reklama

Ako sa Jano "záchytkou" stal

Podobenstvo k časti novely veterinárneho zákona v roku 2018 podľa (Bohu takmer rovných) štátnych úradníkov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 I rozhodol sa jedného večera Jano, nemôžuc sa už po tretí večer dívať na to, ako v mestskom parčíku pred jeho domom prespáva pod lavičkou v treskúcom mraze i snežení totálne opitý bezdomovec, konať. Veď zadnú polovicu rodinného domu v meste, kam sa teraz presťahoval z dediny po smrti oboch rodičov, mal prázdnu, takže zatiaľ pomôže aspoň tak, že tam bezdomovca pustí spať. No, ale nedošlo len na prespatie. Ráno zistil, že bezdomovec ovracal starodávnu starorodičovskú posteľ, vymočil sa do nej, a na dôvažok ešte vyprázdnil útroby do kúta izby, rovno na vzácny perzský koberec. No nevyčítal mu nič, všetko poriadne upratal a dal mu aj najesť pred jeho odchodom do ulíc mesta. Začalo ho to však všetko príliš zožierať a myseľ mu neprestajne zaneprázdňovala myšlienka, ako to vlastne v takýchto prípadoch je, kto čo, ktorý úrad môže konať, kto má či môže pomôcť. S prichádzajúcim večerom sa jeho obavy stupňovali a keď po televíznych správach zbadal pri pohľade cez okno bezdomovca, ako sa ukladá pod lavičku, zanadával... Srdce mu však nedalo, vybehol von a tackajúceho sa opitého bezdomovca voviedol, podopierajúc ho, do zadnej časti humna. Keď v humne rozsvietil, aby sa rozhliadol, kde bezďáka uloží, zdúpnel: bol to iný bezdomovec! „Čožéé? Oni sú až dvaja?“ – zadivil sa Jano, poznajúc doteraz len stav, že čo dedina, to nanajvýš jeden bezdomovec. Spamätal sa však rýchlo, pochopiac, že už býva v meste a pomery ešte nepozná. Vybral sa do ulíc vyhľadať bezďáka zo včerajšej noci, a aj ho našiel. Zbitého a vraj okradnutého. Komunikoval, ale vykrikoval nezmysly a Jano nevedel či je nepríčetný z alkoholu či z bitky. Volal záchranku a spýtal sa, ako postupovať. Niežeby neboli ochotní, ale pri popise bezdomovca mu zdvorilo poďakovali za informáciu, a že nakoľko nekrváca a nie je v priamom ohrození života, tak nech vraj ráno príde na ošetrenie a vyšetrenie. Janovi sa to nezdalo, ale čo už....? Poznášal do humna deky, staré matrace, dal im teplý čaj, pýtali ešte cigarety. V noci sa s hrôzou prebudil na divný pocit a obavu z fajčenia opilcov na slamených matracoch. Vbehol do humna, ale našťastie sa nič nedialo, obaja opití spáči spokojne a unaveno odfukovali – mali ťažký deň... Zobral im zápalky a s pocitom uspokojenia sa pobral do spálne. Zaspal okamžite. Ešte bola tma, keď sa nadránom zobudil na šramot v kuchyni. Po rozsvietení zbadal jedného z podarenej dvojice, ako snorí po kuchyni. „Prepáčte, hľadal som zápalky, nedali ste nám ich.“ – „Fajčiť sa bude až ráno!“ - rezolútne riekol Jano a poslal ho spať. Po takejto nedospatej noci sa Jano povaľoval v posteli dlhšie, než mal vo zvyku. Uspokojovalo ho aj to, že bezdomovci asi vyspávali tiež, pretože z humna nebolo počuť žiadne hlasy. Naveľa sa Jano rozhodol ísť sa do humna pozrieť. Mal pri tom rôznoraké obavy z nejakej novej nečakanej pohromy. Na matracoch však už nenašiel nikoho. Obaja boli preč. Jano totiž nevedel, že nastupujú „do práce“ veľmi zavčasu, aby ich pri love z kontajnerov nepredbehla konkurencia. So znepokojením však zistil, že postele v zadnej izbe sú akosi inak ustrojené, než bývali doteraz a teda aj inak, ako to po predchádzajúcej noci urobil s jednou posteľou aj on, Jano. Vysvetlenie bolo iba jedno: obaja spali tu v izbe, vošli zadným vchodom v blízkosti humna. Ale upratali po sebe... a všade je poriadok – skonštatoval v duchu. Príjemne ho to prekvapilo, najmä po skúsenosti z predminulej noci. Odtiahol závesy a otvoril okno, aby predsa len z istých pochopiteľných a nevyhnutných dôvodov vyvetral a pohľad mu padol na veľký stôl v strede izby. Bola na ňom akási ceduľka, napoly preložený hárok Á štvorky, a na ňom ceruzkou – takou tou modrou, čo sa musí nasliniť pred písaním – napísané Ďakujeme. Jano sa potešil i zasmial. No raz tak, na druhý deň zase onak..., kto im má rozumieť...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Jano začal ten deň obiehať mestské i okresné úrady. Pýtal sa, no nikde nepochodil. Zašiel do nemocnice, aby v záchytke poprosil o informáciu, aké podmienky musia byť splnené pre prevzatie opitého. S hrôzou zistil, že žiadna záchytka ani tu, ani nikde v okolí či celej župe neexistuje, a že urgentné prípady ohrozenia života robia prevozom pacienta do nemocnice výjazdovým záchranným automobilom. A že to ale v prípade bezďákov robia len neradi. Jano nechápal, ako je toto všetko možné, z detstva si pamätal záchytku, ba raz sa v nej počas puberty takmer ocitol, ale stihol zdrhnúť pred príjazdom polície. Zašiel na sociálny úrad s otázkou, či môžu bezdomovcom zohnať ubytovanie a v akom prípade môžu oni požiadať súd o nariadenie protialkoholicého liečenia. Úradníčka sa na neho udivene pozrela, ba zbehli sa aj iné úradníčky a hľadeli na Jana ako na nejaký úkaz. Jano sa nedal odbiť, dôvodiac, že predsa štát je povinný postarať sa o ľudí v úplnej núdzi a zlom zdravotnom stave. Pýtali sa na konkrétne mená, tie však Jano nevedel. Že jeden je asi Pišta. Rovnako nepochodil ani u hygienikov úradu dnešného verejného zdravotníctva. Tam ho uistili, že záchytky už neexistujú a ak je niekto chorý, patrí v horších prípadoch do nemocnice. „No konečne“ – zajasal Jano. Alkoholizmus je predsa choroba! A ťažký alkoholizmus je dokonca život ohrozujúci! Tak uvažoval Jano, nie však prítomní úradníci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Sklamaný Jano sa vrátil domov znechutený. Večer sa však nedialo nič, ani po niekoľko ďalších večerov. Už aj začal zabúdať na svojich dvoch nocľažníkov, vytrácalo sa postupne aj jeho rozhorčenie z absencie systému pomoci opitým ľuďom v stave straty ich pudu sebazáchovy. Veď ľahnúť si v mraze opitý pod lavičku v parku je číry nezmysel nepríčetného človeka.

 Zbadal raz oboch v centre mesta, na lavičke v parku pre deti. Bolo ich viac, popíjali krabicové víno a hoci bolo ešte len poludnie, niektorí spali pokrútení v kríkoch a jeden v spánku vracal. Panebože, môže sa zvratkami zadusiť – uvažoval Jano. A zavolal záchranku. Prišla, no až po opakovanom uistení, že ide o kritický stav. Jano medzitým vytiahol opitého z kríkov, prebral ho zo spánku a posadil na lavičku. To už kritický stav nebol a záchrankári po príchode ticho zúrili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Asi som vadný, hovoril si v duchu Jano. Veď okolo prešli stovky ľudí a každý sa na skupinu opilcov pozrel len letmo a s odporom. 

 Končiaca zima v noci ešte poriadne mrazila, keď Jano počas cesty domov narazil v neskorých večerných hodinách na divnú osobu, vyzlečenú do pol pása. Vraj ho najprv vyhnala a potom aj vymkla zákonitá manželka, brbľal opito. „Sám ste si na vine... takto sa ožrať!“. Uľútostilo sa mu ho však a keďže to bolo už celkom blízko jeho domu, pozval ho k sebe domov. „Si buzerant, určite si buzerant!“ – vykrikoval ten na celú ulicu až tak, že ľudia vyzerali z okien spoza odhrnutých zácloniek. Nasrdený Jano schmatol ožratého a ťahajúc za ruku ho odvliekol do zadnej časti svojho domu, do onej izbičky. Rýchlo zakúril v peci, obliekol brániaceho sa opitého, nachystal mu vodu a nechal rozsvietené svetlo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ráno ožrana nebolo. Pýtal sa na neho susedov i v obchode. Tam sa dozvedel: prišiel včera opitý domov, zdrúzgal ženu i celkom malé deti. Policajti mu „dohovorili“ a zakázali vstupovať ten večer domov. Potom odišli. Pred vchodom do bytovky ďalej robil bordel, hulákal, kopal do dverí. Na protest či z bezmocnosti si vyzliekol sveter i košeľu, hodil ich do kontajnera a pobral sa do práve zatvárajúcej krčmy, kde mu už nechceli naliať. Vraj, ak by mu Jano nepomohol, asi by zamrzol. No viacerí v obchode hundrali, že by ho žiadna škoda nebola. 

 Večer Jano zabehol k bytovke, a – tam sa situácia takmer navlas presne opakovala. Tentoraz chlapík síce oblečený bol, ale na nohách nemal nič, bol úplne bosý. A opitejší ako včera. Jano už nič nezisťoval, zabehol domov pre topánky, obul ich opitému a odvliekol do svojho domu. Tam ho, na prekvapenie, už čakali dvaja oní bezdomovci, a že nemajú kde spať. Čo už s vami všetkými, povedal si Jano, bude ako bude, nech všetci prespia v zadnej izbe.

 Na druhý deň sa rozhodol, že ak to má takto bežať aj naďalej, urobí aspoň malé opatrenia. Zo zadnej izby vyniesol drahý koberec a všetko, čo tam bolo cenné. Opravil odstavený vodovodný kohútik v izbe, vyčistil a sprístupnil starodávnu latrínu v zadnom dvore, zahatanú bordelom a doskami. Starú chladničku zo svojej kuchyne preniesol do tejto izby a sebe kúpil novú. Do zadnej izby nanosil kopu uterákov, hygienických potrieb, potravín, pustil aj plyn do starých vykurovacích gamatiek. Aké budú pravidlá? - pýtal sa sám seba Jano. Asi nebudú žiadne... ak tu prespať budú potrebovať, nech sa páči. Spomenul si, ako kdesi prednedávnom čítal, že sa vytvárajú akési náhradné domovy pre bezdomovcov a vo všetkých si dávajú tú istú podmienku: len pre triezvych, bez alkoholu. Jano sa z toho smial: veď to ako keby vymysleli nemocnicu a podmienkou pre prijatie by bolo: Len pre zdravých. Aj ja si dám podmienku, ale opačnú: ak chce u mňa niekto prespať, tak zásadne iba opitý. A poriadne opitý.

 Prišli dáki novinári a natáčali Jana. Potom aj ďalší. Vyšli články, oslavné i kritické. Jano videl prvýkrát v televízii sám seba a nepoznával sa. Aj hlas mal úplne iný, videl divné gestá, zášklby tváre, uhýbajúci pohľad, zmätenosť. No čo, hviezda zo mňa nebude - povedal si. 

 Studená jar spôsobila, že opitých v izbe počas nocí pribúdalo, až raz dosiahli rekord v počte 11 osôb. Avšak nástupom leta sa izba vyprázdnila. Jeseň a chladnúce noci občas priviali pár návštevníkov. Jano sa začal obávať budúcej zimy. Čo ak počty prichýlených budú narastať a on to nebude zvládať?

 A stalo sa. Chýr o jeho pomoci bol už všeobecne známy a spustil lavínu dovtedy nečakaných udalostí. Jedného večera mu štátni policajti doviezli spitého dôchodcu, ktorý sa neustále smial, a poprosili ho, či by ho neprichýlil do rána kým nevytriezvie, aby mohli zistiť jeho identitu, nakoľko práve teraz nekomunikuje, len sa stále smeje. O dva dni volal Janovi na mobil starosta z blízkej obce, že mu tam v krčme vystrája opitý prišelec a nevedia čo s ním. Ba, že či by ho Jano neprišiel z obce odviezť, no áno vlastným autom, lebo starosta si vraj svoje špiniť nechce: Povracia sa mi tam a potom čo? – dôvodil starosta. Naštvaný Jano neoponoval, ale v duchu klial: To čo ešte budú chcieť odo mňa?

 To nebolo všetko. O pár večerov nato prišla iná hliadka štátnej polície, otvorila dvere na aute a rovno vliekla do jeho zadnej časti dvora, kde bola oná izba, opitého občana. Jano ich videl cez okno do ulice a kým sa ako-tak obliekol a vybehol na dvor, policajti už boli takmer na odchode. „Toto... toto čo má byť?“ - pýtal sa udivený. „Povedali nám, že tu je akási záchytka a nemali sme tohto opitého kde dať. Veď chceli sme vám to teraz pri odchode zahlásiť.“. – „Ale mne nemáte čo zahlasovať, ja nie som žiadna záchytka, ja som občan Jano a nemám voči nikomu žiadne povinnosti.“. –  „A kde ho teda máme dať?“ - pýtal sa rozhorčene jeden z policajtov. – „To sa pýtam ja vás! - zahrmel Jano. – „To my nevieme..., a prepáčte.“ - povedal policajt, nastupujúc už do automobilu.

 Policajti sa asi poučili, keďže o pár dní priviezli ďalšieho opitého radšej v čase, kedy Jano ešte nebol doma, ba ho v zadnej izbe zamkli kľúčom, ktorý bol v zámke vo dverách. Jano ho tam našiel náhodne ráno. Opilec vôbec netušil kde je a na Jana vyrukoval s obvinením, že ho tu zamkol. Vypýtal si dve eurá na „poprávku“ a nadávajúc na všetko odišiel.

 A potom sa strhli udalosti. Prvá prišla susedka, že ten zamknutý nocľažník včera večer, kým Jano ešte nebol doma, robil bengál, kopal do dverí, pokúsil sa vyliezť cez vyvýšené malé vetracie okno do jej dvora, ale to nezvládol a zakliesnený napoly von-napoly dnu v okne zaspal. Pridala sa druhá susedka, že dokedy to bude, stále tie kriky, vresky, nadávky, fajčiarsky smrad. „Raz tu všetci zhoríme kvôli tebe, Jano!“ - horekovala. Potom zase cez obed volal ktosi z mestského úradu. Že aby Jano prišiel na úrad a doložil tam nejaké papiere. Jano nerozumel aké, a zašiel sa opýtať. Nevedel ani on, ani úradníci, z ktorého oddelenia ho volali, až to vysondovala ochotná upratovačka podľa čísla prijatého hovoru v Janovom mobile. Stavebný úrad. Zaklopal, vošiel, predstavil sa. „Á, dobre, že ste prišli. Máte tie doklady, čo som vám nariadil priniesť?“ Jano nerozumel aké. „Aké, aké..., no predsa súhlasné rozhodnutie o zmene užívania stavby. Som tu nový, ale tie vaše nemôžem nikde nájsť.“ – „No ale ja som si nič také nikdy nepodával!“ -namietal Jano. – „Vidíte, a to je chyba. A viete, že môžete dostať pokutu?“ – „Preboha, a začo?“ - nechápal udivený Jano. – „Začo, začo... každý sa len vyhovára... Máte vo svojom dome predsa zdravotné či sociálne zariadenie, akúsi záchytku. Nie?“- víťazoslávne zo seba vychŕlil úradník. – „Akéže zariadenie! To čo je za blbosť. To vám kto narozprával?“ – „Vieme o vás všetko, darmo budete zapierať. Aléé..., aby som nebol na vás zlý, tu máte žiadosti, vypíšte ich a čo najskôr prineste!“. Jano, dojatý náhlou zhovievavosťou úradníka zašomral Ďakujem a odišiel.

 Či sa to svet dočista zbláznil? - dumal Jano. Nedalo mu a cinkol dávnemu spolužiakovi, právnikovi. Ten mu poradil, aby žiadosť hodil do koša, nakoľko ak vraj Jano v dome nepodniká, tak niet čo v zadaní stavby meniť. Posmelený Jano prišiel domov a tam ho čakal v schránke žltý lístok o nedoručenej zásielke, uloženej na pošte. Kieho ďasa zas čo kto chce... - znepokojil sa. Na pošte dlhý nervózny rad, pani za okienkom mala toho zjavne už dosť. Keď prišiel Jano konečne k okienku, pýtala od neho občiansky preukaz. Jano ho, samozrejme nemal. Takže domov po občiansky a naspäť na poštu. Zavretá.

 Ráno sa po nepokojnej noci vybral prevziať si zásielku. S trasúcimi sa rukami nedočkavo pretrhol bok obálky a vyňal list. Úrad verejného zdravia ho vyzýva, aby na základe oznámenia, ktoré obdržali od mestského úradu, zosúladil svoje zariadenie v čo najkratšom čase s príslušnými vyhláškami a normami. Že na zdravotnícke zariadenia bola vypracovaná a schválená nová norma a tej je potrebné sa prispôsobiť. Ak tak vraj neurobí, bude mu udelená pokuta.

 Opäť telefonát spolužiakovi, právnikovi. „Ser na nich!“- znela krátka odpoveď. Za hodinku právnik volá Janovi: „Takže... na základe toho, že sa o tvojich aktivitách, v rámci ktorých pomáhaš opilcom, dozvedeli na ministerstve, tak prijali vyhlášku, čo všetko musí záchytka a zariadenie pre opitých obsahovať, aké má mať vybavenie, akú dokumentáciu, aké schválené postupy, a kde čo komu v akých lehotách sa musí hlásiť. Budú prebiehať prísne cyklické kontroly. Dal si si Janko, niekedy písomnú, či hoci aj len ústnu žiadosť o zriadenie záchytky? Nie? Fajn. Okrem toho, tá nová norma, ktorá nariaďuje schvaľovanie záchytiek aj tak vznikla až dva roky po tom, čo si ty začal opitým pomáhať. Takže si mimo obliga a nemáš sa čoho báť. Maj sa pekne.“. 

 Jano si večer poriadne uhol. Nerozumel čo sa deje, a tak sa posťažoval kamarátovi v krčme. Po spravodlivosti a pre poriadok by som si mal ísť ľahnúť v takomto stave do zadnej opileckej izby – smial sa sám zo seba. No, ale keď nie je schválená, nesmie... 

 Po čase opäť žltá obálka. Poučený Jano sa k nej dostal na prvú šupu. Z ministerstva zdravia, odbor dáky zvláštny, nepoznal ho a nikdy o ňom nepočul. Vnútri ROZHODNUTIE, podľa ktorého prideľujú v zmysle novej vyhlášky číselný identifikačný kód jeho ZÁCHYTNEJ STANICI. Jano opäť nerozumie, on predsa o nič nežiadal. Právnik nedvíha telefón, Janovi sa strašne chce opäť do krčmy. Ale premôže sa ide rovno domov. Pred domom dve autá. A niekoľko navidomoči úradníčok s fasciklami pod pazuchami. „Vy ste Jano?“ - spýtala sa prísne tá, ktorá stála najbližšie. – „Áno, a čože potrebujete? Vyzeráte úplne triezvo... - zavtipkoval. – „Ahá... práve ste sa priznali! Však vás to vtipkovanie prejde! Prišli sme ku vám vykonať spoločnú kontrolu z úradu verejného zdravia a zo sociálky!“ – „Prepáčte, toto je môj dom a pokiaľ viem, vás som ku mne nepozýval a nepozývam.“- namietal Jano. – „Musíme vás upozorniť, že podľa príslušného zákona ste povinný strpieť výkon kontroly a prejaviť nám súčinnosť. V prípade, že budete výkon kontroly mariť, máme právo požiadať o súčinnosť a spoluprácu policajný zbor a dostanete vysokú pokutu, môže to byť aj pár tisíc eur .“ – „No, nech sa teda páči...“ - ustúpil vyľakaný Jano a pozýva výpravu do dvora. – „Tak, kde to máte?“ - pýta sa najviac hlavná úradníčka. – „Čo kde mám?“ - pýta sa zas Jano. – „Nerobte sa hlúpy, dobre vy viete, o čo tu ide a prečo sme tu. Kde máte tú záchytku, ktorej bolo pridelené identifikačné číslo 0001?“ – „Ale ja som o nijaké číslo nikoho nežiadal.“ – „Že ste nežiadali? Ajajáj... to aký by bol v tejto republike bordel, keby si tu každý robil len tak, čo chce a bez identifikačného čísla. Jednoducho ho musíte mať a punktum!“ – „Tak si teda hľadajte!“ - odvrkol zlostne Jano. Videl, že mali asi dobré informácie, lebo sa rovno pobrali do zadnej izby. Z ničoho nič vytiahli foťáky, samonavíjacie metre a všetko rad za radom fotili a merali. Jedna úradníčka to všetko zapisovala do niekoľkostranového formulára. Kládli Janovi otázky, ale Jano sa zaťal. Našli v ľadničke plesnivý syr NIVA – zle. Našli nedopitú kolu – zle. Vetranie vraj nedostatočné. Záchod – zlý. Umývadlo iba jedno? – zúpnela úradníčka. Prevádzkový poriadok nevyvesený. Že ho vôbec ani nemá? Ale no táák..., ale veď v tom bordeli sa ani niet čo čudovať... Lekárnička pre prvú pomoc je kde? Monitoring zdravotného stavu prijatých pacientov uskutočňujete ako? Vediete si zdravotné záznamy o každom prijatom klientovi? Ukážte záznamy o vyšetreniach pacientov zmluvným lekárom a ambulantnú knihu! A aj zmluvu s ošetrujúcim lekárom: Ktorý to je? Nemáte zmluvu? Janka, zapíš to. Dezinfekčný protokol si píšete? Nie? Prečo nie? Ako je možné, že nemáte ani len špeciálne vracadlá, také ako určuje vyhláška? Že tento kýbeľ? Robíte si z nás srandu? Chcete, aby sme vám to tu zavreli a odňali pridelené číslo? Koľko beriete za jednu noc? Kto vás platí a podporuje? Že beriete dôchodok? A za čo....?! Koľkí sa striedate v službe a v akých lehotách? Ukážte rozpis služieb! A aj certifikáty vašich pracovníkov! Aké majú vzdelanie? A vy, Jano, máte vôbec absolvovanú strednú zdravotnú školu v odbore sestrička? Predložte maturitné vysvedčenie, prosím! Nemáte? Ani nejaký zdravotný kurz? Ani kurz prvej pomoci? A čo vlastne máte? Čože? Že výučný list opravára poľnohospodárskych strojov bez maturity? Panebože.., je toto možné? Veď v tejto republike je neuveriteľný bordel! Kuchyňu máte kde? Máte vôbec znalosti z prípravy diétnych jedál pre osoby s poškodeným zdravím a cirhózou pečene? Kolegyňa zo sociálky, overte si ako tu prehajdákali ten 30 eurový príspevok, čo ste im vlani poskytli. Vediete si evidenciu príjmov, výdajov? Pokladničnú knihu máte? Knihu došlej pošty? Ukážte! Nie, nie, tento váš umastený starý fascikel, kde si ukladáte listy naozaj neplatí. Tento starý pornočasopis tu vo fascikli robí čo? Znevažujete nás, kontrolórky? A vôbec: ktovie, čo tu po nociach stvárate! Viete čo to je aic? Odpady likvidujete ako? Máte zmluvu s firmou na likvidáciu zdravotníckeho, infekčného a nebezpečného odpadu? Označené nádoby na nebezpečný odpad? Ukážte, ukážte, ukážte. Kde vlastne periete plachty, oblečenie? Predložte zmluvu s práčovňou! Tá podlaha je nedostatočná, nedá sa umývať. Vykurovanie pieckou a drevom je nemoderné a priamo ohrozuje zdravie i životy pacientov. Aké teploty dosahujete v zime vo vnútri zariadenia? Vediete si o tom záznam? Viete vôbec, aká je predpísaná teplota? Ten betónový chodník na podstení, ktorým sa ide z ulice sem do dvora je v zime šmykľavý, treba to dať do poriadku. BOZP máte? Ochranné pracovné pomôcky predložte, skontrolujeme či sú dostatočné. No, nepozerajte na mňa, ukážte plášte, rúška, rukavice, návleky na obuv, a aspoň sieťku na vlasy. Že ste plešatý? To vidíme aj my. Ale to nás nezaujíma. Predpis je predpis. Predložte očkovací preukaz o očkovaní proti hepatitíde! Nemáte? A ak ju od nejakej spitiny chytíte, potom budete chcieť, aby vás liečili za štátne, čóó? A dúfam, že sem nepúšťate návštevy! Hasiace prístroje nikde – oznámia požiarnikom. Únikové východy prečo nie sú označené? Evakuačný plán nemáte vyvesený! Označený objekt smerom do ulice nemáte prečo? Dajte tam potom aj číslo prevádzky, ktoré sme vám pridelili. Nemáte internetovú stránku? To má dnes predsa každý, zriaďte si ju. Veď ako sa majú ľudia dozvedieť o vašom zariadení, keď ho budú potrebovať? Aspoň fejsbúkové konto si vytvorte, aby ľudia vedeli, čo pre tých úbohých ľudí spolu robíme. Ten pes tam vo dvore od dnes nemôže byť, musí zmiznúť, mohol by byť zdrojom prenosných infekčných chorôb. Voda je pitná? Máte na ňu certifikát z akreditovaného laboratória, nie starší ako 2 roky? Panebože, on má vo dvore žumpu! Je toto všetko vôbec možné? – pýtali sa úradníčky. Jano sa v duchu pýtal to isté. „No, čo na nás tak vyjavene civíte? Niekto tu nedodržuje predpisy a ešte má tú drzosť hľadieť nám priamo a pochybovačne do očí... Áno, áno, ideme si zriadiť aj štátnu záchytku v Hornej Dolnej, ale tá bude iba pre opitých, ktorí boli úradne zadržaní pri protiprávnej činnosti. A nie pre takých obyčajných ožranov, o ktorých sa tu staráte vy. “.

 Po troch hodinách vyčerpávajúcej kontroly a zapisovaní sa roztrasený Jano na požiadanie podpísal na spodok zápisnice. Nemusel, ale podpísal. Len pri podpisovaní nezrozumiteľne koktal: „Ale ja ja ja nie som niesom zázazzáchytka... Ale ja ja ja nie som niesom zázazzáchytka...“. Úradníčky ho však už nepočúvajú, balia notbúky, náradie, stery, skúmavky, zavrú fascikle. Finito. Odrazu rozosmiate úradníčky odchádzajú, o čomsi vtipkujú, hádajú sa, kde idú na obed. Prechádzajú popri totálne opitom občanovi, ani len nemrknú okom, ba bočia od neho s pohoršenými tvárami. Jano sa ide tiež opiť. 

 O mesiac neskôr. Jano pozerá televízne noviny. Hlásateľka oznamuje: Národná rada dnes prijala nový zákon, podľa ktorého je každá obec povinná zabezpečiť starostlivosť o podnapilé osoby na verejnom priestranstve a ich umiestnenie v JANOVEJ ZÁCHYTKE a to prostredníctvom schválenej záchrannej zdravotnej služby. Nový zákon zároveň nariaďuje všetkým obciam uzavrieť povinne zmluvu so schválenými záchrannými zdravotnými službami za účelom boja proti alkoholizmu. Tieto zdravotné služby, vykonávajúce urgentné výjazdy ku osobám pod silným vplyvom alkoholu, sú povinné ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona uzavrieť zmluvy s Janom a jeho Záchytkou. Jano po prevzatí privezenej osoby je povinný bezodkladne vykonať.....“

 To čo je za blbosť - dumá Jano. Alebo, možno aj nie.... Spomenuli nejakú záchytku, pôjdem sa tam pozrieť, ako to robia oni... Konečne, konečne sa toho niekto chopil a štát prijal líniu, systém.

 Telefón ho vyrušil z pozitívnych úvah. Volal nejaký novinár: Vraj chce navštíviť Jana, ktorý má záchytku, a ktorý má podľa nového zákona prijímať opilcov. „To je nejaký omyl!“ - namieta Jano. „Ja len vypomáham občas opitým, ale záchytku nemám. Čožéé...? Že v tom zákone mysleli moju dobrovoľnú pomoc a moju izbičku? Však to platím všetko sám, za svoje, občas mi prispejú dobrí ľudia.“. Potom volá právnik: „Jano, vidíš, vidíš, čo si to narobil, načo si sa do toho púšťal pred pár rokmi... tí štátni blbci ti naložili vyhláškou podmienky, vnútili ti schválenie objektu, robia ti kontroly hoci vykonávaš prácu za nich a nakoniec teba a aj tú tvoju akože záchytku ešte aj uvedú do zákona. Ba ešte vymysleli, že ak máš nejakú osobu u seba dlhšie ako 3 mesiace, stávaš sa jeho doživotným tútorom, financuješ ho a nesieš za neho zodpovednosť, ak niečo spácha.“.

Ale ja ja ja nie som niesom zázazzáchytka... Vveď sa ma nikto na nič nepýtal, sami rozhodovali za mňa...“ - bľaboce do telefónu Jano, ale na druhej strane linky ho už nik nepočúva. A vlastne: už ho vôbec nikto nepočúva.

- - -

 Hm, absurdný príbeh – povie si súdny čitateľ. Fikcia, nadnesený príbeh, ktorý sa reálne nemohol stať. A predsa sa stal, len v inej, hoci čiastočne príbuznej sfére. Vo sfére starostlivosti o nájdené a vyhodené zvieratá. Ibaže tých dobrovoľných, ochotných „Janov“ je tu zopár stoviek, najmä v ženskom vydaní a sú spolčení v občianskych združeniach, dobrovoľne, rovnako ako Jano, prevádzkujú vlastné útulky pre zvieratá a vykonávajú v nich aktivity, ktoré mal doposiaľ vykonávať štát. Ale nevykonával, iba paradoxne vymýšľal vyhlášky, zákony a kontroloval jemu nepatriace útulky, ktoré vykonávali prácu za neho. Neskutočná drzosť! Presne to, do čoho navliekli štátne úrady Jana v opísanom príbehu – aj bez jeho súhlasu a opýtania – do toho rovnako navliekli teraz štátne zložky novým zákonom doterajšie dobrovoľné útulky občianskych združení, ale i útulky obcí. Všetky tieto útulky vznikli z nevyhnutnosti a pod ťarchou neznesiteľnej reality, zapríčinenej práve pasívnym štátom. 

Vladimír Hatara

Vladimír Hatara

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  390x

Tak riekol Nietzsche: "Čím vyššie vzlietneme, tým menší sa zdáme ľuďom, ktorí nevedia lietať". Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu