My, medvede, vám ľuďom odkazujeme...
...nerobte z nás ani krvilačné šelmy, ani zaplatené drahé poľovnícke trofeje, ani takmer ľudsky mysliace tvory... toto všetko sme sa o nás dozvedeli. Všetci sú z nás popletení, jedni nás nenávidia, druhí – naši fanúšikovia – nás zase často bez ohľadu na pravdivé skutočnosti s prílišným nadšením ochraňujú, čím dosahujú pravý opak: ešte väčšiu nenávisť voči nám. Nie je nám všetko jedno, sme v ťažkej situácii – bezmocní voči oveľa silnejším ľuďom, bezmocní voči vlastným inštinktom a nám výhodnému konaniu a prospešnému správaniu – takému, aké nám odovzdali naši predkovia.
My, medvede, nemáme ani najmenší záujem bezdôvodne útočiť na ľudí: ani ako na korisť a potravu (FÚÚJ, kto by to žral, divne to smrdí... a nemá to chuť), a ani preto, aby sme vás vyhnali z lesov, v ktorých žijeme. Ak sa tak občas stane, vždy je to preto, že ste nás svojou prítomnosťou náhle prekvapili a vyplašili, a to aj napriek naším vynikajúcim čuchovým a sluchovým zmyslom – to sa však stáva naozaj iba ojedinele v prípade, kedy tieto naše zmysly boli prehlušené silným či nedobre vanúcim vetrom, hudbou rozkolísaných korún stromov, hukotom vody v potoku, silným dažďom, búrkou. Aj my sa vieme vtedy odrazu vyľakať a potom z dôvodu ochrany seba samých sa musíme vysporiadať s nebezpečenstvom ráznym útokom. Iní už nikdy nebudeme...
Rozhodli sme sa prehovoriť, pretože množstvo podivných a nesprávnych názorov, až nezmyslov, ktoré o sebe počúvame už presiahlo hranicu našej chápavosti a zmierlivosti.
Ani nevedno čím začať... Asi tými našimi bratmi, sestrami a tetami, s ktorými žijeme na okrajoch lesov pri vašich ľudských brlohoch, kam nás údajne z hlbokých hôr vyťahujú ku ľuďom chutné odpadky v plechových komôrkach, lány lahodných sladkastých žltých šišiek či ľudskými lovcami ponúkané kŕmne prebytky na okrajoch lesa. Áno, všetko uvedené je pre nás cenným, a ako po prečítaní ďalšej časti odkazu pochopíte, často hlavným a neraz aj jediným zdrojom potravy – avšak neplatí tvrdenie, že sme z hôr ku vám zišli iba a najmä z dôvodu dostupnosti potravy. Nie, veci sa majú inak, ba až opačne.
Naše deti vám to na vlastnom príklade vysvetlia zrozumiteľnejšie. Máška, máš slovo!
„Začalo sa to takto. Našej mame, s ktorou sme spolu so súrodencami šťastne už dlho putovali po lesoch, sa jedného dňa stalo veľké nešťastie: zjavil sa pri nás statný a príšerne zapáchajúci veľký medveď a začal si ku našej matke, ale i ku nám priveľmi dovoľovať. Matka nás pred ním úporne bránila, túlili sme sa ku nej, no veľký a mocný medveď nehľadel na naše útle telíčka a pazúrmi i zubami nás ohrozoval. Vtom sa stalo niečo strašné: medveď našu malú sestru krvavo poranil, tá v strachu o život rýchlo ušla niekde preč a my, zostávajúci dvaja bratia, sme v návale strachu vyliezli na stromy. A opäť sa stalo niečo nepochopiteľné: matka, ktorá nás ešte pred chvíľou statočne bránila, sa pobrala s medvediskom preč... Chvíľu síce ešte kládla už ako osamotená odpor, ale útočník sa s ňou nemaznal. Dlho sme sa potom báli zísť zo stromu, ale keď sme sa už tam hore nevládali udržať, skĺzli sme dole na zem. Laby sa nám triasli od vyčerpania i strachu. Pochopili sme, že musíme z miesta tohto hrozného zážitku ujsť čo najďalej. Kde však ujsť, keď v každom smere, do ktorého sme sa pohli, bolo cítiť hrozivý zápach medveďa, ktorý odviedol našu matku. Blúdili sme celú noc, až sme narazili na „čistý vzduch“, kde sa JEHO zápach úplne vytratil. Nastal však nový problém: toto miesto čistého bezpečného vzduchu bolo úplne na samom okraji lesa, a čo bolo ešte horšie, veľmi blízko pri podivných nadzemných brlohoch, pomedzi ktoré sa pohybovali tvory, podľa mamy vraj „ľudia“, ktorých sa nám matka vždy prikazovala báť a vyhýbať sa im. Ich pach bol veľmi zvláštny, dovtedy nepoznaný a vzbudzoval v nás nejasné obavy. Radosť z toho, že necítime zápach silného medvediska však bola teraz silnejšia. Našli sme si vhodné miesto pod vyvráteným stromom a so súrodencom sme tuho zaspali.
Prebudili nás dve veci: zvláštne zvuky a najmä príťažlivé vône, priviate vetrom od ľudských brlohov a zároveň ukrutný hlad. Kde tu však čo zohnať, keď tu nie je takmer nič zaujímavé? Pár lariev v spráchnivenom pni určite nepostačilo. Rozhodli sme sa, že to predsa len skúsime hlbšie v lese. Avšak len čo sme vošli kúsok do lesa, opäť sme zacítili vzdialený zápach veľkého medvediska a k tomu ešte aj viaceré podobné zápachy od iných medveďov. Čo sa to v tom našom lese strašné deje? Rýchlo odtiaľ preč na „čistý vzduch“! Tam sme si vydýchli a rozmýšľali čo ďalej. Boli sme úplne bezradní. Nakoniec sme sa večer rozhodli preskúmať tie príjemné vône, ktoré prichádzali od brlohov ľudí. Cestou sme narazili na veľkú kopu zhnitých jabĺk a hneď sme sa do nich pustili. Zapáchali síce trochu ľuďmi, ale hlad bol silnejší. Potom sme narazili na tmavé sladké guľôčky na nízkom strome. Pchá... vyšplhať sa naň bolo pre nás hračkou, lámali sme kvôli nim celé konáre a jedli ich aj s kosťami, ktoré boli vo vnútri. Boli sme však stále v strehu, lebo ľudský zápach bol veľmi silný. Na druhý deň sme v hostine pokračovali. A už na tretí deň sme sa ľudského pachu báli menej, ba cítili sme sa pri ňom bezpečnejšie ako v lese. No a o pár dní sme v noci veselo behali v chodbičkách pomedzi ľudské brlohy a vyjedali podivné studené plechové komôrky, do ktorých nám ľudia asi nachystali žrádlo. A chystali nám ho tam každý každučký deň! Neprekážalo nám ani ustavičné vrčanie vlkov, ktorí sa nám vyhrážali spoza ohrád, pretože sme zistili, že sú ulovení do akýchsi pascí, ktoré sa im ovinuli okolo krkov a druhým koncom sa zachytili pri malých drevených brlohoch.
Potom však prišla pohroma: jeden ľuď začal na nás útočiť konárom, z ktorého išiel príšerný hluk i oheň a len tak-tak, že sme stihli ujsť na kraj dediny, do lesa. Pomáhali mu pri tom tí zvláštni vlci, ktorým sa asi podarilo ujsť z pascí. Začali sa biedne dni... Do lesa sme sa vrátiť báli, a tak sme sa len túlali krajinou popri ľuďoch, až sme narazili na zvláštne vysoké bylinky so žltými sladkými šiškami. Zistili sme, že nám veľmi chutia a bolo ich všade nesmierne veľa – a tak sme sa pokladali za zachránených. A prišlo radostné ráno: z ničoho nič sa zjavila naša mama! Zapáchala síce ešte tým veľkým medveďom, ale to nám v návale radosti neprekážalo: mama je predsa len mama, je prednejšia, než všetko ostatné. Potom nám povedala aj jednu smutnú správu: našu poranenú a krvácajúcu sestru, ktorá sa po útoku medvediska stratila, zabili a zjedli vlci. No nič, čo už, nič sa nedá robiť, treba žiť.... Najedli sme sa žltých sladkých šišiek spolu s mamou do vôle, zapili hojne vodou z potoka. Matka rozhodla, že budeme prespávať priamo medzi byľami so šiškami, aby sme nemali ďaleko k potrave. Všimli sme si však, že to povedala najmä preto, lebo sa aj ona – v obave o zdravie a životy nás, mláďat – bojí ísť do lesa, v ktorom cítiť pachy silných samcov. „Tu nám bude dobre!“ – odfúkla si a zaspala. To my však nie, chceli sme počuť rozprávky, rozprávky o ľuďoch, ktoré sa šíria medzi medveďmi. A chceme rozprávky strašné, lebo také si vraj rozprávajú ľudia o zvieratách, ako je tá o vlkovi, ktorému nakládli do brucha skaly. A tak sme sa postupne po večeroch od našej učenlivej matky dozvedali, čo si ľudia o nás, medveďoch myslia. Napríklad vraj samec, keď chce odlákať vyhliadnutú samicu od mláďat, zabije jej mláďatá. Ach, tí nevedomí ľudia – netušia, aká je pravda. Áno stane sa to, ale iba zriedkavo, lebo my, malí medvedíci, sa skoro vždy včas vyšplháme na stromy, kam sa starý medvedisko nedostane. Ba potom vraj údajne starý medveď zabité mláďa zožerie, lebo našli v jeho kakaniciach medvedie chlpy. Možno zožerie, ale až po čase, vtedy, keď zabitý medvedík už nepáchne ako medveď, ale smrdí ako každá iná zhnitá mrcina – a tie sú pre nás lakôtkou číslo jeden. A ľudia..., tí vraj lovia zver vo vnútri obrovských vysvietených brlohov, do ktorých vchádzajú a odnášajú si odtiaľ kusiská mäsísk – to by sa aj nám páčilo, smiali sme sa s bratom. Jeden večer sme si od mamy vypočuli smiešnu ľudskú rozprávku o tom, že sem, ku ľudským brlohom a na ľudské polia chodíme z hôr najmä preto, lebo nás vraj lákajú všakovaké voňavé ľuďmi nedojedené pochúťky, rôzne sladké bobule na stromoch i na zemi alebo veľké kopy ľuďmi vyhodeného nahnitého pokrmu na kraji lesa. Áno aj to, ale ľudia nevedia, že hlavným dôvodom, prečo sme tu a nie v horách je to, čo hrôzostrašné sme v lese so silným samcom zažili a zažívame teraz aj my, s bratom a mamou. A na to už nikdy nezabudneme. A takýchto rodín je nás viacero. V lesoch sú silní a strašne zapáchajúci samci, no popravde aj viaceré, tiež veľmi silné a nebojácne samičky, ktoré útokom samcov dokážu odolať. Tam majú všetkého dosť: černice, maliny, brusnice, čučoriedky, huby, púčiky, mravce, zdochliny srncov, jeleňov, líšok a kadečoho iného. Aj oni idú občas ku ľuďom na prieskum a zvažujú pritom pomer dostupnosti lákavej potravy k svojej bezpečnosti. Často neodolajú vôni špeciálnej medvedej delikatesy, včeliemu medu, ale potom sa radšej vrátia do hôr. Na med sa tešíme aj my, mama povedala, že nás naučí, ako sa k nemu dostať.
A potom smutno priznala, že ona veru taká odvážna, ako väčšina iných samičiek nie je, lebo sa už bojí vrátiť sa spolu s nami naspäť do lesa, a že vidí, že my s bratom sme celí po nej: ustráchaní, plačliví bojkovia. Preto si nedovolíme to, čo iné sebavedomejšie medvieďatá a ich matky, naši malí bratranci, sesternice, mladé tety a ujovia, ktorí sa po násilnom a vynútenom vzájomnom odlúčení dokážu po krátkom čase vrátiť do hlbokých hôr a statočne tam bojovať o svoju existenciu.
Jeden večer nám mama povedala divnú rozprávku, ktorá bola o tom, ako podľa našich ľudských fanúšikov vraj konajú naše mamy. Údajne sa matky predvídavo a premyslene spária s viacerými medveďmi, aby im potom o rok-dva niktorý medvedisko nezabíjal mláďatá, keď s ňou bude chcieť mláďatká ďalšie. Nie je to tak. Nuž, popravde: Ak mamka neodolala jednému samcovi, tak rovnako neodolala ani druhému či tretiemu, ale tvrdiť, že ide o jej zámerné vypočítavé konanie je trápne a ponižujúce ..., čo mala nešťastná matka robiť proti silným dotieravým samcom? Odborníci chcú z nej robiť ľstivú vypočítavú nemorálnu potvoru? My, medvede, nie sme ani úplne hlúpe, ale ani – ako to vysoko učene povedala naša mama – takto programovo, plánovito, predvídavo, perspektívne a vysoko efektívne konať nevieme. Ak sa tak stane, ide o náhodu.
Žiadny medveď nedokáže žiť a uvažovať tak, ako ľudia. A to je pre nás šťastie. Lebo potom by sme boli ako oni ... a to nechceme! MY SME MEDVEDE!
Prečo ľudia o nás šíria neoverené výmysly? V jedných nás prikrášľujú, v ostatných hania. Tých rôznych ľudských nepravdivých rozprávok o nás je veľa, veľmi veľa. Napríklad aj taká slastná zveličená rozprávka jedného ľudského uja, podľa ktorého dokážeme „jedným úderom laby zabiť tonového býka“ nás rozosmiala, veď často nevieme zabiť rýchlo ani len malú srnku, ale čakáme, kedy sa úplne vyčerpá a sama uhynie či vykrváca po našich pohryznutiach a ťahaniciach do krovísk. Prečo si ľudia takéto rozprávky o nás vymýšľajú, domýšľajú? Prečo hľadajú odbornícke vysvetlenia o nás tam, kde ich hľadať vôbec nie je potrebné a nakoniec ešte aj prinesú vysvetlenia nepravdivé či až smiešne? Či nechápu, ako je náš život riadený jednoduchými vzorcami od našich praotcov i materí a koľko je v ňom zároveň aj náhody? Veľmi veľa! Naša usilovnosť a vytrvalosť nám však umožňuje priblížiť si a pritiahnuť k sebe tie šťastnejšie a prospešnejšie náhody.
No najhoršia ľudská rozprávka spočíva v tom, že vyššie opísané ľudské omyly a vysvetlenia, prečo vraj nežijeme v horách, ale tu pre ľudských brlohoch, sa stala natoľko rozšírenou, že najsilnejší ľudskí samci bezcitne rozhodli, že plechové komôrky, do ktorých nám ľudia doteraz ukladali potraviny urobia také, aby sa nám medveďom do nich nedalo dostať! No dá sa tomu rozumieť? Nedá. A sú to vraj ľudia, ktorí nám chcú pomáhať... ibaže nám a našim problémom vôbec nerozumejú. Ani tomu sa rozumieť nedá... Ba ani jablká sa už podľa nich nebudú smieť vyhadzovať pre diviaky, srnce a pre nás, ba aj vysokánske byliny so žltými šiškami sa tu majú úplne prestať pestovať. Toto je genocída, chcú nás evidentne vyhladovať! Čo je najhoršie, oni sú detinsky presvedčení, že sa potom vrátime do lesov... Nechápu, že sme v pasci – ani tam-ani onam! To sa možno tam v lese máme dať tými zlými samcami poraniť či zabiť? Nie, to nech nás radšej ľudia prekolú tou ich drevenou palicou s ohňom, ak im už teda tak veľmi prekážame – uznávam, že prekážame, a dosť, pretože občas sa človeka, ktorý sa náhle ocitol tesne pri nás naľakáme, on tiež a my ten úľak riešime útokom. Také sme my, medvede. Aj naša matka včera musela zaháňať človeka, ktorého sme nepočuli prichádzať, lebo hrmelo, pršalo, silno hučal rozbujnelý potok náhle plný vody a fúkal silný vetrisko – ten aj hučal, aj odvieval pachy, takže sme nič necítili, nepočuli, nevideli. Teraz je na našu mamu zle-nedobre, niečo sa vraj chystá... Dostali sme síce odkaz od ľudí, ktorí nás majú radi, a ktorí nás zároveň z nevedomosti idú opísaným spôsobom vyhladovať, ako sa vraj hlúpo snažia vysvetľovať ostatným ľuďom, že sme v podstate neškodní (nuž... ako kedy, ako ktorí), že vraj vôbec nejeme mäso (čo nie je pravda), ale iba byliny a plody, a že to vlastne oni, ľudia, vyjedajú v prírode našu potravu, všade nás vraj vyrušujú, a že už vlastne ani nemáme v lese kde bývať, tak si hľadáme bývanie medzi ľuďmi – hoci popritom zároveň vravia, že nás je strašne málo, a že asi vyhynieme... kto má tomu rozumieť? A k tomu pridávajú množstvo rôznych drobných i väčších výmyslov, ktorými nás v podstate neochraňujú, ale dráždia ľudí proti nám. DOSŤ!
MY, MEDVEDE, ČESTNE UZNÁVAME PREVAHU ČLOVEKA A MUSÍME SA TEJTO PREVAHE ČIASTOČNE POKORIŤ.
Milosrdenstvom však nie je nalákať nás na potravu do veľkej hrmotiacej pasce, ktorá v nás po uzatvorení vzbudzuje šialený stres, zúrivosť znásobenú pichľavým šípom, z ktorého po desiatke minút zaspávame a potom náš život ukončia iným šípom. Oveľa milosrdnejší je – keď to už musí byť – náhly zásah čohosi horúceho z tej drevenej horiacej palice, kedy v okamihu prestávame čokoľvek cítiť, ba ani to nebolí, pretože naše telá si dokážu vytvoriť narýchlo šťavy, ktoré spôsobia, že vtedy necítime bolesť. A ak sa bojíte, že nás trafíte zle a my v bolestiach a strachu utečieme, páľte po nás dvaja naraz. No počuli sme, že to je preto, lebo nás nechcete v nevyhnutných prípadoch zabíjať poľovníckym spôsobom, pretože poľovníkov odsudzujete, a tak ste si na nás vymysleli ďalší nepochopiteľný omyl: ten komplikovaný a stresujúci spôsob s pascami – ale my medvede si vyberáme ten poľovnícky spôsob!
Milosrdenstvom určite nie je nasilu – v dôsledku zámerného vyhladovania – natláčať nás za potravou do lesov, v ktorých sa bojíme žiť z opísaných dôvodov, ani strčiť nás doživotne do akýchsi oplotených záhrad, z ktorých niet úniku.
Zatiaľ sa teda rozhodneme putovať krajinou a usadiť sa niekde tam, kde sú lesy voľné, neobsadené, s dostatkom potravy. No nevieme, či sa to podarí, strach z nás sa medzi ľuďmi šíri údajne rýchlo..
Už musím končiť, opäť sa stalo niečo strašné: dnešný krásny a radostný deň, v ktorom nám mama ráno povedala, že na jar budeme mať nových súrodencov, sa teraz náhle a hrozivo zmenil: do našich lánov so žltými šiškami vošli ľudia na divných vysokých a valiacich sa posedoch a poodhrýzali úplne všetky naše žlté šišky a odniesli ich preč.... Čo s nami bude?“
Áno, čo s nimi bude?
Predstavme si taký príbeh, kedy by sa šibnutím ochranárskeho čarovného prútika jedno ráno všetky kontajnery na odpad vo všetkých oblastiach, kde sa medvede vyskytujú stali úplne nedobytnými, kedy by sa náhle stratili aj všetky poľovnícke vnadiská s krmivom, všetky včelie úle, ba zmizli by mihom aj všetky lány kukurice – teda nastalo by všetko tak, ako si to želajú a snívajú o tom (napriek odbornému vzdelaniu) naivní apologéti medvedej populácie – TAK POTOM BY SA STALO ČO? Všetky dotknuté medvede, trvalo prežívajúce v blízkosti našich obydlí by – podľa obmedzených vedomostí a insitných predstáv ochrancov – odtiahli preč od ľudských sídiel? Nie! Nemajú kde! Návrat do lesa je po niekdajšom viac či menej dramatickom vypudení z neho silnejšou konkurenciou vysoko rizikový – na takúto skúsenosť sa nezabúda! Pár vynaliezavejších jedincov by sa vydalo na dlhú nekonkrétnu púť náhodného hľadania bezpečného horstva s dostatkom prirodzenej potravy, úkrytov, najlepšie aj bez druhovej konkurencie. Možno im v tomto smere fandiť. A čo ostatní, tí nesmelší? Z dôvodu hladu by prišli možno na rad asi aj kuríny so sliepkami, husi, kačice, ovce, psy, týrané zajačiky v malinkých klietočkách, u lacných zbohatlíkov aj ich pávy (a možno by potom prišli na rad aj ľudia...). Odpor obyvateľstva by rapídne rástol, organizovala by sa aktívna, neustála, nelegitímna, no vysoko sofistikovaná efektívna obrana, a začala by sa (hlava-nehlava, zákon-nezákon) genocída a hladomor slabých medvedích jedincov s ich mláďatami.
Reálna miera nebezpečenstva a konfliktov s medveďmi
V našich lesoch sa to dennodenne hemží množstvom rôznorodých návštevníkov. Turisti, hubári, chatári, fotografi, bežci, lyžiari, bylinkári, poľovníci, cyklisti, psíčkari, lesní robotníci, ochranári. Vzhľadom k tomuto obrovskému počtu návštevníkov, osôb vstupujúcich do lesných porastov a horstiev je počet kontaktov a konfliktov s medveďmi relatívne malý.
Ku vyššiemu počtu konfliktov a najmä pocitov ohrozenia dochádza v priestoroch na pomedzí lesa a extravilánu príhorských obcí. Vysvetľovanie tohto javu prechádza v súčasnosti množstvom medializovaných diskusií. Spoločným znakom týchto diskusií je polarizovaná predpojatosť a tendenčnosť. O tom bude pojednávané v inom texte.
O medvedej prirodzenosti
V živej prírode takmer nič nie je jednoznačné, zaručené, zrejmé, zákonité – neurčitosť a náhodnosť sú základným kameňom systému-nesystému, v nich spočíva skutočné čaro prírody. Prírodný model nezaručuje žiadny kľud, žiadnu pretrvávajúcu rovnováhu – práve naopak: nerovnováha a nepokoj sú normálnym a hnacím stavom neustáleho vývoja, v nepokoji, neurčitosti a nevyváženosti spočíva harmónia, natoľko odlišná od zidealizovaných predstáv človeka o tomto pojme.
Základným programom správania sa živočíchov je neustále vyhľadávanie, získavanie, vyťažovanie a obhajoba výhod. Tak konajú aj medvede.
Východisko
Prijať opatrenia na urýchlený odstrel dlhodobo či náhle aktívne obťažujúcich (presne vizuálne identifikovaných, najlepšie už farbou nezameniteľne označených) jedincov bude (aj bez všeobecného výskumu početnosti či aj iných merateľných údajov) tak či tak časom nevyhnutné – tak v prospech človeka, ako aj samotných submisívnych nešťastných medveďkov. A to skôr, kým strach a averzia spoločnosti nenarastie do takej hlúposti, že sa začne strieľať hlava-nehlava a doplatia no to úžasné exemplárne medvedie jedince, potichu a spravidla bez problémov prežívajúce hlboko v horách.
Ako v každej názorovej vojne, v každom zápase, podľahnú zúčastnené protistojace strany snahe o definitívne víťazstvo, a teda ultimatívnemu pokušeniu „kto z koho“. Pochopiteľne, veď žijeme vo svete, ktorý je založený na ľudskej súťaživosti (myšlienok, vedomostí, nápadov, rozličnej interpretácie faktov), no zároveň i na súťaživosti medzi druhmi, obývajúcimi planétu.
Tu však platí, že medvede sú voči ľuďom spravidla ústupčivé, s nami ani tak veľmi súťažiť nechcú (majú pred nami historický rešpekt), ľudia s nimi však áno a tu sa cesty a názory na to, ako to dobre a spoľahlivo vyriešiť rozchádzajú. Pretože spoľahlivé a definitívne riešenie vskutku neexistuje (ibaže by sme všetkých medveďov „na nulu“ vystrieľali, čo dnes je v rámci rozumného usporiadania spoločnosti úplne neprípustné). Naďalej budú pokračovať veľmi ojedinelé a ešte viac náhodné útoky na človeka zo strany silných medvedích jedincov, žijúcich v „temných lesoch“, ktoré sa prihodia v dôsledku náhodného zoskupenia nepriaznivých faktorov – nepriaznivých tak pre medveďa, ako aj pre človeka (nepriaznivo vanúci vietor, silný hlučný vietor, hluk potoka a i.), kedy náhle zistenou prekvapivou a najmä blízkou prítomnosťou človeka zaskočený a uľaknutý medveď už koná obranne a nehľadí vtedy na nič iné, iba na svoju ochranu. Aktívne a dôrazne si chráni samica svoje ohrozené mláďatá, dominantní samci i svoju ulovenú korisť, ku ktorej sa nevedomky a nechtiac príliš priblížil človek.
Toto uvedené nás sporadicky čaká aj v ďalších dekádach spolužitia v spoločnej krajine.
Avšak línia riešenia ohrozovania človeka medvedíkmi, žijúcimi na okrajoch dedín a zároveň na periférii ich pôvodného originálneho prostredia (lesov), do ktorých sa neodvažujú vrátiť v dôsledku ich vypudenia silnejšími jedincami, je oveľa naliehavejšia a jednoznačne možno vyjadriť záver, že je zo strany ľudskej spoločnosti nielenže nevyhnutná, ale aj vcelku poľahky uskutočniteľná. Isteže aj tu pravdepodobnosť konfliktu vyplýva z náhodných okolností (napr. vynesenie odpadu z domácnosti po zotmení do kontajnera, v ktorom práve vtedy „loví“ medveďko), tu však môže spoločnosť programovo a predvídavo takéto javy vopred eliminovať. Nie, nemáme na mysli nejaké nedobytné kontajnery na odpad, v ktorých naivne hľadajú spásu všetci tendenční apologéti medveďov, nakoľko pozadiu a primárnym príčinám problematiky zdržiavania sa medveďov na okraji obcí či vstupu medveďov priamo do obcí nerozumejú. Eliminácia z horstiev vytlačených poslabších jedincov má iba jedno možné riešenie, ktoré je vnútorných obsahom samotného pojmu „elimnácia“, resp. „eliminovať“(vylúčiť, odstrániť). V tom spočíva jediné riešenie, ktoré programovo privodí úľavu spoločnosti, občanom a aj samotným nešťastným medveďom, ktoré sa boja vrátiť do lesov, z ktorých boli vypudení silnejšími jedincami, ktorých pach sa v horstve neustále vznáša a vzbudzuje v nich nadmerný životný a psychický diskomfort. Z jednej strany les s nebezpečnými konkurentmi, z druhej strany nebezpečné ľudské sídla – takúto náročnú dilemu musia tieto medvede neustále riešiť. Ako ukazuje realita, vyberú si spravidla príklon k ľudským sídlam.
Ani tu však nakoniec nenachádzajú aspoň malú úľavu z tohto nepríjemného zdvojeného diskomfortu – sú aj odtiaľ vyháňaní a desatorako traumatizovaní. Ani tam, ani onam...! Načo je toto komu dobré? Ani ľuďom, ani medveďom. Homo sapiens musí racionálne konať tak, aby nastal čiastočný pokoj, mier – čo bez obetí nie je nikdy možné.
Desenzibilizácia a habituácia niektorých medveďov na človeka (zníženie plachosti a obáv z človeka a plynulé znižovanie odstupu od človeka v prípadoch, že ku stretom medvedieho jedinca s ľuďmi dochádza neustále a dlhodobo) zasiahla pravdepodobne už takú významnú časť medvedej populácie, že situácia sa už stáva neúnosnou – dlhodobo sa zvyšuje pravdepodobnosť a početnosť náhodných stretnutí človeka s medveďom a v ňom existujúce zatiaľ síce len malé, ale nezanedbateľné percento stretnutí, ktoré končia fyzickým konfliktom, napadnutím.
Toto všetko priviedlo spoločnosť a jej riadiace zložky k nevyhnutnosti vytvorenia najprv jedného, dnes už troch takzvaných „zásahových tímov na medveďa“. Tí sa zanedlho asi zbláznia z presily telefonických podnetov, pričom v rámci ich operatívnosti absentuje najmä možnosť rozhodovacej právomoci priamo v teréne. Primárne získavajú v každom sledovanom podnete sumár poznatkov, ktoré musia odoslať „vyššie“ a namiesto nich rozhodujú o postupoch a úrovni i technike ďalších aktívnych opatrení – no ktože asi? – úradníci v teplej a bezpečnej kancelárii. Táto rozhodovacia hierarchia (ne)overeného sovietskeho typu riadenia, ako pozostatok zatuchnutých socialistických čias, kedy o všetkom rozhodovali „tí hore, na ÚV“ pretrváva v úradníckej dôležitosti bohužiaľ dodnes. Takže o nevyhnutnosti riešenia jednotlivých konfliktných medveďov rozhodujú najprv „generálne štáby“ v Bratislave, Banskej Bystrici, a to aj bez dôkladného poznania znalostí jednotlivých konkrétnych prípadov a bez následnej zodpovednosti, ak rozhodli nesprávne. Predsa oveľa zdravší model by bol, aby o postupoch voči medveďovi rozhodoval priamo na mieste zásahový tím. Hneď odteraz!
