvojmesačné šteniatko definitívne uviazaný na reťaz, nakoľko „šteňa“ zavadzalo, obťažovalo a motalo sa ľuďom popod nohy, a keď potom na reťazi kňučalo v bezmocnej snahe priblížiť sa k iným živým tvorom, tak ho odpratali na koniec záhrady, za kopu dreva, kde ho decká z dediny – z bezpečia za plotom – pokrikovaním dráždili. Nikomu neprekážalo, že si akéhokoľvek psa môže u nás zaobstarať dieťa, jedenásťročný chlapec – či už cez inzerát alebo aj priamo; nikomu neprekážalo, že rodičia mu svojvoľné nadobudnutie psa tolerovali. Starostovi obce a poslancom samosprávy neprekážalo, že pes nie je v povinnej lehote prihlásený na obecnom úrade (podľa zákona 282/2002), a že obec tak navyše ešte aj prichádza o príjem z dane za psa. Napodiv nikoho z ochrancov, novinárov, veterinárov nezaujímalo, že psovi nebola v šteňacom veku poskytnutá základná veterinárna starostlivosť (nevyhnutné opakované zbavenie parazitov, povinná vakcinácia proti besnote); že bol držaný dnes už zakázaným spôsobom (trvalo na reťazi – o tom pojednáva vyhláška 123/2008); že mu nebol poskytnutý dostatočný a predpísaný welfare, primeraná výživa, pohyb, sociálne kontakty (podľa zákona 39/2007); že rodina psa je úplne bez chovateľských vedomostí; že sa chovom tohto psa porušuje celá kolekcia chovateľských legislatívnych ustanovení (o ktorých chovatelia aj tak nič netušia), a že povinné zložky - veterinárne správy - ktoré majú priestupky odhaľovať sú vyťažené úplne v iných záležitostiach alebo sú pasívne. Nikoho neinteresuje, že takýchto chovov sú na Slovensku desiatky tisícok; že najmä na vidieku často ešte pretrváva chovateľský stredovek – v príkrom konflikte s modernou, zvieratá i ľudí chrániacou legislatívou (a v ešte príkrejšom rozpore s utopistickými predstavami a ideológiou ochranárskych kruhov, povyšujúcou zviera nie na úroveň človeka, ale dokonca nad). O tomto všetkom mali novinári po prevalení prípadu písať – keby im však vôbec mal kto odborné informácie predostrieť. Všetkých zaujímalo jedine to, kto by mohol v čase ohrozovania ľudí psa eliminovať, aby nastal pokoj a skončil sa všeobecný strach občanov, obyvateľov obce, bezradných úradníkov, na hlavy ktorých padali čoraz silnejšie obvinenia z neschopnosti. A keď sa nakoniec taká osoba našla, odrazu sa záujem presmeroval na vyššie uvedenú otázku Čo bude ďalej s chudákom psom? Pod petíciu proti utrateniu psa sa podpísal aj obyvateľ obce, ktorý predtým apeloval na urýchlený a okamžitý odstrel psa.... Nikoho ani predtým, ani potom nezarážalo, že nie je u nás vypracovaný celoplošný operatívny a urgentný systém na riešenie podobných situácií s agresívnymi (či utečenými alebo vyhodenými) psami, alebo s poranenými či zrazenými zvieratami, že všetko sa len improvizovane láta na základe dobrovoľnosti a ochoty, a všetko závažné sa rieši až po medializácii, kedy na výsledky čaká vzrušená verejnosť. Ako bolo uvedené, naša spoločnosť a jej orgány vytrvalo riešia veci a problémy až potom, ako sa stali – dovtedy, a najmä vopred, ich nedonúti nikto. Predvídať ich nedokážu, alebo nechcú, alebo sú im ľahostajné. Predvídať problémy nepatrí spravidla ani do mentálnej výbavy našich predných činiteľov, politikov. Všetko až „potom“ – napríklad navštívia za prítomnosti televíznych kamier psami dohryzeného človeka v nemocnici a sľúbia nápravu pomerov novými, nič neriešiacimi ustanoveniami zákona (hoci všetko sa dalo spoľahlivo a účinne vyriešiť aj doteraz, podľa doterajšieho platného zákona – stačila by na to vôľa a záujem). Tak sa riadi spoločnosť, tak sa robí politika. Politik odchádza z nemocničnej izby a spred televíznych kamier spokojný, s úsmevom na tvári: budú lajky na fakebúku, budú hlasy v nových voľbách, po ktorých on potom všetko nasľubované splniť aj dokáže. Politik ešte raz pred novinármi sľubuje, že sľuby splní. Dokáže však HOVNO! Presne také isté veľké HOVNO, aké dokázali urobiť politici s čiernymi skládkami odpadu, s korupciou, s Rómovcami, s bezdomovcami, s diaľnicami či parkovaním.
„Národy by žasli, keby vedeli, s akým malým rozumom sa im vládne“ – riekol výstižne kedysi dávno klasik.
Vítajte na Slovensku!
