Priemerný slovenský vidiečan, žijúci v rodinnom dome je vo všeobecnosti tvor úzko vymedzený, prísno pragmatický, ku okoliu značne necitlivý, závistlivý, podozrievavý, až paranoický. Preto si svoj majetoček z nedôvery voči ostatným ohradzuje plotom, cez ktorý závistlivo pozoruje, čo nového má sused a čo by chcel aj on sám. Vo dvore necitlivo drží na reťazi uviazaného psa, aby mu svojim štekaním hlásil akékoľvek zdanlivé podozrenie na krádež svojho majetku. Na všetko neznáme, cudzie, nové, sa díva s nedôverou, opatrnícky, skepticky a rád zotrváva na osvedčených stereotypoch, schémach a tradíciách. Svoje si úporne nedá, cudzie závidí. Prekypuje nebývalou asertivitou, nie však ako dôsledok zdravého sebavedomia, ale vrodenej škriepnosti a pocitu, že vie toho o všetkom akurát dosť. Škriepky sú substanciou i korením kvázi kultúrneho i sociálneho života a možno ich variovať na stovky spôsobov – zádrapka sa vždy nájde a fantázii sa v tomto smere medze nekladú. Vymýšľanie nových pseudoargumentov, príkorí, krikľúnske odmietanie protiargumentov, rozmanité pravoty. Ak sa k tomu pridá ešte aj náboženská neznášanlivosť či posmech a odmietanie prišelcov do obce, tradičné prekáračky horného konca s dolným, tak o vzrušujúci život je postarané. Bariéry neplatia ani medzi najbližšími: dedičstvo a deľba pozostalosti sa neraz stáva momentom definitívneho rozkolu medzi súrodencami.
No osobitne príťažlivé a vzrušujúce sú susedské spory a konflikty. Spravidla úplne zbytočné, keď hoci aj banálna príčina – napríklad 30 centimetrový sporný pásik pozemku – prerastie do viacgeneračnej rodovej nenávisti a sporov. Všetko sa potom vynikajúco využije napríklad pri stavebnom konaní, vyžadujúcom stanovisko suseda, ktorý si triumf nad susedom nenechá ujsť a „vychutná“ si ho svojim principiálne zamietavým zanovitým postojom bez akýchkoľvek vecných argumentov. A tak sa radšej stavia „načierno“.
Rešpekt pred právnymi predpismi? Svoje práva (neraz iba domnelé) dokážu naši sedliačikovia vehementne a neústupčivo obhajovať ráznym a neraz i ručným spôsobom, no na druhej strane po zistenom a dokázateľnom zanedbaní a vyhýbaní sa právnej povinnosti nimi samými používajú zľahčujúce, tupé a až smiešne argumenty, prípadne aj overenú metodiku „najlepšia obrana je útok“ či výhovorky „Veď aj druhí tiež ...“.
Na vidieku je vysoko rozvinutý inštinktívny filter pre hodnotenie nových informácií a podnetov na prospešné a neprospešné. To sa však netýka hmotných vecí, kde je aj tretia kategória hodnotenia: možno prospešné. Preto má stálu platnosť vtip, podľa ktorého sa Slovák dvakrát poteší, ak niečo nájde (či ukradne): prvýkrát, keď sa veci zmocní, druhýkrát keď zistí, že sa mu na niečo hodí. Riadi sa pritom heslom „vec, o ktorej sa nevie komu patrí, patrí mne“ alebo „čo je doma, to sa ráta!“. Na druhej strane sa domnieva, že čokoľvek, čo už nechce alebo už nepotrebuje, môže (potajomky) vyhodiť kdekoľvek na konci dediny, kde mu to nie je na očiach – starý sporák, práčku televízor, vaňu, psa, zdochnuté prasa.
Rozum používa iba na svojom pozemku – no za bráničkou či plotom jeho dvora akákoľvek logika končí. Slovák jednoducho rozmýšľa, vidí, cíti a koná iba po dĺžku či hranicu svojho pozemku, ukončeného plotom. Svet za plotom ho zaujíma iba vtedy, ak sa dá z neho niečo urvať. Má aj vžitú predstavu, že na jeho vlastnom pozemku, dvore a v dome neplatia svetské zákony, a že pri ochrane svojho majetku a vlastníctva je dovolené všetko – pod rúškom bránenia princípu nedotknuteľnosti vlastníctva je schopný prekročiť hranice zákonov, morálky, vierouky. Naproti tomu, úľavu zo zákonov však očakáva celý dedinský kolektív – domnievajú sa totiž, že v ICH vlastnej obci môžu beztrestne jazdiť potme na neosvetlenom bicykli, premávať sa bez prilby a evidenčnej značky na motorke či na podomácky skonštruovanom traktore, s neschválenou vlečkou či prívesom, ba aj jazdiť na všetkých možných motorových prostriedkoch pod vplyvom alkoholu. VŠAK TO JE NAŠA DEDINA! – oponoval policajtom mladíček, ktorého prichytili pri predbíehaní cez plnú čiaru. Voziť na (motorke bez prilby) malého syna, sediaceho vpredu na nádrži, zobrať vnúčika do lesa na „chystanie“ dreva a posadiť ho na okraj traktora bez kabíny, riskujúc na šikmom teréne prevrátenie – koľkokrát sa tak už stalo so smrteľnými následkami... no Slovač je nepoučiteľná! To všetko je u nás obyčaj. Alebo stavať rôzne prístavby a stavby bez ohlasovania a stavebného povolenie – však to všetko na svojom. Rúbať stromy bez povolenia, zakáľať prasce bez vyšetrenia, páliť všakovaký odpad bez rozpakov. A ak sa im na jar zachce robiť poriadky aj mimo vlastnej záhradky, v prírode, tak jediným, najlacnejším spôsobom: zakázaným vypaľovaním porastov.
V prípade choroby dávajú rodinní príslušníci lekárom aj napriek ich odporu úplatky alebo aspoň hmotné podarúnky – ak sa liečba nepodarí a príbuzný umrie, začnú ihneď splietať konšpiračné teórie o zanedbaní liečby, chybe či neochote lekára („asi sme mu málo dali...“), končiace neraz aj žalobou a súdom.
Teraz z iného súdka: realita ukázala, že aj najväčší obecní Individualisti a škriepnici si dokážu odrazu zázračne porozumieť so spoluobčanmi a spolčiť sa s nimi pri podpisovaní petície proti plánovanej výstavbe nielen napríklad azylového centra v ich obci, ale hoci aj hospicu, detského domova, polepšovne, domova dôchodcov, dokonca aj domova pre telesne postihnuté deti. Vedie ich k tomu opatrníctvo a nechuť k anomáliám, inakosti a novotám zároveň. Kaliky vedľa seba nechcú, pokoj je viac ako súcit. Na pohreboch však treba silno plakať. Predídu tak možným ohováračkám.
Rozšírenou zásadou je aj „čo ťa nepáli, nehas!“. Hasenie môže totiž priniesť nečakané a zbytočné straty. A tie sa potom dlho želejú. Slovenský gazda je jednoducho stelesnením kapitalistu v malom – s čo najmenšími nákladmi chce dosiahnuť čo najväčší zisk. Pes mu do jeho prepočtov nákladov pasuje len do takej miery, aby mu dal žrať za to, že hlási a stráži. Podobne ako bicykel – po dedinách premávajú tisícky vŕzgajúcich, hrkotajúcich, rozheganých, nikdy nenamastených a neošetrovaných hrdzavých bicyklov, ktoré majú za minimálnych nákladov slúžiť čo najdlhšie – až do ich samovoľného konca, rozpadu. Rovnako tak pes.
Kým však veľký kapitalista sa snaží čo najefektívnejšie využiť fenomén nazývaný čas (čas sú peniaze) a má pritom pocit, že ho má málo a nič nestíha, tak náš malý slovenský vidiecky „kapitalista“ v rodinnom dome má času nadostač, ba prebytok a mrhá ním, pretože nevie, ako s ním naložiť – nastupuje nuda, riešená krčmou (páni) a telenovelami (dámy). Niekedy aj samotná (evidentne zbytočná) práca sa javí ako zaháňanie nudy. Neustále na vlastnom dome niečo pristavovať, prestavovať, prerábať. Čítanie beletrie a krásnej spisby je výnimočné, rovnako tak duševné aktivity. Knižky o zvieratách a psoch sú tiež raritou. Aktívne záujmy sú zúžené a ojedinelé. Chlapčenská mládež sa zaujíma najčastejšie o futbal (na ktorý plynú z obecnej kasy najvyššie prostriedky – aj na pranie spotených dresov), okrem toho ešte o motorky či autá, donekonečna ich opravujú, vylepšujú, tuningujú, aby sa potom mohli nimi predvádzať pred dievčatami. Veselé večerné posedenia chlapcov s dievčatami sú zo strany chlapcov plné vulgarizmov – dievčatám to však zjavne neprekáža. Pozitívnym protikladom je ešte stále rozšírená bohabojnosť, najmä u staršej generácie. No naša najrozšírenejšia vierouka vo všeobecnosti diskriminuje zvieratá, a aj preto platí, že ísť sa prejsť poza dedinu so psom znamená privodiť si možnosť výsmechu. Bohabojnosť okrem toho nebráni prejsť v nedeľu z kostola rovno do krčmy.
Pre niekoho je tento názor polemický, ide však o veci a javy odpozorované z reálneho života. A možno ho dokazovať aj desiatkami tisícok vidieckych zanedbaných psov, držaných v špinavých kotercoch, uviazaných na reťaziach o zaplesnené, vlhké, netesné a nikdy nečistené búdy, ležiacich vo vlastných výlučkoch, psov bez pohybu, sociálnych kontaktov, veterinárnej starostlivosti, niekedy aj bez krmiva a vody, zato však s množstvom bĺch a iných cudzopasníkov – ba i psov, ktorí sú podchvíľou vydaní napospas agresívnym chúťkam svojich opitých majiteľov. Okolie na to hľadí pasívne: zvyklo si! A naozaj platí, že ak sa jeden z nich predsa len rozhodne chodiť so psom na prechádzky, veľmi ľahko sa stane terčom posmechu („takto podaromnici míňať čas...“). Čas, presedený v krčme, sa všeobecne považuje za využitý oveľa lepšie.
Nakoniec, monitoring, vykonaný aj vo vidieckych sídlach to ukázal jasne: 3 % vidieckych psov (cca 10-tisíc psov) nemá zabezpečený ani len nepretržitý prístup k pitnej vode, 5 % psov je viditeľne podvyživených, u 37 % psov zo sledovanej vzorky 2 500 vidieckych psov bol zistený vo výkaloch najmenej jeden z parazitov (podľa výskytu: pásomnica, škrkavka, giardia), 31 % týchto psov trpelo prítomnosťou vonkajších cudzopasníkov (podľa množstva výskytu: blchy, vši, svrab), 46 % psov bolo všeobecne chorých (okrem uvedených ekto a endoparazitov ešte zápaly zvukovodov a análnych vačkov, kožné choroby). Bolestivé zápchy po obvyklom podaní kostí sa považujú za otrávenie psa od suseda a namiesto liečby sa spriadajú plány na pomstu. Zabezpečovanie pre psa nevyhnutných pohybových a sociálnych aktivít v dostatočnej miere bolo zistené v zanedbateľnom počte.
Popri rodinných domoch na dedinách a v mestách chodíme bežne autami, na bicykli či pešo. Ak však začnete systematicky a so záujmom nazerať do dvorov za účelom hodnotenia starostlivosti o psov, po týždni zdúpniete hrôzou. Ak nazriete do dvorov firiem, z nich najmä poľnohospodárskych fariem, v ktorých psi strážia, zistíte fakty, ktoré presahujú dovtedajšiu predstavivosť.
Tradícia a prísny pragmatizmus zabíjajú v človeku empatiu voči zvieratám. Istý významný dedinský ľudový rezbár, ktorý bol inak citlivým a aj múdrym človekom, držal celoživotne psa na reťazi v odľahlom opustenom rodičovskom dome za účelom stráženia. Pes bol navyše chorý a plný parazitov. Dobre mienené rady, podľa ktorých pes potrebuje aj spoločnosť, aj pohyb, aj zdravie neprijal ani po opakovaných pokusoch.
Uvedené nemá byť výsmechom vidieckej populácie. Ba čiastočne možno jej životné postoje chápať, veď ide o spoľahlivé a efektívne zaistenie vlastnej a rodinnej existencie. A jej sa zdá spôsob, akým to robí dobrý, overený a účinný. To ich napĺňa pocitom spokojnosti. No aj napriek silnému individualizmu a rodinkárstvu existuje jav, ktorý možno nazvať ako davová profilácia. Novoty sa kolektívne odmietajú, rovnako kolektívne sa však prijímajú tie novinky, ktoré z viacerých či jednej jedinej príčiny odmietnuté neboli, ba pridala sa k tomu nespochybniteľná slovenská vlastnosť, ktorou je závisť. Vtedy je o masové šírenie istých znakov, javov, vecí a aj postojov rýchlo až bleskovo postarané. Preto je vidiecke Slovensko výrazne nivelizované, uniformné a unifikované – každý chce mať to, čo už má druhý. Aj vlčiaka vo dvore. A preto takmer všetky tetušky v slovenských obciach chodia doma oblečené rovnakým štýlom – kvietkovaná či inak vzorovaná fertucha bez rukávov, k tomu tepláky, papuče. Muži sa aj vo voľné dni hneď ráno oblečú do montérok a celý deň niečo riešia, pričasto aj v krčme. Na psa teda naozaj niet času. Pritom paradoxne modernizáciou spoločnosti (skrátením pracovného času, zavedením voľných sobôt, ústupom od domáckeho chovu hospodárskych zvierat, poľnohospodárskou veľkovýrobou, a teda zmenšovaním políčok na vlastnú domácu rastlinnú produkciu) vstúpila aj do života vidieckeho obyvateľstva nuda. Ako bolo uvedené vyššie, čiastočne je kompenzovaná televíznou produkciou, spoločenskými podujatiami, krčmou – na psa sa však v dennom programe ani za takejto situácie miesto nenašlo.
Samozrejme, aj na dedinách nájdeme istý počet láskavých a srdečných ľudí i chovateľov, ktorí majú citlivý vzťah ku zvieratám a radi sa dajú poučiť, ak v starostlivosti používajú nevhodné tradičné prvky. A objektívne treba uznať, že aj na dedinách možno zaznamenať za posledné roky výrazný kvalitatívny posun v chove psov, kedy najmä mladšia generácia je otvorenejšia novým poznatkom, vrátane starostlivosti o zvieratá. No neraz však platí, že ak napríklad začali chodiť so svojim psom na vychádzky, nie je to dôsledok uvedomenia si potrieb psa, ale z dôvodu, že to videli v meste a zároveň ide o módny trend. Aj taký posun je však pre psa pozitívny.
