Kto je v skutočnosti odborníkom na tému medveďov? Poľovníci či ochrancovia? Publikujúci vedci? Zdá sa, že aj vedci sa neraz až neuveriteľne mýlia. O tom všetkom nech sa páči tu.
Naša spoločnosť zaznamenala za posledných dvadsať rokov výrazné konzumné, výživové i potravinové zmeny. Kým nie tak dávno si napríklad vidiecky občan kúpil mäso zabalené v jednoduchom mastnom papieri, ktorý navyše spálil v domácej peci, tak bývalé viacfunkčné pece dnes vymenil za kúrenie plynom či elektrinou a voňavé odpadky mu zostávajú týždeň až dva v kontajneri. Kým pred dvadsiatimi a viac rokmi kupoval potraviny v papierových vreckách, ktoré taktiež spálil či sekundárne použil, tak dnes kupuje potraviny v plastových obaloch, ktoré sa spáliť nedajú, respektíve ich spáliť ani nemá kde a ani to nie je celkovo vhodné. Takmer každý potravinový článok a produkt odnášame z obchodu nadmerne zabalený, čím počet zaváňajúcich a relatívne nedegradovateľných obalov enormne narástol. Kým v minulosti sa šupy z ovocia, zeleniny či salámy a iné prebytky dávali domácim prasiatkam, tak dnes, keď chov domácich prasiat zaniká, sa tieto komponenty stávajú odpadom v kontajneroch. Hnijúcim a preto pre mačky a kuny, ale aj pre medvede či líšky voňavým. Takéto lákadlá jednoducho nemôžu zostať zvieratami nepovšimnuté.
Hnacím motorom väčšiny aktivít zvierat, vrátane medveďa, je hlad. Pri húževnatom zaobstarávaní potravy používa aj on efektívnu metódu šetrenia energiou, spočívajúcu aj v princípe „cesty ľahšieho odporu", v kombinácii s bezpečnosťou a opatrnosťou. Potrava v okolí obcí a aj priamo v centre ľudských sídiel (ovocie v záhradách, obiloviny, zaváňajúce odpadky, domáca zver) je aj pre medveďov silným podnetom. Pritom však dobre a dostatočne sýtený medveď (máme na mysli medveďa sýteného naturálnymi produktmi v jeho teritóriu) sa pokúsi prekonať opatrnosť a zmocniť sa „ľudskej" potravy len v rámci prieskumu a zisťovania, aký bude v tomto prípade kladený odpor v podobe hroziaceho nebezpečenstva. Ak je odpor slabučký a nebezpečenstva či strachu je pomenej, môže sa stať, že sa niektorého uvedeného potravinového článku z ľudského prostredia zmocní a bude sa oň pokúšať aj opakovane. Ak nebezpečenstvo nezaznamená, na takýto zdroj si zvykne. Ak však cíti hneď prvýkrát ohrozenie, radšej sa o tieto zdroje nepokúša a vráti sa k originálnym prírodným zdrojom. To však neplatí pre všetkých medvedích jedincov. Pre ktorých?
Naši zástancovia medveďov doteraz nie vždy vyčerpávajúco a presne verejnosti objasnili (a možno ani sami neodhalili) celý komplex príčin, prečo niektoré, našťastie iba ojedinelé medvede zotrvávajú v blízkosti ľudských sídiel, a teda prečo trvalo stratili prirodzenú plachosť voči človeku a odstup od jeho teritória. Radšej živia a šíria nezmyselnú a laickú mantru o tom, že my chodíme medveďom do ich lesa a oni potom do našich dedín. Príliš veľa slušných občanov uverilo tejto lacnej a chytľavej téze, rovnako tej, že vyjedáme medveďom ich prirodzenú potravu, alebo že ich hospodárskou činnosťou v lese či turistikou uberáme o potravu a priestor, ba naposledy dokonca vraj (celkovo len úplne zanedbateľná) plocha fotovoltaických konštrukcií bráni medveďom v migrácii. Aká je pravda? Čo majú spoločné tie medvede, ktoré si na blízkosť človeka viac či menej zvykli a „lovia" na okrajoch dedín, ba priamo v nich? Hlavný dôvod spočíva v tom, že takéto medvede nemajú v dôsledku konkurenčného tlaku a v rámci neho prežívaného "stresu" svoje prirodzené teritórium, a následne ani dostatok prirodzenej potravy. Nevyhnutne musia vyhľadávať aj alternatívne zdroje na neobvyklých miestach, hoci aj v blízkosti ľudských obydlí, čo je však podmienené znížením plachosti voči človeku. Tá sa postupne znižuje nielen z dôvodu obvyklej habituácie a desenzibilizácie, ale aj preto, lebo prah opatrnosti a odstupu sa súbežne znižuje s narastajúcim hladom. Hlad rastie - opatrnosť klesá. A na základe takejto existenčnej a hladom vynútenej nevyhnutnosti prekonať prirodzenú hranicu opatrnosti sa postupne zvyšuje odvaha, ale zároveň aj riziko stretu s človekom a i pravdepodobnosť obrannej agresie. Toto všetko je jasným signálom a i priamym dôkazom sociálnej expanzie v dôsledku prirodzeného(!) premnoženia medveďov - a to aj bez toho, aby ich niekto presne spočítal. A rovnako bez ohľadu na našimi ochrancami šírenú, no nimi nie celkom pochopenú K-stratégiu (ide o populačný model niektorých živočíchov, popri inom modeli R), ktorú si oni u medveďov vysvetľujú až tak úzkoprso (premnoženie podľa nich nie je možné), že v rámci ich interpretácie by bol evolučný vývoj medveďa zastavený, ba bol by degeneratívny, nakoľko mierne lokálne i všeobecné premnoženie nad rámec úživnosti prostredia a následná selekcia sú skrytým mechanizmom ich druhového kvalitatívneho napredovania.
Zdravý a dostatočne sebavedomý medveď nemá dôvod prekonávať plachosť voči človeku, pretože má relatívny dostatok potravy vo svojom teritóriu. A nemieni sa o ňu vždy deliť s novými či cudzími medvedíkmi, hľadajúcimi v jeho rajóne zdroje obživy. Samozrejme, okrem prípadov dočasne zvýšenej tolerancie, najmä voči mláďatám s ním spárenej samice a prípadov sezónnej či lokálnej nadmernej hojnosti potravy, kedy konkurenčné napätie a vnútrodruhová agresia klesajú - veď načo riskovať poranenie v konflikte, keď potravy je dosť? Jednoducho: s plným žalúdkom sa nebojuje.
Je potrebné vedieť, že napríklad k čučoriedkam sa niektoré mladé, najmä trojročné medvede nemusia dostať nie preto, lebo im ich vyzbierajú ľudia, ba ani preto nie, že ich ku nim nepustia tam usídlené staršie, dominantnejšie medvede, ale dôvodom je prílišný strach takýchto mladých osamotených medveďov voči starším medveďom, najmä v dôsledku ultra silného negatívneho zážitku v okamihu, kedy ich od matky odohnal párenia chtivý samec a kedy možno súrodenca či dvoch aj zabil. Strata plachosti a odstupu voči človeku sa pre takýchto hladných medvedíkov (bez odvahy vnikať za potravou na už osídlené a odstrašujúce medvedie územia) postupne stáva nezvratnou normou a ony samy sa postupne stávajú dlhodobou obťažujúcou hrozbou a nebezpečenstvom pre človeka, ktorý sa ich úporne a aj naivne snaží zaháňať naspäť do hôr, odkiaľ ich priamo či nepriamo vyhnali a aj ich znovu vyženú vlastní súkmeňovci. A tak sa opäť vrátia tam, kde existuje cesta menšieho odporu a ľahšieho prístupu k potrave - ku jablkám v záhradách, k medu v úľoch, k poľnohospodárskym plodinám na poliach, k domácim zvieratám, ku odpadkom v kontajneroch. Nepomôžu ani špeciálne, medveďmi neotvoriteľné kontajnery, v ktorých ochrancovia hľadajú priam mýtickú spásu, prezrádzajúc tak, že nielenže nemajú dostatočný prehľad o rozsahu dôvodov a motívov k takémuto konaniu medveďov, ale sa pritom zároveň aj opierajú o nie vo všetkom platný (v Amerike však stále obľúbený) rýdzo behaviorálny prístup k vysvetleniu správania zvierat. Hladného medveďa láka do obcí vôňa potravy - veď napríklad podvečer v takmer každom rodinnom dome varia večere a nad dedinou sa pohybuje oblak z výparov a je véééľmi lákavo voňavý - nie sú to teda iba kontajnery, ktoré priťahujú medveďkov do dedín či aspoň na ich okraj. Ak by však aj teoreticky išlo iba a výhradne o kontajnery, tak ak sa k vyhliadnutej a zavetrenej potrave v kontajneri medveď nedostane napríklad z dôvodu nedobytného kontajnera a, neznamená to, že už o pár dní na lákavý zápach rezignovane mávne labou a povie „Ani tam nejdem...". Hlad i pud mu kážu vždy znovu a znovu sa presvedčiť, či vôňa potravy znamená aj možnosť skonzumovať ju. Domnievať sa, že ak kontajner viackrát neotvorí, tak rezignuje je naivné. U trvalo hladných vytlačených medveďov (a nielen medveďov) navyše takmer úplne zlyháva metóda pokus-omyl, nakoľko pud sebazáchovy (potreba nasýtiť sa) je silnejší. V tomto prípade je dokonca táto sebazáchovná línia silnejšia ako strach z možných a hroziacich nebezpečenstiev v prostredí cudzieho tvora - človeka. Hladný medveď má teda úpornú inštinktívnu potrebu preskúmať každý lákavý potravinový zápach, preto sa ku nedobytným kontajnerom vracia (okrem ojedinelých prípadov extrémne účinného zastrašenia viacerými formami a prostriedkami naraz). Cieľom však nie je dosiahnuť stav, aby medveď kontajner neotvoril, ale aby prestal do obcí a do ľudského prostredia vstupovať! V tomto zmysle by sa - čisto teoreticky - skôr žiadali kontajnery hermetické, t.j. vzduchotesné. A ak niekde medvede po inštalácii nedobytných kontajnerov naozaj prestali obec navštevovať, tak to nebolo zásluhou kontajnerov, ale prirodzenej migrácie (pre život možno už stratených) medvedíkov pri vyhľadávaní predsa len normálnejšieho, originálnejšieho teritória, v ktorom chcú nájsť zároveň aj vhodný brloh na prezimovanie a kde naturálna potrava (vrátane živočíšnej) bude dostupnejšia. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že sa pravdepodobne ešte nestalo, aby sa ktorýkoľvek medveď so zníženou plachosťou voči človeku zdržiaval na pokraji tej istej obce či viacerých obcí v okolí počas celého svojho života - takýto jav máva trvanie najviac rok alebo dva za sebou, najčastejšie však len niekoľko mesiacov či dokonca týždňov. No ani migrácia a vyhľadávanie nového teritória takýmto medveďom vždy nepomôžu. Odvšadiaľ sú vyhnaní usadlíkmi a tak hľadajú, niekedy až blúdia, ako by im bolo úplne jedno kde. Napríklad priamo v centrách obcí aj miest, ako bolo možné zaznamenať počas posledných rokov (ako napríklad v Martine v roku 2010, v Lučenci v roku 2011, či dokonca V Hurbanove 2012). Jednoducho, niet pre nich prirodzené miesto na svete, a ak by sa aj našlo, tak už raz stratená plachosť voči človeku (v súčinnosti s princípom ľahšieho odporu pri získavaní potravy) ich nakoniec opäť privedie do jeho blízkosti a k lákavým potravinovým zdrojom. Nakoniec končia zastrelení.
- - -
Ako je to v realite so sociálnou expanziou medveďov? Teritória medveďov sa všade tam, kde žijú vzájomne prelínajú, čo však nemusí automaticky znamenať priame a neustále konflikty medzi nimi. Špecifikom našich medveďov je zvláštnosť vyplývajúca z daných terénnych a krajinárskych podmienok. Tie naše zalesnené horstvá, ktoré sú vyhovujúce a preto osídlené medveďmi, sú najčastejšie svojou plochou relatívne malé, krátke a úzke, rovnako tak doliny medzi nimi - strety konkurenčných medveďov sú preto asi častejšie. A konflikty občas nevyhnutné. Sociálne napätie je v dôsledku toho zvýšené a v synergii s hladom vytvára pretlak, ktorý je následne ventilovaný najmenej odporujúcim smerom - tým sú, bohužiaľ, aj ľudské sídla. Jedinci, ktorí osobnostne neuspeli v dennodenných psychických mikrosúbojoch s konkurenciou sa presúvajú na okraje habitatu, vrátane do blízkosti obcí, a časť jedincov vzápätí expanduje do nových voľných, možno menej výhodných a zároveň i netradičných teritórií: žiť sa musí! - tak znie hlavný kategorický imperatív živočíchov. Ak človek aspoň striedmy odpor klásť nebude, situácia sa bude občas výrazne zhoršovať. A ak ho aj kladie, tak nie vždy rozumne - avšak čokoľvek by človek v záujme vlastnej ochrany podnikol, vždy to vzbudí nevôľu najmä ortodoxných ochrancov a aj časti nimi zmanipulovanej verejnosti.
Ochrancovia ponúkajú, okrem neotrasiteľnej viery v nedobytné kontajnery, aj recept spočívajúci v rozsiahlej ochrannej zonácii horstiev, do ktorých človek takmer nebude mať prístup. Plán zaiste skvelý, veď každý, kto prežije hoci len malú časť života pozorovaním zvierat vo voľnej prírode, podľahne vzápätí zidealizovanej tendencii nezasahovať do tohto večne sa obmieňajúceho a relatívne samostatného cyklu a prostredia, pričom si zároveň aj osvojí pocit, že akékoľvek pôsobenie človeka tu naozaj pôsobí rušivo. Príroda je však na jednej strane nesmierne krehká, no na druhej strane aj nesmierne prispôsobivá, ba vyhojí si aj najťažšie rany a ujmy, vrátane tých, ktoré jej či už z nevyhnutnosti alebo z roztopaše spôsobí človek. Na druhej strane však netreba zabúdať ani na „útoky prírody" voči človeku, súčasťou ktorých je aj prirodzená rozpínavosť rastlín i živočíchov v prípade vhodných (a zároveň tiež značne krehkých) podmienok. Aj u medveďa ide o rozpínavosť druhovú, teritoriálnu, sexuálnu i potravinovú zároveň. A preto je potrebné rátať s tým, že zanedlho - zonácia-nezonácia - prekročí časť medvedích jedincov hranice, vytýčené mu človekom a opäť podnikne pokusy o získanie alternatívnych teritórií, vrátane miest a obcí. Ako potom ďalej? Ustupovať mu dokedy? Čím vytvoríme medveďom lepšie podmienky, tým bude ich rozpínavosť väčšia a bude lineárne narastať. Príroda (a čiastočne aj my v nej) je postavená na princípe kto koho zožerie, pričom však platí, že v rámci prelievajúcej sa a kolísavej vzájomnej mimodruhovej konkurencie (raz si hore, raz dole, resp. raz vyššie, inokedy nižšie) nebude definitívne zožratý nijaký druh. Človek obdarený abstraktným myslením má jediný možnosť predvídať. A v našom prípade možno teda predvídať aj možné ojedinelé tragické následky pre človeka, ak necháme medveďom príliš veľkú voľnosť v mantineloch kolísania jeho populácie s nevyhnutnými periódami expanzie i útlmu. Avšak aj naopak: stratiť medveďov masívnym strieľaním - najmä tých v hlbokých horách - by bolo nenahraditeľným omylom.
- - -
V rámci riešenia problematiky medveďov prevzali vedúcu (najmä mediálnu) úlohu nadšenci, nie vždy oplývajúci dostatočným poznatkovým fondom tak, aby predkladali objektívne a zároveň triezve stanoviská, koncepcie a návrhy. Zo všetkých možných, do úvahy prichádzajúcich variácií a prognóz uprednostňujú „predvídavo" jednu jedinú a navyše poriadne zdramatizovanú: totálny zánik medveďa. Samozrejme, v dôsledku vplyvu človeka.
Z množstva vyjadrení ochrancov možno dedukovať ich slabo skrývaný negatívny postoj, až odpor voči človeku: vyňali človeka z prírodného biofondu, považujúc ho apriórne za úchylného škodcu, a uberajú mu nielen možnosť vlastnej rozpínavosti (čo je prirodzená vývojová trajektória - tak u medveďov, ako i u človeka), ale dokonca aj možnosť vlastnej ochrany. V záujme svojho romantického a neraz až detinského uspôsobenia povýšili ochrancovia objekt vlastného záujmu, t.j. zvieratá a prírodu, nad všetko ostatné. Pritom neraz nielenže nerozumejú celému spektru správania a prežívania zvierat, ich sociálnym modelom, jednotlivým funkčným okruhom, programom či prvkom správania (a najmä ich rôznym blokádam), no rovnako tak nerozumejú ani individuálnym prejavom konkrétneho jedinca - to všetko vyžaduje podklad bionomických, etologických vedomostí. Následne ani nechápu vnútro i mimodruhové konflikty, prelínania sociotopov a biotopov v krajine a ich reálne limity. Obzvlášť u takého živočícha, akým je u nás, okrem fenomenálneho vlka, aj fenomenálny medveď.
Prečo je medveď taký špecifický, z istého bádateľského hľadiska nesmierne zaujímavý, no z hľadiska možných rizík (okrem fyzickej sily) aj inak nebezpečný a až povestne nevyspytateľný? Prečo je občas svojim ohrozujúcim potenciálom nebezpečnejší ako napríklad vlk, ktorý je taktiež na vrchole potravinového reťazca? Prečo niektorý vlk nestratí časom výrazne opatrnosť voči človeku, naproti tomu niektorý medveď výrazne áno? Odpovede sú zrejmé. Evolučný vývoj doviedol medveďa trochu inde ako vlka. Dôležité je aj to, že medveď je všežravec, vlk mäsožravec. Vlkov asi ani nie je vzhľadom na daný sumár naturálnej a zároveň výhradne živočíšnej potravy nikde tak prevažujúco veľa, ako to je u medveďov. Aj migračná schopnosť vlkov pri vyhľadávaní potravy je neporovnateľná voči komótnejšiemu medveďovi, ktorý nielen zdĺhavý a tiahly pohyb, ale ani čiastočné, krátkodobé, čo len jednodňové hladovanie neobľubuje. Rastlinnú potravu musí prijímať takmer nonstop, aj počas migrácie, kým vlk trávi veľký objem naraz prijatých živočíšnych bielkovín aj niekoľko dní a prijíma vtedy iba vodu. Vlk viac loví, medveď viacej skrmuje to, čo samo vyrástlo. Vlci sa musia o potravu pričiniť lovom, najlepšie kolektívnym a preto sú na relatívne vyššej úrovni, najmä sociálnej, ako medvede. Techniky lovu sú u vlkov postavené na húževnatosti, vysiľovaní súpera, rafinovanosti a predvídavostí na základe odpozorovaných útekových vzorcov lovených zvierat počas miliónov rokov. To všetko môže u ľudí evokovať pocity vlčej krutosti - aj preto je vlk zapísaný v podvedomí ľudstva negatívne. Schopnosť uloviť zviera za účelom získania potravy (živočíšnej, t.j. vysoko výživnej) je u vlkov - aj vďaka „organizácii práce" - vyššia, kým medveď je v tomto zmysle menej schopný, a teda i menej úspešný a je odkázaný viac na zdĺhavé a úporné získavanie veľkých až obrovských objemov rastlinnej potravy nízkej nutričnej hodnoty - musí ich spotrebovať o to viac, nakoľko si musí vytvoriť tukové zásoby na zimné neaktívne obdobie. Zo živočíšnych zdrojov sa orientuje aj na hmyz a jeho larvy, na drobné hlodavce a najmä na zdochliny zvierat, pritom aj v tomto smere ho opäť dokážu predbehnúť vlci, prípadne si v priamej fyzickej konfrontácii s ním dokážu nájdenú zdochlinu uhájiť (no niekedy ich sebavedomý medveď odoženie od ich vlastnej koristi). Vlci ho predbehnú aj pri vyhľadávaní chorých zvierat vhodných na ulovenie - ich „diagnostické" schopnosti sú oveľa lepšie, rovnako ako následná „terapia" usmrtením. Orientácia na živočíšne zdroje, ktoré je potrebné najprv značne rafinovane uloviť, zvýšila a zrýchlila u vlkov rozvoj intelektu. Vlk je z uvedeného dôvodu schopnejší aj vnímať široké okolie a podnety v ňom, dokáže intenzívnejšie vnímať a využiť aj rôzne nepriame signály z prostredia (napríklad sústreďovanie mrchožravých vtákov okolo vzdialenejšej zdochliny), kým medveď až v takomto úzkom a sofistikovanom kontexte s prostredím nežije. Medveď sa vo svojom prostredí často akoby „zabudne" - aj preto ho môžeme náhle prekvapiť v nebezpečnej blízkosti. U vlka takéto niečo do úvahy nepripadá.
Aj schopnosť učenia vhľadom je u vlka vyššia (učenie porozumením náhodných i opakujúcich sa súvislostí).
Poznávacie schopnosti medveďov a vlkov sa teda vybrali svojimi vlastnými cestami. Sú viazané najmä na základný aspekt prežitia, ktorým je zaobstarávanie potravy. Zúžený potravinový repertoár - živočíšny - privádza vlkov k nestále sa zlepšujúcim technikám lovu koristi, nakoľko aj lovená zver kráča (neviditeľne) dopredu v technikách úniku a v permanentnej kontrole bezpečnosti prostredia. Lovecký program tak dosahuje u vlkov mimoriadne interesantný rozmer. Medveď ako všežravec nemá až taký veľký priestor a potrebu na posun v poznávaní - rastliny, kríky, plody, korienky či stromčeky pred ním neutekajú. Tým nie je však povedané, že jeho vývoj je zastavený. Medveď je vynaliezavý a veľmi zaujímavý najmä v technikách dobýjania sa do skrýš statickejších nižších živočíchov (hmyzu, jeho lariev a produktov, hlodavcov). A koniec koncov: naučil sa aj dobývať zdroje priamo uprostred ľudskej spoločnosti. Kým výsledky poznávania vlkov sa prejavujú viac v kolektívnom rozmere, u medveďa v rozmere individuálnom. Medveď je tvor veľmi zvedavý, zároveň až neodbytný a zaiste sa medzi medveďmi nachádzajú mimoriadne vynaliezaví majstri, ktorých kúsky - ak by bolo možné ich zaznamenať - by nás udivovali.
Kým vývoj vlka teda smeruje k zúženým účelovým aktivitám a k ich vysokej efektivite, u medveďa vedie k rozmanitosti. Vlk je skúsený, ostrieľaný a loviaci živočích - profesionál, medveď je skôr hrajúcim sa, skúšajúcim a navyše rozmaznaným dieťaťom, ktoré, ak sa mu nedarí niečo dosiahnuť, dokáže sa rozzúriť. V prípade, ak sa vyskytnú prekážky pri dosahovaní cieľa, je vlk rozvážnejší, opatrnejší, zvažujúci vyhliadky na úspech a nakoniec aj ústupčivejší, naproti tomu je medveď v konkrétnej situácii netrpezlivejší a zlostnejší, dlhodobo je však taktiež veľmi húževnatý - húževnatosť je základným znakom správania všetkých zvierat.
Vlci sú všeobecne prispôsobivejší, skromnejší v požiadavkách na vhodné podmienky biotopu a uskromnia sa aj s obyčajnými myšami. Nie sú medzi nimi jedinci či skupinky, ktoré by po podľahnutí vnútrodruhovej konkurencii boli odkázaní na alternatívne teritóriá a ľudské zdroje potravy (využívajú však aj tie, ak sú dostupné s malým rizikom - kuríny, ovčie a jalovčie stáda), pretože ich stavy nie sú tak nadmerné ako u medveďa - vlk totiž v rámci samoregulácie vo väčšej miere a účinnejšie rieši svoje stavy mláďat (viac zabíja a takmer neodvrhuje - a ak odvrhne mláďatá ich opustením, sú odsúdené na smrť). Navyše na mláďatá útočia ihneď po narodení regulárne regulačné mechanizmy - parazity, baktérie. Percento úmrtia mláďat u vlkov je vyššie ako u medveďa, čo zabraňuje výraznej sociálnej expanzii vlkov s možným presahom do blízkosti ľudských sídiel. Nie je preto ani možné zaregistrovať vlka so zníženou opatrnosťou a plachosťou voči človeku, ktorá by postupne vznikala ako následok hladovania a aj strachu z príslušníkov vlastného druhu. Vyjmúc, samozrejme prípady nálezu vĺčat do veku 6-7 týždňov, kedy si prítomnosť človeka navždy vtlačia do podvedomia a potrebný odstup od neho už nedosiahnu nikdy. To platí aj pre nájdené medvieďatá.
U medveďov je teda vo všeobecnosti viacej hladu ako u vlkov. Najmä u tých jedincov, ktoré boli konkurenčným tlakom vypudené zo svojho teritória po vynútenom a hrozivom odtrhnutí sa od matky a následnom osamostatnení.
Keďže je medveď, ako sme uviedli, na vrchole potravinového reťazca a nemá svojho prirodzeného predátora (okrem vlastného druhu), prebiehala a prebieha jeho fylogenéza odlišne od tých iných zvierat, ktoré sú potravinovou korisťou. Ak k tomu pridáme aj jeho fyzickú veľkosť, tak výnimočnosť je zrejmá a výsledkom je vyššie, ba až najvyššie sebavedomie v mimodruhovom sociálnom správaní (avšak individuálne rozdiely môžu byť značné - od bojazlivých, panike podliehajúcich medveďov, cez sebavedomých, emočne vyrovnaných, až po dominantné agresívne osobnosti). Z týchto všetkých dôvodov je hlavným príznakom odlišnosti to, že sa u medveďov nevyvinula taká miera prirodzenej, inštinktívnej a trvalej opatrnosti, akú pre prežitie nevyhnutne potrebujú lovené druhy zvierat. To potencionálne zvyšuje možnosť náhleho stretu medveďa s človekom v pomerne blízkej vzdialenosti (nie žeby nás medveď vždy nezaregistroval, on nás iba pustí bližšie). Znížená je najmä jeho pozorovacia, úteková a obranná vzdialenosť od tých rušivých živočíšnych elementov (napríklad vtáctvo), ktoré nepatria do jeho potravinového repertoára (vrátane človeka), a aj od potravinovo konkurenčných zvieracích druhov. Zmysly medveďa (okrem matky s mláďatami a i samotných mláďat, u ktorých je rokmi opatrnosť a plachosť tiež postupne znížená) nie sú teda v až takom intenzívnom neustálom strehu a napätí, jeho psychika nie je postavená na trvalej a vyšponovanej opatrnosti a večnej pripravenosti k úteku ako u lovených zvierat, ale naopak: na neznáme rušivé podnety odpovedá za nie príliš iritujúcej situácie čiastočne aktívne, dokonca zvedavo (výnimočná vlastnosť daná iba niektorým vyšším živočíchom - podmienkou je práve sebavedomie, znížená miera plachosti a súčasne v danej situácii prítomný stav primeraného uspokojenia a naplnenia všetkých základných potrieb, t.j. stav zbavený komplexného napätia), avšak stále s istou mierou prirodzenej opatrnosti, ktorá je pre zachovanie individuálnej existencie predsa len nevyhnutná. Jeho opatrnosť je zredukovaná a orientovaná na konkurenčných jedincov vlastného druhu, u mláďat najmä na starších samcov, nápadníkov ich matky. Od tých jediných mu hrozí reálne nebezpečenstvo, čo je premietnuté v jeho psychike a génovej výbave.
Vývoj teda doviedol medveďa do nesmierne zaujímavej polohy správania, ktoré je ojedinelou kombináciou troch prvkov: medveď je naraz utekáč - agresor - výskumník. Ktorý motív u ktorého medveďa v konkrétnej situácii prevažuje, o tom rozhoduje to, čo my pri stretnutí s ním spravidla necítime, nevidíme a ani nepamätáme (individuálne zážitky a skúsenosti medveďa). Samozrejme, hovoríme o zdravých a sebavedomých medveďoch, pretože, ako bolo uvedené vyššie, aj v ich populácii sa vyskytuje presne nespočítateľné množstvo úzkostlivých či emočne labilných bojkov, rýchlo podliehajúcich panike - no vyskytnú sa aj extrémne agresívni i exploratívni jedinci. V priemere je však medveď v prejavoch správania svojskou kombináciou uvedených troch motívov konania.
Vo všeobecnosti platí, že medveď všetky nové a rušivé podnety najprv zobďaleč nenápadne preskúma - čuchom, sluchom a zrakom. A vyhodnotí z hľadiska možností, ako jedlé - nejedlé, bezpečné - nebezpečné, konkurent - nie konkurent. Po zhodnotení ako nejedlé, nekonkurenčné a zároveň mierne nebezpečné (takým všetkým je pre medveďa za normálnych okolností človek) sa medveď uchýli k pasivite a odchodu z miesta stretu. Sebavedomý medveď vo svojom teritóriu naozaj nemá žiadne dôvody konfrontovať sa s človekom, ocitnuvším sa v potrebnom odstupe, teda v jeho pozorovacej vzdialenosti. Ak je aj vzdialenosť z náhlych a náhodných dôvodov kratšia (takzvaná úteková vzdialenosť), medveď nezvykne hneď utekať, ale môže situáciu najprv skúmať a zároveň akusticky i vizuálne hroziť - predvádzať imponovacie postoje s cieľom odstrašiť votrelca, pretože nejde o ujasnené pozície a vtedy v ňom prebieha klasický konflikt medzi dvoma protichodnými motiváciami - k obrane alebo k úteku. Ak mu jeho individuálna a situačná psychika napovedá, že vzdialenosť je príliš krátka a situácia nebezpečná, zaútočí, t.j. inštinktívne rieši stretnutie obrannou agresiou v rámci pudu sebazáchovy. Úteková a obranná vzdialenosť sú individuálne, ba premenlivé v závislosti od momentálnych okolností (náhly úľak, útekové možnosti - nemožnosť úteku), génov, sebavedomia a skúseností. Tu je potrebné upozorniť, že najmä prenos takej individuálnej skúsenosti zo strany matky na nové populácie jej mláďat, ktorou je (na základe procesu postupnej habituácie a z dôvodu permanentného hladu) trvalo znížený prah opatrnosti voči človeku, môže u mláďat nebezpečne smerovať k čoraz nižšiemu strachu z prítomnosti človeka, a generáciami to môže byť ešte horšie - ak pred človekom neuteká matka, naučia sa neutekať aj mláďatá. Každou generáciou je potom odstup ešte nižší, čomu napomáhajú najmä blízke kontakty a stretnutia matky s ľuďmi vo fáze imprintingu a socializácie mláďat (takéto selekciou vypudené medvedice by sa nemali rozmnožovať a mal by na to regulačne dohliadnuť človek). A odtiaľ je tiež - v spolupôsobení s hladom - rýchla cesta ku konfliktom s ľudskou spoločnosťou.
Čoho sa medveď „bojí" a prečo je aj on napriek svojmu vrcholnému statusu v prírode opatrný už bolo uvedené. Má rešpekt pred konkurenčnými medveďmi, no do úzkosti ho dovedie aj náhly a silný neznámy podnet. Prírodný model nezaručuje žiadny kľud - nepokoj je normálnym a hnacím stavom, v nepokoji a neurčitosti spočíva harmónia, natoľko odlišná od predstáv človeka o tomto pojme.
Potencionálne nebezpečenstvo ohrozenia človeka zo strany medveďa v jeho vlastnom teritóriu je teda malé, až zanedbateľné - okrem prípadov obrany mláďat a koristi. No ani tie medvede, ktorých hlad či len príležitosť dohnali opakovane k blízkosti ľudských obydlí, čím strácajú pôvodnú plachosť a opatrnosť voči človeku, nemajú záujem konfrontovať sa s človekom. Znesú pomerne blízku prítomnosť človeka. Je však pravda, že pravdepodobnosť náhodného stretnutia človeka s takýmto medveďom vo vzdialenosti kritickej, teda už obrannej, je oveľa vyššia. No a najvyššie potencionálne nebezpečenstvo predstavuje samička medveďa so zníženou plachosťou, vyhľadávajúca dlhodobo alternatívne zdroje obživy v blízkosti ľudských obydlí, ktorá má pri sebe mláďatá - miera jej stáleho podráždenia, opatrnosti a celková vnútorná tenzia sú vyššie a náhodné tesné stretnutie s človekom môže končiť dramaticky. Aj tu však platí podmienka náhleho náhodného stretu - normálna medvedica s mladými na otvorenom priestranstve niekde na okraji obce po zaregistrovaní človeka v patričnej vzdialenosti radšej ujde. No ak mláďatá stihnú ihneď vyliezť na blízke stromy, situácia sa tým zhoršuje - medvedica zostáva obďaleč, a to až do času, kedy samotné medvieďatka nerozhodnú, že nebezpečenstvo už pominulo a ony môžu zliezť na zem a pripojiť sa k matke.
Do úvahy ešte prichádzajú patologickí jedinci medveďov, v správaní ktorých neplatia obvyklé a štandardné inštinkty, etogramy.
- - -
Spoločnosť sa ku problematike medveďov stavia typickým spôsobom. Rezortný aparát sa pretvaruje a uisťuje, že problém rieši (systémovo, metodicky a preventívne však nie sú ošetrené ani len prípady náhleho výskytu medveďa v obci - okrem niektorých čiastkových opatrení), vedci občas vykonávajú iluzórny alebo zbytočný výskum (viď nižšie), poľovníci tak trochu falošne presviedčajú o nevyhnutnosti regulovaných odstrelov (mysliac tým v duchu viac na trofejové jedince, na zážitky, a aj príjmy), no a väčšina verejnosti uverí tomu, čo im na túto i iné témy povedia celebrity. Zostávajúca, mierne či viac hysterická časť verejnosti uverila rôznym lákavým tendenciám novodobých ochrancov, ktorí sa snažia uchrániť všetko pred človekom.
Recepty zo strany ochrancov majú najčastejšie buď formálny a všeobecný ráz, ako napríklad naučiť sa rešpektovať medveďa (aj vo vlastnom dvore?). Fajn, ale stávajú sa prípady, keď medveď nerešpektuje nás, ľudí a naše prostredie. Vtedy postupovať ako? Ako naučiť medveďa rešpektu? Bloger a ochranca Milan Hraško dokonca pomenoval medveďov, prekračujúcich hranice obcí najprv ako neposlušných, druhýkrát ako nespratných (ktorým vraj treba vyprášiť kožuch), čo sú pomenovania úplne vzdialené od veci a nemôžu byť použité osobou, ktorá sa mediálne a aj edukačne aktívne zapája do problematiky medveďov. V nej sa vyžaduje opak: čo najviac vedeckej presnosti, terminológie, spolu s návrhmi prakticky vykonateľných opatrení. Hraško následne hovoril dokonca o prevýchove kontajnerových medveďov - ak niekto nepozná príčiny, zákonite chce riešiť iba následky a ponúka pritom nerealizovateľné východiská. Známy znalec Erik Baláž v jednom rozhovore s blogerom Hraškom vec úplne prostoducho zjednodušuje: „Stačí zabrániť medveďom, aby sa dostali k odpadkom a žiadne kontajnerové medvede nebudú". Komplex príčin, prečo sa niektoré medvede kontajnerovými stávajú a väčšina nie, zjavne nepozná. Baláž v rozhovore kritizuje aj zbytočné jesenné prikrmovanie jeleňov a diviakov poľovníkmi, kedy majú tieto zvieratá aj tak potravy v prírode dosť, čo následne vedie aj k prikrmovaniu medveďov, ktoré majú potom podľa neho „vďaka tomu viac mláďat a viac ich prežíva do dospelosti". Vynára sa teoretická otázka: čo má teda proti tomu, aby bolo viac medveďov, keď neraz píše o ohrození ich celkovej existencie? Inak, takéto sezónne prikrmovanie predstavuje v celkovom potrebnom sumári potravy medveďa len zanedbateľné percento a nemôže sa preto podieľať na vzraste populačnej krivky. Balážová úvaha je teda dvojnásobne scestná. Navyše by finálne vypovedala o tom, že poľovníci sa tak nebodaj podieľajú nielen na zachovávaní, ale aj na náraste medvedej populácie, čo by im mohol kvitovať. Primárne mal však Baláž na mysli obavy zo zvykania si medveďov na pach človeka, čo následne vraj komplikuje spolužitie (viď nižšie). Na pravdivosti teórie o zvyšovaní populácie medveďa by sa však skôr mohlo podieľať nezámerné prikrmovanie, ktorým je jesenná konzumácia poľnohospodárskych plodín na ľuďmi obrábaných poliach. A v tomto sa prežívanie časti medvedej populácie vymyká pôvodnému naturálnemu vzorcu - neplatia už reči „o divočine" a jej jediných zdrojoch. Je však pravdou, že prevažná časť populácie medveďov nikdy z hôr na obrobené polia nezíde, respektíve zíde iba sporadicky a uchováva si tendenciu života v ústraní.
Súčasný postoj zoskupení a združení, zainteresovaných do problematiky ochrany medveďa je teda ich vlastnými vodcami navigovaný do roviny „záchrany" medveďov a podsúvané sú pocity akútneho ohrozenia ich celkovej existencie - a to nie je korektné. A ani vedecké, ani objektívne. Vyhovuje však súčasným myšlienkovým trendom, podľa ktorých sa naša Zem rúti do záhuby vplyvom negatívneho pôsobenia človeka. Na túto základnú mustru možno potom napasovať čokoľvek, teda aj problematiku medveďov. „Ľudí sa treba báť, nie medveďov!" - píše na internete ochranársky ideológ. Nuž, zdalo by sa, že s takýmto postojom sa mu bude medzi ľuďmi žiť naozaj ťažšie, pričom si za to môže aj on sám. Avšak predstava vlastného martýrstva dáva takýmto ľuďom pocit uspokojenia, najmä ak je podporované hoci aj malou komunitou s rovnakými postojmi.
Z iných polemických vyjadrení na tému medveďov si všimnime tie najčastejšie sa opakujúce.
TVRDENIE: „Je dobré, že ešte stretávame medveďov - prídu časy, keď medveďa na Slovensku nebude."
- uviedol prispievateľ na internete pod prezývkou GREEN. Reči o vystrieľaní a likvidácii medveďov sú však dnes nezmyslom. Takíto falošní misionári a vizionári sústreďujú pozornosť verejnosti vyfabulovanou dramatizáciou situácie. A darí si im. Zarážajúca je istota, s akou v médiách prezentujú obavy z vykynoženia medveďov, pričom vierohodné dôkazy pre toto tvrdenie neexistujú. Oni len predpovedajú na základe vlastných pocitov a domyslených predstáv. Vždy a všade sa našli takíto sebastrední ľudia, ktorí šírením poplašných správ pútajú pozornosť na seba. Hysterické a útlocitné kampane, ktorým uniká podstata vecí a objektívnosť, sa pri dnešných telekomunikačných technológiách šíria rýchlosťou blesku a virtuálny svet je nimi zamorený. Ako trefne uviedol ktorýsi internetový prispievateľ - uviazne po vylezení mačka niekde na strome, zachytí ju mestská kamera, niekto okamžite umiestni zábery na youtube a za hodinu plače nad mačkou pol sveta... To, že za ten čas umrelo vo svete 10 detí od hladu nie je až tak vzrušujúce.
Samotní poľovníci, akokoľvek chorobne a náruživo prahnú po trofejach, vrátane medvedej, o úplne vystrieľanie záujem nemajú. Nimi odporúčané regulačné odstrely však taktiež nie sú vždy a všade vhodné - optimálne je zastreliť výhradne mladých jedincov, ktorí pod konkurenčným a existenčným tlakom trvalo stratili plachosť voči človeku a jeho prostrediu a stávajú sa obťažujúcim elementom. Ak však poľovníci pozvú drahého a bohatého strelca z cudziny, je pre neho i pre poľovníkov odstrel kontajnerového medveďa z viacerých hľadísk málo atraktívny - medveď je spravidla malý a trofej teda nie príliš vzácna, prostredie (okraj obce) je tiež neatraktívne, odstup medveďa minimálny, správanie neagresívne, a to všetko nezaručuje vysokú hladinu adrenalínu a romantiky. Každý lovec si želá zastreliť medveďa hlboko v horách, čo najväčšieho, so vzrušujúcim dohľadávaním a s okamžitou oslavou v poľovníckej chatke. Takáto romantika spojená s príjmami je neraz nevypovedaným, no pravým obrazom a cieľom poľovníckych chúťok - a teda nie proklamovaná regulácia medveďa. To všetko zvádza k pytliactvu. Zavedenie prísnejšej kontroly návštev revíru poľovníkmi a zabrániť tak pytliactvu (aj na rysov, vlkov a i.) je nanajvýš aktuálne, pretože samotným slušnejším poľovníkom sa situácia neraz vymyká spod dostatočnej kontroly.
Poľovníci sa teda dopúšťajú troch pokleskov: jedným je (dúfajme že zriedkavý) nepovolený odstrel medveďov, druhým je, že v rámci nepovoleného odstrelu si nevyberajú obťažujúcich malých a mladších jedincov, ale exemplárnych, trofejových (no boli nájdené aj prípady odstrelov neatraktívnych, no dotieravých jedincov streľbou "na mäkko" - do brucha), a tretím pokleskom je sústavné zavádzanie verejnosti o "mimoriadne" premnožených medveďoch, keď stav ohrozovania obyvateľstva medveďmi ich vskutku len pramálo zaujíma - oni len mantru o mimoriadnom premnožení využívajú na zdôvodnenie nevyhnutnosti odstrelov - čiastočne a niekde naozaj oprávnene.
Optimálnym modelom by bolo zriadenie profesionálnej zložky, ktorá by každý individuálny prípad prieniku medveďa do blízkosti sídiel preskúmala, medveďa označila projektilom s farbou, sledovala jeho aktivity a po opakovaných prienikoch do ľudských sídiel zastrelila. Za dve-tri takéto po sebe idúce regulačné sezóny by sa dosiahla účinná náprava s obťažovaním človeka- takýto stav bude však potrebné naďalej dlhodobo monitorovať, a vždy, keď to bude potrebné, bez veľkých ceremónii účinne zasahovať odstrelom.
TVRDENIE: „V medvedej populácii fungujú autoregulačné mechanizmy a preto nemôže byť premnožený" - čiastočne pravdivé tvrdenie. Samoregulácia u medveďov funguje, ale nie je jediným regulačným mechanizmom, navyše nie je všeliekom na jeho konflikty s ľudskou spoločnosťou. Cieľom samoregulácie nie je zabezpečovať stabilitu populácie, ale naopak: jej kvalitatívny vývoj (a malé premnoženie je pre kvalitatívny vývoj nevyhnutné, aby v rámci selekcie „bolo z čoho vyberať") a aj druhovú rozpínavosť (u medveďov existuje nielen vnútrodruhové konkurenčné zabíjanie, ale aj vylúčenie, vypudenie jedincov so šancou na ich osídlenie v novom, neobsadenom teritóriu). Takže samoregulácia má u medveďov dve formy: jednou je zabitie mláďat (a aj následný nepriamy kanibalizmus - nepriamy preto, lebo medveď začne požierať iba uhynutého medvedieho jedinca v pokročilom štádiu rozkladu, kedy hnilobný zápach už prevážil nad pôvodným pachom medveďa, ktorý dovtedy vytváral bariéru vo vnímaní tela ako potravy), druhou je selektívne vytlačenie submisívnych, t.j. najmä mladých jedincov z teritória s rôznymi následnými finálnymi variáciami - buď si jedinec nájde nové, dovtedy neosídlené teritória s možným dostatkom alebo nedostatkom prirodzenej potravy (možná je i viacsezónna migrácia), alebo ho čaká smrť v dôsledku zastrelenia či napríklad dopravnej nehody pri migrácii, t.j. hľadaní optimálnych areálov. Konečným stavom po selekcii vytlačením v prípade neosídlenia a neusadenia bol však v pôvodnom prirodzenom modeli hlad, ktorý dnes stráca závažnosť v dôsledku širších alternatívnych nepôvodných zdrojov potravy (plodiny z obrábaných polí, potrava v ľudských sídlach ) - hlad už ako definitívny regulačný faktor takmer neexistuje a musí ho chtiac-nechtiac zastúpiť človek. Ak by teoreticky existovala u medveďov samoregulácia len zabíjaním, naozaj by človek do stavov medveďov nemusel nijako významne zasahovať. Je tu však aj uvedená línia útekov z teritória pod tlakom konkurencie (aj ako dôsledok šoku mladého medveďa zo zabitia súrodenca páreniachtivým medveďom a spojeného v rovnakom čase so "stresom" z náhleho a definitívneho odlúčenie od matky), pričom úteky sú orientované neraz na územie človeka - tu nastáva problém. Hodnotený objektívne ako obťažovanie a aj ako premnoženie. Premnoženie je najčastejšie ponímané práve ako stav zvýšeného obťažovania a ohrozovania ľudí zvieratami - ide teda o značne subjektívne posúdenie tohto stavu (no ani pocit ohrozovania nemožno zanedbať a podceniť). Ak k tomu pripočítame obvyklé ľudské zveličovanie alebo, naopak, banalizovanie či obľúbenú nadmernú dramatizáciu ochrancov (počty smerom nadol, ba až reči o vykynožení medveďa), alebo na druhej strane priehľadnú účelovosť poľovníkov (počty smerom nahor), tak výsledkom je nesúrodá a rôznorodá zmes názorov, v rámci ktorých si každý obhajuje svoje predpojaté postoje, pozície, východiská, a to bez ohľadu na skutočnosť. V diskusiách potom nejde o hľadanie pravdy, ale vzájomné dokazovanie, že aktéri diskusie pravdu už našli. Každý tú svoju.
Premnoženie však možno chápať aj inak: ako bolo vyššie uvedené, bez istej miery premnoženia niet ani napredovania, pričom kvalitatívne i kvantitatívne druhové napredovanie a prispôsobovanie je jednou zo základných charakteristík života na zemi (tak v K aj R stratégii). Mláďat sa z princípu rodí viac, ako je z naturálnych a najmä výživových kapacít prostredia únosné, a práve prísna selekcia prostredníctvom predátorov, ako aj vnútrodruhová samoregulačná selekcia (zabíjanie a vyháňanie jedincov) a selekcia invázna (parazity, baktérie, vírusy) s náročne nastavenými parametrami zaručujú nielen zdravosť populácie, ale aj jej tiché, nami takmer neviditeľné kvalitatívne evolučné napredovanie - avšak za cenu množstva predčasných úmrtí. Samotný reprodukčný proces je teda nastavený tak, aby sa rodilo viacej mláďat ako je dostupnej potravy pre nich, čím je v rámci naturálnej regulácie zabezpečený uvedený progresívny vývoj druhu - prežijú odolnejší, prispôsobivejší, zostatok uhynie. Takže isté premnoženie je dané vopred, rovnako predčasná smrť. A hoci je medveď na vrchole potravinového reťazca, aj on mával svojho krutého „predátora" - bol ním obyčajný hlad. Ako sme už uviedli, dnes už asi žiadny medveď od hladu neuhynie, no veľa z nich prežíva dlhodobo na hranici záchovného minima, spojenom s prienikom do ľudských sídiel. Umelé zásahy zo strany človeka formou nezmyselných "plánovaných" plošných či platených odstrelov nie sú však ani v dnešnej dobe a za súčasnej situácie vždy a všade vhodné a potrebné - mali by slúžiť ani nie tak na znižovanie počtov, ale najmä na zvyšovanie bezpečnosti obyvateľstva, čo vopred samozrejme nie je možné naplánovať, ale je iba potrebné operatívne účinne zasahovať odstrelmi tam, kde iné pokusy zlyhali. No nie je však po žiadnej stránke zmysluplné ani nasilu zachraňovať aj to, čo sama príroda vo svojej selekčnej činnosti odmietla a odvrhla (spravidla kontajnerové medvede) a čo zároveň komplikuje a ohrozuje život ľudskej spoločnosti - inak páchame násilenstvo proti samotnej prírode. Ak druhový tlak núti neúspešné medvede vytvárať nové náhradné teritóriá v blízkosti človeka (pretože iných voľných a vhodných originálnych teritórií s potrebnými parametrami niet), je potrebné takýchto jedincov regulovať a eliminovať - nie je predsa možné tolerovať nebezpečnú a zároveň pretrvávajúcu prítomnosť medveďov v areáloch obcí a miest, ktoré sa pre ne stávajú supletívnym teritóriom. Celý tento vyššie uvedený prirodzený a prírodný aspekt nemajú, paradoxne, na zreteli práve tí, ktorí získavajú obdiv verejnosti, vraj, „naturálnymi" princípmi. K tomu hodno dodať, že za súčasnej situácie (t.j. snahy aktivistov o ponechanie pri živote všetkých jedincov) populáciu medeveďa čiastočne až poškodzujeme: tým, že sa navzájom pária nekvalitní jedinci, ktorí neobstáli v konkurenčnom súboji a boli vytlačení z teritória, pričom prežívajú v náhradnom, neprirodzenom, a teda umelom biotope na hranici horstva a ľudských sídiel, dochádza k duálnemu líniovému vývoju medvedej populácie - v horstvách originálneho prostredia dochádza k prirodzenému progresívnemu vývoju, avšak medzi neúspešnými vytlačenými jedincami k vývoju regresívnemu, a preto degeneratívnemu. Toto isto nechce nikto, kto má prírodu a zvieratá naozaj rád a rozumie im.
Je teda faktom to, že súčasná existencia medveďov u nás už nestojí celkom na pôvodných naturálnych pozíciách (premena krajiny, plošné obhospodarovanie pôdy ) a modeloch, pričom najmä uvedený faktor hladu a následnej smrti - teda ako faktor regulačný - sa vytratil. Nielen prikrmovanie zveri zo strany poľovníkov, vyhadzovanie konzumovateľných odpadov, ovocie v záhradách, med v úľoch, mäso na salašoch, ale najmä poľnohospodárska činnosť človeka v podobe obrovských hektárov siatin v tesnej blízkosti lesa ponúkajú medveďom v istom čase ľahko dostupné zdroje potravy - časť medveďov ich hojne využíva. Ide o stav už nezvratný, nemenný, čiastočne závažný a preto aj čiastočne rozhodujúci. Následky sú totiž „blahé" pre medveďa (vyššia vitalita aj natalita, nižšia úmrtnosť mláďat, no bohužiaľ i rozmnožovanie v selekcii neúspešných a odvrhnutých jedincov - teda „evolučne nevhodných", menejcenných, ktorí v človekom priaznivo vytvorenej krajine nielenže neuhynú hladom, ale sa ešte aj rozmnožujú), no neblahé pre človeka (zvýšená miera jeho ohrozovania) - nedostatok miesta na vytvorenie optimálnych brlohov v originálnom prostredí (bol zistený prípad meveďa, snažiaceho sa zabrložiť vo dvore neobývaného rodinného domu); tesná blízkosť medveďov pri sídlach ľudí; narastajúci počet medveďov na perifériách biotopov (vnímaný ako ich premnoženie); znížená plachosť; konflikty - a k tomu paradoxne zvýšený stupeň ich ochrany, niekedy až ochrany hysterickej. Tu už samoregulácia i naturálna selekčná činnosť nestačia, človek nevyhnutne musí prijať niektoré nie vždy populárne opatrenia, pretože sa na zrode problémov hoci aj nezámerne podieľal (obhospodarovanie pôdy a produkcia plodín). Argumenty ochrancov, že sa počty medveďov dlhodobo nezvyšujú, ba že ich chce poľovnícka kasta úplne vykynožiť, sú dôsledok takmer zbytočného samoúčelného strachu o medvede, pričom výsledný efekt je opačný: narastá spoločenská averzia voči medveďom, čo bude viesť k hlúpym riešeniam - narastajúcim odstrelom aj tých medveďov, ktorí si potichu žijú v horstvách.
Úsilie o čo najpresnejšie zistenie počtu medveďov u nás je pri nepresných metódach takmer zbytočná, niekedy až insitná námaha, ako ukázal priebeh i výsledky niekoľkých prednedávnych polovedeckých projektov (pokusy o zrátanie medveďov priamym pozorovaním a pod.). Celý súčasný „manažment" (panebože, kam tento výraz ešte neprenikol...?) medveďa stačí zredukovať na včasné zistenie a skúmanie jedincov, ktorí sa opakovane a aj po zastrašení pokúšajú dostať do najtesnejšej blízkosti či centier ľudských sídiel a plachosť voči človeku už definitívne stratili - takých jedincov je (po dôkladnom preskúmaní malým tímom vyškolených a oprávnených profesionálov) potrebné bez zdĺhavých oficialít zastreliť.
Aj spory o tom, či je medveďov priveľa či primálo, sú v skutočnosti vedľajšie - sú len súčasťou presadzovania vlastných potrieb či záujmov (poľovníci versus ochrancovia). Pozrúc sa na problematiku z nadhľadu je jedno, či je medveď premnožený alebo nie - dôležité je to, aby ich bolo a aj sa ich zachovalo toľko, koľko krajina a spoločnosť znesú z hľadiska reálnych limitov, a to tak, aby bola zachovaná populácia medveďa zdravá a vývojaschopná, t.j. so širším genofondom. Reálne limity znamenajú teda zmes bezpečnosti a pohody človeka na jednej strane a zachovania medvedej populácie v zdravom, reprodukčnom a teda dostatočne početnom stave na strane druhej. Ako všade inde, aj tu musí platiť, že je vo vyváženej miere potrebné zohľadňovať všetky požiadavky, potreby, záujmy, hľadiská, ktoré vyústia do konsenzu na základe kompromisu - každá zúčastnená zložka bude musieť čiastočne ustúpiť. V dnešnej, protichodnými informáciami popletenej dobe ide však o kompromisný proces veľmi komplikovaný z dôvodu predpojatých a už príliš vyhrotených postojov názorových skupín.
TVRDENIE: „Nikdy nebudem môcť poznať medvede tak, aby som plne chápal ich správanie."- túto vetu vo viacerých článkoch a rozhovoroch vyjadril ich vášnivý pozorovateľ Erik Baláž. Doviesť k takémuto vyjadreniu ho mohla iba istá bezradnosť, vyplývajúca z nedostatku teoretických poznatkov z disciplíny etológia, bionómia a biológia a preto príliš rýchlo narazil na strop - niektoré prvky a prejavy správania medveďov nedokáže vyhodnotiť a interpretovať. Bez poznania teoretických základov nemôže ani pri maximálnom pozorovacom (kvázi bádateľskom) úsilí dôjsť k vedecky presným, vierohodným a pravdivým záverom a vysvetleniam. Preto zostáva aj v Balážovom pozorovaní veľa neobjasneného, čo nakoniec sám vyjadril uvedenou vetou. Koľko hodnotného mohli jeho dlhoročné pozorovania priniesť v prípade, ak by vychádzal nie z pozície ekológa a fanúšika medveďov, ale z náležitého vzdelania najmä v súvisiacom etologickom odbore. Pretože ekológia, akokoľvek je dnes moderná, nepostačuje na skúmanie všetkých detailných aspektov života zvierat, vrátane medveďov, pričom smolou je, že väčšina mladých ľudí so záujmom o prírodu sa orientuje práve a iba na ekológiu. Perspektívu však má Baláž výbornú až jedinečnú, a tak sa z jeho strany isto dočkáme ešte veľa nových a už aj vedeckých informácií zo života medveďov.
Baláž sa zamýšľal aj nad poznatkom, že samice nevyvádzajú mladé, a to aj napriek tomu, že už dosiahli sexuálnu zrelosť. „Všade sa uvádza, že medveď dospieva v treťom - štvrtom roku života. V praxi však majú medvedice osem až desať rokov, kým vyvedú mladé. Je jasné, že ide o určitú kontrolu stavu populácie, mne však išlo o to zistiť, ako takáto regulácia prebieha, pretože sa asi nedá očakávať od mladých samíc, že si povedia: nebudem sa teraz páriť, aby sme sa nepremnožili" - vysvetľuje Baláž. Najskôr však o žiadnu kontrolu stavu nejde, to len autor podlieha svojej tendencii prisudzovať prírode až príliš inteligentné a riadiace mechanizmy. Rovnako ako v prípade (v predchádzajúcej časti uvádzaného) vypudenia niektorých mláďat na perifériu teritória, aj v tomto prípade asi pôsobí a účinkuje spomienkový "stres" a pretrvávajúci nadmerný rešpekt až strach medvedíc z pachu medveďa-samca, a to v dôsledku silného negatívneho zážitku počas ich násilného odohnania od matky, kedy mohli byť terčmi extrémne výbušnej agresie samca, prípadne aj svedkami zabitia svojho súrodenca, pričom si vlastný život zachránili len „o chlp". K tomu sa v danom okamihu pridáva aj negatívne pôsobiace celkové odlúčenie od matky a vynútená izolácia, osamostatnenie. Tento spoločný silný a traumatizujúci zážitok potom môže dlhodobo prekrývať a potláčať do úzadia ani tak nie samotný sexuálny, rozmnožovací pud, ako najmä odvahu vyhľadávať partnera. Rokmi však môže táto negatívna skúsenosť čiastočne vyprchávať, vyhasínať, až ju jeden rok konečne premôže pohlavný pud (u niektorých medvedíc skôr, iných neskôr, prípadne vôbec). S vysokou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že prvý kontakt „panenskej" samičky so samcom asi nemáva hladký priebeh, a môže byť aj neúspešný či dokonca krvavý (fyzické odmietnutie medveďa). Ba nemusí sa podariť nikdy. Naproti tomu tie samičky, u ktorých bol priebeh odlúčenia od matky menej "stresujúci", môžu prijať samca aj v mladšom veku, než udáva Baláž, ak im to však iné samice dovolia a umožnia. Dokonca môže byť oplodnená úplne mladá medvedica, žijúca z viacerých dôvodov na periférii teritória a na pomedzi obcí (zdá sa, že tento jav, nakrytie mladej medvedice, je v súčasnosti rozšírenejší než v minulosti). Dôvodom prežívania na periférii v tomto prípade nemusí byť vyššie uvádzaná trauma z dramatického odlúčenia od matky, ale jednoducho prílišná koncentrácia a hustota medvedej populácie v danom malom a úzkom horstve, typickom pre našu krajinu a z toho plynúce sociálne napätie. Celkovo o dobe prvého spárenia rozhoduje kombinácia viacerých faktorov: rozloha horstva, rozšírenie miestnej medvedej populácie, počet jedincov, pomer samcov a samičiek, veková a osobnostná štruktúra, množstvo výživových zdrojov. No a k tomu sa pridávajú uvedené individuálne dispozície samice, ako kombinácia viacerých faktorov: úroveň traumy z násilného odlúčenia od matky a od rýchlosti vyprchávania tejto spomienky, genetická výbava (sila osobnosti, sebavedomie, resp. vrodená úzkosť a opatrnosť) a nakoniec aj tvorba a hladina vyplavovaných pohlavných hormónov. Čoho je kedy v ktorom časovom úseku života prevaha, to je vec nepreskúmateľná a náhodná. Neplatí však rozšírený názor, že ak chce medveď uviesť medvedicu do ruje, musí ju najprv zbaviť jej mláďat. Naopak: medveď odháňa mladé iba od tej matky, u ktorej už produkované hormóny zanechali zreteľné signály v teréne.
Najskôr však asi platí, že na tvrdenie Baláža o ôsmom až desiatom roku vyvedenia prvých mláďat nie sú hodnoverné dôkazy. Prípadne v lokalite, v ktorej jav skúmal, išlo o miestnu a dočasnú anomáliu, napríklad v dôsledku blízkej príbuznosti celého klanu tamojších medveďov.
Na margo odlúčenia mláďat od matky je potrebné neustále zdôrazňovať a pripomínať, že keďže nie vždy sú pri snahe o párenie zo strany medveďa napádané a aj zabité všetky prítomné samičkine mláďatá, môže dochádzať k javu, keď medveď stihne zabiť iba jedno či dve z dvoch respektíve troch mláďat, pričom tie, ktoré prežijú, ujdú v obrovskej panike a psychickej traume - najčastejšie sa inštinktívne vyšplhajú na strom (kam za nimi dospelý medveď vyliezť nedokáže) a následne začnú blúdiť na periférii teritória. Prežitý mladučký jedinec to má potom vôbec v danom prostredí ťažké, veľmi ťažké. Neraz sa stane kontajnerovým medvedíkom. Ale aj v prípade, že odtrhnutie a odpudenia od matky „nadržaným" samcom nemalo krvavý priebeh, môže byť tento zážitok pre medvieďa silno traumatizujúcim, ovplyvňujúcim a blokujúcim jeho sociálne i sexuálne správanie počas niekoľkých rokov.
Inou ukážkou nedostatočných znalostí a z toho plynúcej nie celkom správnej informácie je Balážová mediálne prezentovaná rada: V žiadnom prípade však netreba od medveďa ozlomkrky utekať či pozerať mu do očí. Čo sa týka úteku, pravda je taká, že človek nepatrí do potravinového repertoára medveďov. Preto útek človeka vo všeobecnosti nevyvolá u medveďa snahu prenasledovať ho, tak ako by však prenasledoval alebo sa o to aspoň pokúsil v prípade utekajúcej koristi (takej zveri, ktorú konzumuje a má preto jej pach, obrysy i spôsob pohybu zakódované), pretože vtedy ide o prirodzenú súčasť loveckého správania štvornohých predátorov. Ak sa za utekajúcim človekom (okrem najtesnejšieho stretu, kedy už došlo z jeho strany k okamžitej obrannej agresii) rozbehne, tak iba na pár metrov a sekúnd, aby zvýšil účinok svojej hrozby. Samotný náš útek najčastejšie vyvolá v medveďovi pocit prevahy, ktorý v prípade koristi má svoje ďalšie pokračovanie v snahe o jej dolapenie, no v prípade človeka sa spravidla dostaví rýchla blokáda, pretože cieľ už bol dosiahnutý - bolo ním práve získanie prevahy a odohnanie votrelca. Máme tu na mysli stretnutia s medveďom v dostatočnej pozorovacej a útekovej vzdialenosti, nie v obrannej, teda relatívne tesnejšej. No aj v tomto krajnom prípade náhleho stretnutia v bližšej vzdialenosti môže platiť, že náš útek možno vytvorí blokádu v ďalšom konaní medveďa. A nielen útek, ale akýkoľvek nový, pre medveďa neznámy podnet ako vrava, kričanie, trieskanie tvrdými predmetmi navzájom, pískanie, tlieskanie dlaňami - nový podnet musí medveď najprv vyhodnotiť a na to potrebuje čas. Pre nás taký dôležitý....
Oveľa častejšie sú však stretnutia vo väčšej vzdialenosti, než je vzdialenosť obranná. Ak neutiekol ako prvý sám medveď a začína hroziť, tak kým sa dá, je lepšie pokúsiť sa vycúvať alebo zutekať. Osobitné sú stretnutia, kedy nás medveď zaregistroval v dostatočnom predstihu, teda nie náhle, ale v dostatočnej pozorovacej vzdialenosti a jeho reakcia je napriek istému vzrušeniu relatívne pokojná, len mierne opatrná a zároveň aj zvedavá. Náš tichý ústup do ústrania je vtedy výhodnejší - rovnako v prípade, ak sme zbadali my medveďa, avšak on nás ešte nie. No na prekvapeného, neistého a niekedy aj vyľakaného medveďa nie je účinnejšieho prípravku na upokojenie, ako preukázanie ešte väčšieho strachu, čoho dôkazom je pre medveďa náš ústup či útek. V niektorých neujasnených situáciách platí: tváriť sa, že sme medveďa vôbec nezbadali. Pohľadom cez neho len prebehnúť (dívať sa akoby za neho) a zostať pri spomalených pohyboch - naša prudká inštinktívna reakcia by medveďovi prezradila, že sme ho zaregistrovali, čo vždy situáciu zhorší. Od tohto okamihu totiž potom začína určitá komplikovanosť jeho správania.
Nevyspytateľnosť medveďa je všeobecne známy fenomén, pred ktorým majú aj znalci značný rešpekt a zároveň ho zbytočne stavajú do pozície čohosi nie celkom vysvetliteľného. Podkladom pre takéto správanie je konflikt dvoch protichodne pôsobiacich motívov: sebavedomia a tendencie ujsť. Niektoré svojimi okolnosťami osobité stretnutia medveďa s človekom spôsobia ambivalentnú situáciu, ktorá znemožňuje nájsť (nie však každému) medveďovi z náhlej, emočne zápornej situácie optimálne východisko. Jeho konanie akoby vtedy strácalo obvyklú a očakávanú zvieraciu koordináciu a „logiku". Hľadanie východiska je tu komplikované rýchlymi zmenami emočného vyladenia medveďa z dôvodu meniacich sa podnetov a ich intenzity v rámci prechodu od prvotnej inštinktívnej reakcie na optimálnu reakciu po vyhodnotení všetkých prítomných spolupôsobiacich podnetov a faktorov - medveď ako značne inteligentný tvor je veľký eliminátor možností a východísk. „Zviera musí vo svojom prostredí neustále udržiavať pohotovosť k rôznym, niekedy aj navzájom sa vylučujúcim spôsobom konania - všetko to, čo nakoniec urobí, je skoro vždy kompromisom medzi rôznymi nutnosťami". - povedal Konrad Lorenz.
V prírode sa s človekom medveď zámerne stretnúť nechce, t.j. nemá motiváciu vyhľadať prítomnosť človeka. Preto vynútené stretnutie privodí u neho negatívne emočné podráždenie rôznej intenzity a psychickú reakciu primeranú individuálnej emočnej konštitúcii, individuálnym skúsenostiam a momentálnym okolnostiam. Samozrejme, toto podráždenie je pre medveďa biologicky účelné. "Stres" zo stretnutia a psychická záťaž je vtedy najmenšia u sebavedomého jedinca, ktorý už pach človeka v minulosti zaregistroval a nemal s ním negatívne zážitky, pričom momentálny odstup od človeka je postačujúci pre útek. Vyššia je záťaž u jedinca, ktorý už negatívnu skúsenosť s človekom mal, čo môže viesť k zvýšenej opatrnosti a vyššej tendencii k úteku (žiadna pomstychtivosť voči človeku či voči poľovníkom nemôže byť u takéhoto medveďa prítomná, napriek tomu, že si to tak antropomorfizujúci fanúšikovia medveďov predstavujú). Najväčšie vzrušenie vyvolá náhla prítomnosť človeka v bezprostrednej blízkosti u medveďa emočne labilného, kedy mimoriadna náhlosť stretnutia v ňom môže vyvolať pasívnu strachovú reakciu, až šok, vedúci ku chaosu - koordinačné funkcie správania medveďa sú prudko zablokované. Keď sa funkcie obnovia, emočné prepätie sa ventiluje buď zbesilým útekom alebo zbesilým útokom.
Stretnutie medveďa s človekom sa odohráva na pozadí kombinácie chémie a fyziky. Vo väčšine prípadov stretnutie vyvolá v medveďovi hormonálnu odpoveď, prejavujúcu sa zmenou hladín dotknutých hormónov a zároveň vegetatívnu reakciu s fyziologickými prejavmi (zrýchlenie dýchania, tepu, zvýšenie tlaku a pod). Podobný proces prebehne vtedy aj v človeku. Intenzita nášho pachu (rovnako aj rýchla a výrazná zmena jeho zloženia pod vplyvom prežívaného strachu) a z neho vyplývajúca miera iritácie medveďa závisí od viacerých fyzikálnych faktorov - od smeru a sily prúdenia vetra, vlhkosti vzduchu, pričom krútiaci sa vietor môže v okamihu túto iritáciu zosiliť a zmeniť správanie od opatrnosti, ústupčivosti k nevyhnutnej agresii (takto náhle zvýšená intenzita nášho pachu vplyvom zmeny prúdenia vetra vyvolá podobnú odpoveď, ako keby sme sa ku medveďovi naozaj odrazu priblížili a zvýšili tak intenzitu nášho pachu). Na medveďa okrem pachu zároveň „útočia" naše zvuky, obrysy, pohyby, mimika, gestikulácia, pohľad a celkové správanie (medveď je vynikajúci pozorovateľ) - to všetko on ako komputer vyhodnotí a vychŕli odpoveď, ktorá, kým prejde káblom „z procesora do tlačiarne", môže už byť neplatná ak medzitým receptory a psychika v „skrátenom rozhodovacom konaní" na základe nových či meniacich sa podnetov nevychŕlili odpoveď inú. A to aj viackrát za sebou. Od útekovej tendencie k aktívnej agresívnej obrane je len malý krôčik. Postačuje, že v smere svojej prvotne plánovanej únikovej trasy započuje medveď nejaký nekonkrétny zvuk, ktorý nemá čas ani možnosť v danej chvíli preskúmať a už môže rozhodnutie zmeniť. Navyše extrémny čuch akoby spôsoboval medveďovi problémy - obvyklé chaotické prúdenie vzduchu okolo neho a teda aj prúdenie pachov obsiahnutých vo vzduchu vytvára chaos aj v medveďovi. Krútiace prúdenie vzduchu prinesie náš pach k medveďovi zo strany jeho plánovanej únikovej trasy a preto sa odrazu ako buldozér preženie rovno cez nás. Pričom nás náležito fyzicky spacifikuje. Ak sa medveď už rozhodne zaútočiť, útok je veľmi dynamický a intenzívny a pripomína nepríčetný ošiaľ. Všetko dovtedajšie váhanie, strach, úzkosť náhle extrémne vyventiluje.
Všetko sa teda odvíja od kombinácie:
naša vzdialenosť od medveďa + individuálne sebavedomie, emočné uspôsobenie medveďa + individuálne skúsenosti medveďa (úplne prvé stretnutie s človekom je iritujúce viac, no negatívny zážitok z neho vytvorí stav buď pretrvávajúcej celoživotne zvýšenej plachosti, ale veľmi ojedinele aj opak, t.j. stav silnej iritácie, vedúcej k obrannej agresii) + charakter situácie, prekvapenie až preľaknutie z náhlosti podnetu (naša prítomnosť) + iné spolupôsobiace podnety, faktory, t.j. všetky vyššie uvedené okolnosti, za akých medveď zaregistroval našu prítomnosť (vrátane obrany mláďat a obrany koristi).
Dôležité je teda, aké mal medveď možnosti reakcie v danej situácii: Ujdi alebo Zastraš, alebo Zaútoč, pričom druhá možnosť zastrašenie je rozšírená o dva varianty: Zastraš a Zaútoč, respektíve Zastraš a Ujdi. V závislosti od uvedených okolností potom prebieha rekcia medveďa.
Pozorovacia, úteková a obranná vzdialenosť sú u každého medveďa iné, no v závislosti od troch faktorov (sebavedomie, skúsenosti, okolnosti) sa menia aj u toho istého jedinca. Ten istý medveď sa teda nespráva v podobnej situácii vždy rovnako. A vo všeobecnosti platí, že niektorý medveď ujde aj zo vzdialenosti 5 metrov od človeka, iný môže priamo zaútočiť aj na vzdialenosť viac ako pár desiatok metrov.
Zvláštne sú prípady, kedy my medveďa vidíme, on nás ešte nie, ale nás už zacítil. Neúplnosť komplexného vnemu (chýba zvukové a vizuálne vyhodnotenie podnetu, objektu, teda nás) spôsobí jeho podráždenosť, prejavujúcu sa rozmanito, individuálne a teda nie schematicky. Bezúčelné pohyby, ako hrabanie prednými labami (mierne naznačujúce hrozbu), podupávanie, točenie sa na mieste, ba dokonca aj akoby rozpačité škrabanie sa po hlave - to sú len niektoré prvky, pričom sú neraz kombinované a slúžia k utlmeniu náhlej nervozity a zvýšenej úrovne vzrušenia. Z etologického hľadiska ide o intenčné t.j. náznakové a preskokové pohyby v ambivalentnej záťažovej situácii, kedy bojujú proti sebe dva motívy: opatrnosť a strach na strane jednej, a na druhej strane požiadavka preskúmať neznámy podnet a chrániť seba i územie.
O tom, ako hodnotí pri stretnutí medveď našu vzdialenosť od neho a i celkovú našu prítomnosť vypovedajú vo veľkej miere prejavy jeho správania.
Prvá možnosť: ak v diaľke zastane, zdvihne sa na zadné nohy a ticho nás pozoruje - pomôže nám pomalý odchod so sklopenou hlavou. Predpoklad, že zmení vtedy svoj postoj viac ku agresii je najnižší a radšej taktiež z miesta stretu odíde.
Druhá možnosť: ak sa pri stretnutí ihneď otočí a uteká, je všetko pre nás O.K. - medveďko sa nás zľakol, a keďže my jeho tiež, radšej sa rozídeme každý svojím smerom - my odíďme po trase, ktorou sme prišli.
Tretia možnosť: ak sa medveď vzápätí, ako nás zaregistroval, postaví na zadné nohy a ručí, hrozí, uši má vztýčené - znamená to, že ešte nie je rozhodnutý, či je potrebné sa brániť alebo utekať. Hrozby pri neúplnom vneme však môže predvádzať aj stojac všetkými labami na zemi. Hrozenie však prezrádza jeho vlastný strach a neistotu, vztýčené uši naznačujú, že zmysly má napäté, pretože ešte stále skúma a hodnotí situáciu. Našim ústupom či útekom mu naznačíme, že brániť sa nebude musieť. Pravdepodobnosť prenasledovania je iba malá, ak sa však len nepotkneme o tmoliace sa mláďa...
Štvrtá možnosť: vzdialenosť je v tomto prípade relatívne menšia a zároveň sa medveď postavil na zadné, pričom však neručí, nehrozí, ale sklopí uši, slintá, hýbe čeľusťami do strán či klepe zubami - nebezpečenstvo je veľké, je to signál ku agresii. Či ju uskutoční alebo nie je lotéria, ktorej výsledok my už nemôžeme spoľahlivo ovplyvniť. Útek nám môže viac napomôcť ako poškodiť. Rovnako tak odborníkmi neodporúčaný priamy náš pohľad do očí medveďa ho môže naozaj ešte viac vyprovokovať - najmä sebavedomého medveďa, ktorý takúto do neba volajúcu drzosť neznesie a rozhodne sa ju okamžite potrestať. No v prípade, ak sa nie celkom sebavedomý medveď už pre útok rozhodol a aj útočí, môže ho náš pohľad v poslednej chvíli zastaviť - takýto priamy pohľad mu signalizuje našu psychickú odolnosť i prevahu (čo je aj u voľne žijúcich zvierat častejším spôsobom ukončenia konfliktov, než fyzické konfrontácie - psychická prevaha môže znamenať neraz viac ako fyzická, pričom kombinácia oboch je pre zviera úplne najlepšia). Priamy pohľad do očí medveďa tak či tak urobíme podvedome a inštinktívne v prípade priameho útoku - a v tom aj spočíva vysvetlenie viacerých zaznamenaných a opisovaných prípadov, keď sa medveď v útoku na posledných metroch zháčil. Rovnako počas útoku určite všetci inštinktívne čo najsilnejšie „zreveme" od strachu, čo môže menej sebavedomého medveďa taktiež prekvapiť a odradiť.
Piata možnosť: posledný prípad je okamžitý reaktívny útok ihneď po zaregistrovaní našej tesnej prítomnosti, ktorému predchádzalo len kratučké, dvojsekundové zmeravenie medveďa. Asi ho nezastaví ani náš pohľad, ani krik, ani útek. Aj ateistom možno v tomto prípade odporúčať začať sa urýchlene modliť. Ak to prežijete v zdraví, do lesa už navždy choďte iba po značkovaných chodníkoch. Medvede majú pre ľudskú slabosť, zvanú turistika „po značkách" zvláštne a celkom dobré porozumenie.
Toto všetko sú však len riadky popísaného textu. Vyhodnocovanie situácie pri náhlom strete s medveďom netrvá niekedy ani jeden riadok a už sa konfrontácia začne. Ako skončí, nedokážeme presne určiť a ovplyvniť. „Ak viete, čo medveď urobí, tak viete viacej, než vie on sám." - riekol ktorýsi múdry medvediar z Aljašky.
U medveďov je dominantným zmyslom čuch. Ak náš pohyb v teréne nevedomky smeruje proti vetru, pravdepodobnosť náhleho stretnutia sa s medveďom na malú vzdialenosť je vyššia. Ak obvyklé rady znejú tak, že v lese máme medveďa na seba radšej v predstihu upozorniť a odstrašiť malým hlukom, rovnako by malo z preventívnych dôvodov platiť, aby sme aj poriadne smrdeli. Výhodou hluku je, že vietor ho nepresmeruje alebo neutlmí až tak významne, ako presmeruje a utlmí prúdenie molekúl nášho pachu. Okrem silného víchra, samozrejme, kedy nás medveď ani nezapočuje a ani nezacíti na dostatočnú, pre neho i pre nás bezpečnú vzdialenosť.
Už vieme, že vo všeobecnosti odmietaný postup v kričaní na medveďa môže mať výrazný účinok najmä v prípade bojazlivejšieho medveďa, ako vypovedajú skúsenosti niektorých osôb, ktoré takto v konfliktnom strete inštinktívne konali. Tých, ktorým kričanie nepomohlo, už buď nevyspovedáme alebo, v prípade ak útok prežili, nedokážu spoľahlivo vypovedať či tak učinili. Krik je vhodný, či už vedome alebo inštinktívne, v prípade priameho fyzického kontaktu, no najmä na diaľku. Tento, pre medveďa úplne nový, neznámy a intenzívny komunikačný signál ho môže účinne zaskočiť. Opäť platí: ako ktorého a ako kedy, čo však nedokáže na mieste a v hrozivej situácii posúdiť nikto. Vo väčšine prípadov však krik na diaľku účinne zapôsobí - presne rovnako, ako ktorýkoľvek zvuk, ktorý vydávame, či u ž je to hlasný hovor, zvuky chôdze, moderné zvončeky a pod. Náš krik je pre medveď signálom a odkazom nášho sebavedomia - totiž takmer všetky živočíchy v čase úzkosti (mysliac v čase, kedy ešte nie sú vystavené priamemu útoku) sa preventívne snažia vylúčiť takmer všetky zvuky, aby odvrátili pozornosť od seba. Tu príde človek a kričí - pre medveď vec neznáma... radšej ide preč.
Naša úplna pasivita naozaj môže zastaviť už začatý útok medveďa. No v úplne krízovej, koncovej situácii počas útoku medveďa, kedy pasivita a hranie sa mŕtveho už neplatí, môže platiť posledná možná zásada: správajte sa ako medveď! Ako súperiaci medveď. Pokúste sa napriek bolesti postaviť a zúrivo odrážajte jeho útoky, snažte sa o aktívne výpady, neúnavne bojujte za pomoci akustických prejavov zlosti, boxujte rukami, kopte nohami - medveď vtedy nemá možnosť záhryzu a sústreďuje sa viac na uhýbanie sa vašim útočným aktivitám. Ako to skončí, to je ťažko povedať. Ak využije váhovú prevahu a zhodí vás opäť na zem - je zle. No je možné, že v súboji rýchlo vyčerpá svoje pomerne malé pohotovostné energetické zásoby pre také urgentné a náročné prípady, ako je súboj a nakoniec unavený ustúpi. Tak to beží v prírode. Prípadne jednoducho psychicky podľahne a preto tiež ustúpi - presne rovnako, ako v prírode ustupujú väčšie zvieratá malým v prípade ich evidentného nadmieru aktívneho odporu. Táto rada nájde množstvo odporcov, avšak je vhodné prezrieť si stovky záberov na youtube, na ktorých medvede definitívne ustupujú hoci aj jednému jedinému dôraznému psovi - a to len a len z dôvodu dôraznosti psa, keďže aj medveď ma zakódovanú tendenciu neísť do zbytočného konfliktu, v ktorom by mohol byť poranený - snaha o udržanie "zdravia" je jedným z dôležitých prvkov prežitia. Ak človek v náhlom situačnom konflikte použije taktiku podobného nadmerného dôrazu, môže mu to zachrániť život. Je pravdou, že človek neoplýva rovnako rýchlymi reflexmi a obrannou uhýbavou mrštnosťou ako pes (navyše pes si neprojektuje počas konfliktu v predstave obavy o stratu života, aj keď oproti človeku zredukovaný princíp sebazáchovy má), avšak v hraničnom, kritickom konflikte, kde ide zjavne o život, človek podlieha prastarým vzorcom a dokáže v sebe skoncentrovať enormné úsilie. Sú však na druhej strane aj mentálne inak nastavené typy ľudí, ktorí sa dostanú v uvedenej situácii do bezmocného kŕča, stuhnutosti svalstva, triašky a neschopnosti pohybu. Nuž...
Sumár: každý medveď je osobitne uspôsobené indivíduum a jeho správanie je výsledok pôsobenia génov, imprintingu, individuálnych skúseností a malých i závažných okolností v každej konkrétnej situácii. Spravidla nevieme, aký medveď sa pred nami ocitol - či bojko alebo sebavedomá osobnosť, či emočne labilný jedinec alebo drzý a agresívny provokatér. Labilný jedinec môže v kritickom okamihu konať agresívnejšie ako sebavedomý medveď, pretože jeho pocit ohrozenia je subjektívne vyšší a zároveň je preto aj prah obrannej aktivity nižší a obranná vzdialenosti väčšia - ak sa mu nepodarilo včas ujsť. Pre istotu rátajme vždy s tou horšou, ba úplne najhoršou možnosťou. Medveď s reakciou na prekvapivý podnet, ktorým je naša prítomnosť, zdanlivo najprv otáľa, avšak nie dlho.
Odporúčané spreje proti medveďom je vec nie dostatočne preskúmaná a preto riskantná - strata vizuálnej orientácie a celková náhla iritácia môžu priviesť zviera ku strate koordinácie správania a do stavu zvýšenej agresie, až nepríčetnosti, pričom sa v rámci nej môže pokúšať zachytiť (nebezpečnou) labou čokoľvek a kohokoľvek v svojom dosahu.
Podrobnosti o pravidlách správania sa medveďa platia aj v prípade medveďov, ktoré už čiastočne stratili plachosť voči človeku (pri turistických chatách, kontajneroch, v záhradách a na poliach).
Jediný účinný recept, ako sa vyhnúť konfliktu s medveďmi, je rešpektovanie jeho areálu, pričom naša návšteva horstva, v ktorom medvede pobývajú, musí (hlučne) prebiehať pre istotu výhradne po značkovaných turistických trasách. Nič viac, nič menej. (Autor blogu používa malú ultrazvukovú píšťalku, určenú na výcvik psov, na ktorej sporadicky v teréne zapíska.)
TVRDENIE: „Medvede, ktoré vyhľadávajú ľudskú potravu, sú synantropné." Nie. Ide o všeobecne rozšírený omyl. Najmä platí, že medveď sa nestáva kvázi synantropným preto, lebo mu človek zámerne i nezámerne umožňuje získať ľahšie dostupnú potravu (vedomé prikrmovanie pri chatách v turistických centrách, prikrmovanie lesnej zveri poľovníkmi, obhospodarovanie pôdy a produkcia plodín vhodných i pre medvede), aj keď čiastočne je to pravda v rámci „cesty ľahšieho odporu" pri získavaní potravy, čo môže viesť k následnej pretrvávajúcej habituácii, no iba u niektorých medveďov. Závislým na ľudskej potrave sa stáva - ako tu už bolo stokrát uvedené - výhradne ten medveď, ktorý bol zo svojho detského a pôvodného teritória psychicky či fyzicky vytlačený, preto dostatočné prirodzené zdroje potravy nemá a je vo vysokej miere odkázaný aj na uvedené ľudské zdroje - podmienkou toho je zníženie opatrnosti a strata plachosti voči človeku. Otázka znie, či medvede, ktoré neuspeli v konkurenčnom boji a musia prežívať iba na okraji svojho pôvodného teritória, alebo aj všeobecne medvede, ktoré na jeseň zaútočia na polia a záhrady, sú vôbec synantropné, keďže ide iba čiastočnú synantropiu - potravinovú. Nenapĺňajú celé spektrum svojich potrieb v ľudskom prostredí tak ako veveričky, kuny, holuby, vrabce, ale koexistujú v striedavej tesnej blízkosti ľudských sídiel. Teritóriá človeka a takéhoto medveďa sa len veľmi okrajovo prelínajú iba v rámci získavania potravy. Medveď nesídli, t.j. neoddychuje, ani neprespáva a ani nezimuje v blízkosti človeka, ale pri napĺňaní týchto potrieb sa neustále vracia na okraj originálnej bázy, na perifériu svojho pôvodného teritória, z ktorého bol vypudený - hĺbka tohto jeho návratu do pôvodného teritória je limitovaná odporom usídlených medveďov a najmä jeho vlastným strachom z nich či naopak, možným rastúcim sebavedomím. Najčastejšie však takýto medveď hľadá teritóriá nové a migruje. O skutočnú synantropiu, v plnom zmysle a rozsahu pojmu teda u medveďov nejde. Veľký slovník cudzích slov (vydavateľstvo SAMO, 2003) hovorí: synantropia - jav, že určité živočíchy žijú na miestach ľudského obydlia, synantropný - spôsobom života viazaný na miesta ľudského obydlia, napr. hmyz žijúci v domácnostiach, myš domová, vrabec a pod. (tamže). Dištančná vzdialenosť, ktorú si v rámci väčšiny aktivít (okrem hľadania potravy, ale ba ešte aj v tej) udržiava obťažujúci medveď od človeka napovedá, že ide iba o čiastočné, ojedinelé, ale najmä periférne prelínanie habitatov, respektíve o výhradne potravinovú inváziu.
TVRDENIE: „Prikrmovaním lesnej zveri poľovníkmi sa určite znižuje strach medveďa voči človeku a učí ho hľadať zdroje potravy v blízkosti človeka." - tvrdí Baláž. To, či prikrmovanie lesnej zveri záhradnými a ovocnými odpadmi (čo využíva aj medveď) prispieva k zníženej plachosti medveďov voči človeku je nejednoznačné. Viacej však nie, ako áno. Všeobecne platí, že účinok pozitívneho podnetu (akým je aj nález potravy) je spojený s vnímaním aj iných, menej významných prítomných a spolupôsobiacich podnetov a faktorov - ak medveď nájde na kraji lesa kopu vyhodených jabĺčok tesne (do 2 až 10 hodín) po ich uložení človekom za účelom prikrmovania, tak pretrvávajúca pachová stopa človeka sa uloží do pamäti ako pozitívna spomienka a môže mierne, ale naozaj len mierne znížiť pôvodnú opatrnosť voči ľudskému pachu. Ak sa tak stane opakovane, tak medveď čiastočne, ale naozaj len čiastočne ustupuje zo svojich opatrníckych postojov voči človeku, čo mu v budúcnosti umožní ľahšie sa priblížiť k ľudským sídlam, najmä ak bol z teritória vyhnaný a trpí hladom. Ide však o prípady špecifické a nie je možné ich zovšeobecňovať. Teoretický a veľmi zjednodušený príklad: na dvoch stranách dediny sú dve rozličné horstvá. Do obidvoch vyvážajú poľovníci sporadicky ovocné a zeleninové prebytky pre lesnú zver. V oboch horstvách žijú mladé medvede, ktoré tieto ponúkané zdroje opakovane využívajú. Jeden z nich si už preto pach človeka zafixoval ako pozitívny. Druhý mladý medveď z opačného horstva sa prednedávnom už raz pokúsil priblížiť sa k dedine, kde zavoňal odpadky v kontajneri - všimli si ho ľudia a zastrašovaním, streľbou do vzduchu a krikom ho vyhnali naspäť do lesa. U tohto medveďa sa pozitívna stopa z pachu človeka pri jabĺčkach v lese potom už nevytvorí nikdy. A práve v tomto tkvie účinný preventívny recept proti možnej strate plachosti medveďa voči človeku - intenzívne zastrašenie mladého medveďa už pri jeho prvom pokuse o priblíženie sa k ľudským obydliam. Najlepšie, ak ide o komplexné formy zastrašovania, pôsobiace na viaceré receptory naraz - zvukové, vizuálne, kontaktné (gumové projektily) dosahujúce tak úroveň nadhraničného podnetu, ktorý môže byť spracovaný jedine útekom (prípadne aj spontánnou defekáciou). Ak sa medveďko poriadne pokaká už pri prvej návšteve v človečenskej ríši, môže sa naučiť báť sa človeka razom a navždy.
Baláž vyjadril aj obavu, v rámci ktorej sa vraj môže stať, že vyššie uvedeným spôsobom prikrmovania lesnej zveri si medveď odvykne hľadať potravu v prirodzenom prostredí. Tvrdenie je také absurdné, až je divné, že ho „vypustil" znalec medveďov. Viedli ho k tomu asi pozorovania tých kategoricky vytlačených medveďov, ktorí navždy stratili odvahu vojsť hlbšie do horstiev a hľadali obživu na periférii, čo si Baláž mylne vysvetlil ako ich pohodlnosť.
Okrem toho: prikrmovanie je sezónne - jeseň, prípadne skorá jar (napríklad hnijúce jabĺčka či zemiaky v poľovníkovej pivnici), pričom medveď potrebuje žrať okrem zimného spánku stále, dennodenne a čo najviac. Spotrebuje pritom oveľa viac potravy, ako sú kopy vyhodených záhradkárskych a poľovníkmi podhodených prebytkov. Okrem toho, väčšina týchto prebytkov na účely kŕmenia zveri býva aj tak uložená v prirodzenom prostredí medveďa, resp. na jeho okraji, takže s človekom si ich medveď silno nespojí. Navyše pach človeka vyprchá po zložení krmiva v lese za pár hodín. No ani prebytky, zložené tesne na okraji obce nemôžu znamenať odvyknutie si medveďa od prirodzenej potravy a všeobecnú následnú habituáciu na prítomnosť človeka, okrem individuálnych prípadov vypudených medvedíkov, ktorí by prostredie človeka z nevyhnutných dôvodov navštevovali tak či onak, teda aj v prípade, keby poľovníci zver neprikrmovali. Zdroje potravy v ľudskom prostredí, najmä na jar, sú však nedostatočné a medveď nevyhnutne musí dopĺňať, respektíve orientovať sa na naturálne potravinové zdroje.
TVRDENIE: „Problémy s medveďmi môžeme riešiť aj ponukou pre ich presídlenie do okolitých štátov."
Ide o úplne nevhodné a nerealizovateľné riešenie - uskutočniť ho možno, ale nie úspešne, t.j. tak, aby sa medvede usídlili a neobťažovali. Prečo? Rozhodujúci by bol výber medveďov. Vylúčiť by bolo potrebné všetkých neobťažujúcich medveďov, žijúcich v hlbokých lesoch.Vylúčiť by však bolo potrebné aj všetkých nájdených mladých medveďov bez matky v blízkosti ľudských sídiel. V rámci imprintingu si už totiž zafixovali malú dištančnú vzdialenosť od človeka a tá sa už nikdy nezmení a nezväčší do potrebnej miery, teda takej, aby sa medveď ľuďom vyhýbal. Po presídlení by sa správali rovnako obťažujúco, ako v prostredí pôvodnom. Takéto medvede sú už pre život výsostne v hlbokých horách navždy stratené. Vysvetľovať však našim odborníkom o imprintingu a jeho nezvratných následkoch na celoživotné správanie zvierat je zatiaľ asi zbytočné.Jednoducho: predpoklad obťažovania v novom prostredí je u takýchto medveďov veľmi vysoký. Úspešne by mohli skončiť iba pokusy s presťahovaním medveďov, vyňatých z hlbokých horstiev teda viac-menej bez prítomnosti človeka. To by však bolo voči celému biotopu i voči samotným takýmto medveďom úplne nekorektné. Navyše, nedosiahli by sme zámer, aby sa u nás zostávajúce obťažujúce medvede od dedín vrátili na čiastočne vyprázdnené teritória v horách.
TVRDENIE: „Vlci a medvede majú pachový zoznam všetkých tých poľovníkov, čo zabíjajú zver a veľmi dobre si ho pamätajú. Poľovníci majú teda opodstatnenú obavu o svoje zdravie, ostatní sa báť nemusia. Nečisté svedomie poľovníkov ich núti stavať si posedy..." - uviedol na diskusnom fóre prispievateľ s prezývkou GREEN.
Ide o vzorovú ukážku laického až naivného uvažovania ochrancu. Z vymysleného a nepravdivého tvrdenie (ani vlci a ani medvede nepoznajú pach konkrétneho strieľajúceho poľovníka, pretože najčastejšie sa strieľa na diaľku) vyvodí podivnou logikou ďalšie absurdity. Nuž, takáto znôška viacerých nezmyslov navždy diskvalifikuje túto osobu, aby sa k téme zvierat vyjadrovala. Chýbajú vedomosti i talent na poznávanie správania zvierat.
- - -
Ako ukážku súčasných antrpomorfizačných trendov, značne rozšírených v ochranárskych kruhoch, použime ukážku z našej slovenskej diskusie na webových stránkach na tému vlkov.
TVRDENIE: Vlk je charizmatický tvor, spolucítiaci, pomáha starým a chorým jedincom, nie konkurencia, ale spolupráca je jeho stratégiou prežívania.
Spolužitie je pre vlkov rovnako dôležité, ako konkurencia. Neznamená to teda, že všetci vlci výhradne spolupracujú a žijú vo vzájomnej spriaznenosti. Nie, konkurujú si navzájom aj vo svorke, aj svorky medzi sebou, nevylučujúc však pritom, že pokrvne príbuzné svorky sa v zimnom období spájajú do svoriek väčších. Vo vnútri svorky okrem konkurencie zároveň existuje spolupráca najmä pri love a čiastočne aj pri starostlivosti o mláďatá, uľahčujúca prežitie. Vnútorné pravidlá svorky sú dané celkovým vývojom vlkov, ako aj svojskou genézou každej jednotlivej svorky. Udržiavané sú dynamicky, premenlivo, autoritatívne, podriadenosť sa vynucuje, o nadradenosť sa bojuje. Takmer každý priemerný mladý jedinec sa pokúša dostať sa v hierarchii vyššie. Hierarchia je rôzna, nie je jednoznačná, ba až komplikovaná: iná je hierarchia pri hrách, iná pri „delení" koristi, iná v sexuálnej línií a k nej prináležiacom správaní. Dominantný pár je spravidla neúprosný, no neraz až neuveriteľne zhovievavý - záleží od viacerých okolností, aj od momentálnej nálady, vyladenia psychiky, ale aj neviditeľných chorôb, hojnosti potravy, oslabenia či naopak, presýtenia, blokujúceho agresivitu nadriadených voči podriadeným a zvyšujúceho pohodu i toleranciu v sociálnych kontaktoch. Na druhej strane hlad je faktor, počas ktorého sa lepšie vynucuje poslušnosť. Radšej poslúchať, ako zostať hladný - taká je onto- i fylogenetická skúsenosť (podriadených) vlkov. Keďže však súčasným antropomorfným vedcom spoza oceána čoraz viacej vyhovuje vysvetľovať si konanie vlka a aj iných zvierat ľudskými vlastnosťami, zvlášť altruistickými (a koľkože je vlastne medzi samotnými ľuďmi skutočných altruistov?), rozhodli sa spochybniť a prehodnotiť úlohu dominantných vlkov smerom nadol a urobiť z nich láskavých dobrákov, otcovsky či matersky sa správajúcich voči vlastným podriadeným, ochotných im kedykoľvek pomôcť, zabezpečiť im pokojnú starobu a obetavo im pomáhať počas choroby, pričom trestajúcu „ruku" používajú ako poslednú možnosť, keď už zlyhali všetky úprimné dohovárania. Že niečo podobné bolo uverejnené dokonca aj v periodiku najvyššej vedeckej záruky SCIENSE? Tisíce vedcov sa vo svojich záveroch neustále mýlili a mýlia - dôvodom je ľudský faktor: predpojatosť, podliehanie ilúzii, tendenčná a preto nepresná interpretácia pozorovaní, selektívne prijímanie poznatkov potvrdzujúcich hypotézu a naopak: ignorovanie, podceňovanie, ak nie rovno zatajovanie poznatkov, ktoré by lákavú hypotézu vyvracali (fundament a odôvodnenosť hypotézy je dnes vec veľmi vágna, hypotézy rastú ako huby po daždi, ba niekedy, zdá sa, aj po dobrom pive).
Aj vedec je len človek. Len si spomeňme, akými rôznymi, až závratnými vedeckými zmenami prešiel niekoľkokrát za sebou počas posledných rokov taký samozrejmý denný akt, akým je pitie kávy a jej raz zlý a inokedy dobrý vplyv na naše zdravie.
- - -
Príbuzenské kríženie medveďov, a nielen ich, je jav nie presne preskúmaný a spoľahlivo preskúmateľný, možno však očakávať jeho pomerne vysokú frekvenciu v prírode. Všeobecne je (neoverene) známe, že jedinci z príbuzenského kríženia sú fyzicky menší, menej vyspelí, podliehajú chorobám, rôznym anomáliám, prispievajúcich k nižšiemu veku a vyššej úmrtnosti. Toto platné poznanie vedie často k nesprávnym záverom. Príbuzenské kríženie zvierací druh nepoškodzuje, neoslabuje, ba naopak. Aj príbuzenské kríženie má totiž v prírode svoje miesto, najmä ak nejde o kríženie z dôvodu nedostatku a núdze o pohlavných partnerov, ale o kríženie v rámci príbuzensky už mierne vzdialenejších jedincov s vyššími individuálnymi kvalitami. Ku takémuto kríženiu dochádza najčastejšie u zvierat, žijúcich v spoločenstvách (napr. vlkov), ktoré s konkurenčnými spoločenstvami bojujú o potravu a územie (odpadlíctvo a prebehnutie samičky k opozičnej skupine je však obvyklé, resp. spriahnutie sa s iným utečencom a založenie nového spoločenstva). A že sa z príbuzenskej plemenitby rodia zväčša oslabení a nepodarení jedinci, to v prírode (na rozdiel od ľudského spoločenstva) nikomu neprekáža - ba ani to, že imprintingom v ranom veku takíchto mláďat sa ešte aj zvýraznili a znásobili niektoré genetické nedostatky a také zviera je prečasným úmrtím vlastne včas vylúčené z fylogenézy druhu. No stačí, že sa narodí aspoň jeden či až dvaja výnimoční a odolní jedinci a cieľ bol dosiahnutý. Práve vyššia úmrtnosť väčšiny nepodarených potomkov príbuzenského kríženia je relatívne krutou daňou za pozitívny a kvalitatívny vývoj zvieracieho druhu. Takže takéto kríženie náhodne vyprofiluje malé percento takých jedincov, ktorí pozbierali väčšinu vhodných génov od oboch rodičov - títo jedinci potom prevyšujú doterajšiu úroveň súkmeňovcov a aj konkurenčných spoločenstiev a posúvajú vlastný živočíšny druh smerom dopredu. Mnohopočetné úmrtia ich súrodencov z príbuzenského kríženia sú teda vyvážené excelentným jedincom, ktorý sa podieľa na kvalitatívnom vývoji druhu. Bohužiaľ, dnešná doba však stavia do popredia kvantitu, a dáva akcent na záchranu každého života a na odmietanie smrti. Smrť sa principiálne považuje za regres. Nie je to tak.
Navyše, ak si takýto excelentný jedinec vyhľadá partnera z iného spoločenstva, ktorý je taktiež excelentným jedincom tamojšieho príbuzenského kríženia, pokrok bude ešte výraznejší.
TVRDENIE: „Zem a príroda nie sú vlastníctvom človeka. Príroda je magická a neuchopiteľná "
Obľúbené sú preto aj chytľavé ochranárska floskuly, podľa ktorých ľudia sú len hostia na návšteve Zeme, alebo že sme si Zem požičali od našich detí. A máme im ju vrátiť zachovanú v pôvodnom stave (ktorý to je?). Ako keby vývoj a premenlivosť ľudského konania - aj s chybami a ich korekciami - vôbec neexistovali. Uvedený predpojatý postulát o škodlivosti človeka je ukážkou štylizovaných postojov ochrancov (aj pri vyjadrovaní sa k téme medveďov) - ide o typické a príznačné gruopthinkové kolektívne emotívne platformy, rýchlo sa šíriace cez IT, vychádzajúce z pocitu nadradenosti a príslušnosti k elite, ktorá vraj viac ako všetci ostatní chápe a rieši danú problematiku. No skutočný odborník a vedec najprv stanoví na základe príznakov hypotézu, potom jav skúma a dôjde k vierohodným záverom. Ak je objektívny, vzdá sa svojej lákavej hypotézy v prípade, že skúmanie neprináša dôkazy. Ochrancovia sa však prezentujú, ako keby v globáli vedeli všetko vopred, aj bez skúmania. Spoliehajú sa na vlastnú intuíciu, polovičaté dôkazy, domyslené polopravdy, pričom hypotézy nepredkladajú, príčiny objektívne neskúmajú - a ak, tak povrchne alebo tendenčne (načo aj, keď východzia axióma a aj celý základný postulát znie, že za všetko môže človek), ale predkladajú rovno závery transformované do princípov, platforiem, doktrín, na ktoré potom už len hlava-nehlava napasovávajú všetko, čo sa im hodí. A čo sa nehodí nevidia, nepočujú, ignorujú, zamlčia alebo najčastejšie agresívne odsúdia. Príroda je podľa nich samospasiteľná v medziach „zákonov prírody" a človek v tomto procese pôsobí rušivo. Príroda v tejto svojej vlastnosti nemôže byť pochopená, preto ju nazývajú neraz až magickou. Posun a vnímanie prírody v iracionálnej rovine však následne znemožňuje jej objektívne a triezve chápanie a poznanie, čo je prvým a východiskovým predpokladom pre jej skutočnú ochranu.
Niet sa čo potom diviť, že istý náš zanietený ochranca prírody píše „tajuplne" na internete, ako sa vraj vo svojom lese „dohodol s prírodou", na inom mieste uvádza, že on vo svojej záhrade zásluhou vlastných konverzačných schopností vraj „dohovoril" vystrájajúcemu nevítanému medveďovi. A najhoršie je, že on sám tomu naozaj verí. Tu možno poznamenať, že problém s obťažujúcimi medveďmi je týmto na Slovensku definitívne vyriešený - postačuje vždy urýchlene prepraviť tohto nášho zaklínača medveďov na miesto ich nechceného výskytu.
Aj uvádzanie Balážovej publikácie a filmu o medveďoch bolo sprevádzane príťažlivými floskulami ako „nikdy nekončiace hľadanie pravdy o medveďoch a miznúcej divokej prírode". (Možno však aj súhlasiť - to, že divoká príroda mizne je naozaj poriadne mrzuté.) Čo to však je pravda o medveďoch?
Svoje miesto si počas uvádzania filmu našla aj iná obľúbená floskula (viac ako predtým), citujem: „Vzdávam tým moju pokornú poctu tomuto druhu, ktorý prekračuje hranice vedy a fantázie. (pozn.: ako? čím?) Pretože som skutočne presvedčený, že potrebujeme medvede v súčasnosti viac ako predtým, keďže miesto bez medveďov sa stáva malým aj pre naše sny."- hovorí nadnesene spoluautor knihy, taliansky fotograf. Na istú mieru vzletnej vznešenosti má právo, pretože skvelé chvíle a pocity prežité v originálnej prírode sú naozaj v príkrom kontrapunkte so súčasnou urbánnou, sociálnou, technickou a celospoločenskou realitou. Koľko len čitateľov zaslzilo pri čítaní týchto krasorečníckych výplodov, rozbúšilo sa im srdce a zdvihol sa i adrenalín v spravodlivom to rozhorčení... Majú však na to právo: nechajme romantikom priestor na svoje vnútorné pocity i myšlienkové pochody. Zjavná nevedeckosť takýchto emotívnych vyjadrení a štylizovaných postojov im však berie čitateľov a priaznivcov z radov vzdelancov i odborníkov, ktorí majú k veciam tohto sveta ucelenejší, poznatkovejší a reálnejší hodnotiaci postoj. Hlavným cieľom predsa len musí byť získavanie presných vedeckých a odborných faktov a hľadanie optimálnych východísk.
Z hľadiska dokumentaristiky však majú vizuálne diela (fotografie, filmy) romantických ochrancov veľmi vysokú hodnotu - je za nimi mnoho entuziazmu a následnej vytrvalosti, práce, energie a aj obetavosti. Na všetky ich vizuálne dokumenty sa dá pozerať s nádherou a emotívnym povznesením. Hovorené a napísane (teda počuté a čítané) však už značne zaostáva a pokrivkáva. Úrovni ich video dokumentaristiky možno prideliť jednotku s hviezdičkou, hodnotenia písaného a vysloveného sú priemerné.
(Úprimná poznámka: aj autor tohto textu zdieľa úplne nerealistickú predstavu samostatného vývoja zvierat bez vplyvu človeka, a to až tak, že ho občas ovládnu pocity, že zvieratá by radšej mali žiť na úplne inej planéte ako žije človek.. Do stavu vnútorného podráždenia a zvierania žalúdka ho privádzajú niektoré ľudské aktivity, pohľad na vtákov v klietkach, na rybky v akváriu, na psov v kotercoch či na reťaziach, na zvieratá v maštaliach, veľkovýkrmniach, zoologických záhradách, na prasiatka v chlieviku bez možnosti otočenia, na myši a potkany chytené v pasci, ryby v sieti či na udici. Dlho sa trápiace zviera, chytené do oka či klepca v ňom vyvoláva chuť na revanš .... a je jasné voči komu...).
TVRDENIE: „Za všetko môže človek" - obľúbený to postulát nadšených ochrancov vysvetľujúci všetko aj bez vedeckého dokazovania. Exploratívna, exploatačná a expanzná činnosť medveďa je podľa nich povolená, ľudská však nie? Rovnako tak druhový vývoj? Vývoj človeka je sprevádzaný množstvom omylov, chybných koncepcií, ale aj sebareflexie a nápravných opatrení - na túto pravdu odpovie typický zveličujúci ochranca jedinou, značne skeptickou vetou, že už môže byť neskoro a čokoľvek hodné ochrany, vrátane medveďa, stratíme navždy. Zbytočná dramatizácia a zveličovanie sú práve prejavy, ktoré u súdnych a kritických ľudí vytvárajú odstup od ochrancov, hoci s nimi v istej miere v niektorých podstatných názoroch súhlasia.
(Nasledujúca úvaha sa nebude týkať tých ochrancov prírody, ktorí svoju apológiu postavili na vedomostnom a odbornom základe a teda nie na negativistických pocitoch.)
Najprv vyplašiť spoločnosť, svet a potom mu ponúknuť spásu prostredníctvom seba samého a svojich doktrín. Taký je od veky vekov všeobecne účinný recept takmer všetkých ideológií - či už náboženských alebo aj dnešných ochranárskych spoločenstiev (ba rovnako tak nacionalistických prúdov: Národ je v ohrození!). Zaťažiť svedomie inak úplne slušných ľudí, ale i úplne nevinného dieťaťa pocitom dedičného hriechu a potom, ako jediné možné východisko, naordinovať spásu skrze organizáciu a jej platených funkcionárov (platených síce slušnými ľuďmi, ktorí tejto fiktívnej pohrome uverili, no dokonca i daňami od ľuďmi, ktorí kolosálnej lži odolali) - kto sa dnes vôbec pozastavuje nad takouto pravou manipulatívno-mocenskou príčinou a pozadím vzniku tejto, ale i iných podobných dogiem a učení? Najmä keď je nimi zaplavený celý svet. Dnešný najmä virtuálny svet je priam zamorený hrozbami a ponukami na záchranu. Niektorým vykladačom a ponúkačom postačuje podporné kliknutie na internete, druhí požadujú naše peniaze za to, že nás po zaplatení (raz - možno) zachránia. Najmä vnucovanie pocitu strachu jednak zo seba samého, jednak z človeka ako takého je vysoko účinná metóda ovládania každého ľudského spoločenstva.
Aj spojenie ochranca prírody či ochranca zvierat znamená ochranu pred človekom. Predobraz človeka ako škodcu vytvára u ideológov a aj u ochrancov prírody potrebu chrániť čokoľvek pred človekom. Výsledkom je najčastejšie ich odtrhnutie sa od človeka a neraz aj konečný samoúčel aktivít. Dnes je takýto náhľad na negatívnosť konanie človeka značne rozšírený najmä u mladej vzdelanej generácie. Človek je označovaný ako úchylka, chybný koncept s deštrukčnými a samodeštrukčnými sklonmi. Večne nenažratý, dobyvačný na úkor flóry i fauny. Ak stratíme alebo nevlastníme nadhľad, môžeme takémuto pesimistickému názoru podľahnúť. Ale nie je potrebné obávať sa - ešte sa nestalo, aby človek definitívne porazil sám seba, svoje lepšie JA, a aby zlo navždy triumfovalo. Odveký boj dvoch základných ľudských archetypálnych protikladov - dobra a zla - nebude mať nikdy totálneho víťaza. Zlo dokonca ťahá za o niečo kratší koniec a v súboji s Mozartom, Bachom, Michelangelom či Shakespearom mu nakoniec opakovane dôjdu sily. A koľko satiry, komédie až srandy do popuku dokáže ľudstvo vyprodukovať.... Humor je najpozitívnejšia devíza ľudstva. Rovnakom platí, že hlupáci, napriek obrovskej početnej prevahe, nikdy definitívne nevyhrali nad menšinovou inteligenciou.
Je však kuriózne, že nositelia najvyššieho zla, rodení lotri, až patologické osoby, sú oslavované a uctievané historikmi i spoločnosťou - tak dnes vnímame Alexandra Macedónskeho, Džingischána či Napoleona. A možno nebodaj časom (ak to takto ďalej pôjde) aj Hitlera a Stalina. Dobyvačné chúťky, spojené s podmanením krajiny, vyvražďovaním či selekciou obyvateľstva, rabovaním, zmocnením sa nielen území, ale aj zdrojov sú rovnaké u všetkých spomenutých. V tomto zmysle možno naozaj primárnu dobyvačnosť väčšiny historických vodcovských osobností chápať ako ich nekultivovanú úchylku, ktorej, bohužiaľ buď uveria, podľahnú alebo sa jej vynútene podriadia masy. Prečo sa tak často dostávali a dostávajú k moci podobné kreatúry je zatiaľ nie presne zodpovedané.
Človek tým, že bol obdarený abstraktným myslením a schopnosťou futurálnej perspektívy značne nekontrolovane znásobil prirodzené úsilie niektorých živočíchov o zhromažďovanie zásob. Toto je základná črta všetkého ľudského, čo dnes podlieha úhlavnej kritike. V schopnostiach a možnostiach zhromažďovať zásoby však existujú veľké individuálne, krajinné a prírodné rozdiely. To vedie samo o sebe ku večným konfliktom, raz sofistikovane zahaleným do rúška ušľachtilosti, pomoci či šírenia (tej najsprávnejšej a jedine pravej) ideológie, inokedy ide o agresívne koristníctvo bez okolkov. Dnešný svet vystihuje aforizmus, podľa ktorého dane sú to, čo platí stredná vrstva štátu na to, aby chudobní nezabili bohatých. Prerozdeľovanie ziskov z prírodného bohatstva však má od akejkoľvek spravodlivosti a proporcionality veľmi ďaleko.
Zovšeobecňovať však človeka, ako apriórneho škodcu a likvidátora je príliš nadnesené. Zdá sa však, že hnutia „proti človeku" už nabrali mohutné krídla a vyhradzujú sa proti takmer všetkým odvetviam ľudskej činnosti. Ich počet narastá, rovnako tak odpor, techniky odporu, informačné toky - nenarastá však rovnomerne aj ich poznanie a vedomosti. Kognitívne schopnosti a aktivity priemerného ochrancu spravidla ustrnuli vo fáze osvojenia si základného sumáru negatívnych poznatkov z danej témy a ich jednostrannej interpretácie, vedúcej k rozhorčeniu, rezultujúceho do ultimatívneho postoja. Odvtedy už začína iracionalita a zveličená emocionalita. Uvažuje už iba duchovný vodca hnutia, ostatní už len nekriticky a bezmyšlienkovite, no o to agresívnejšie preberajú a šíria jeho názory, poučky, floskuly. Genéza všetkých „protiľudských" hnutí je približne rovnaká. Rovnako tak ich metodika a prezentácia, či nátlaková stratégia. Každého, kto sa nevezie s nimi na rovnakej emotívnej a dramatickej vlne, nezdieľa ich stanoviská a názory, toho považujú za bezcitného, obmedzeného a automaticky aj za odporcu. Rovnaké sú spravidla aj osobnostné črty osôb, hlásiacich sa k takýmto hnutiam, ktoré medzi sebou navzájom sympatizujú. Aj preto takmer všetci laickí i fundovaní záchrancovia napríklad medveďov či zvierat zdieľajú zároveň aktívnu či aspoň pasívnu súhlasnú spoluúčasť s globálnymi hnutiami, poukazujúcimi na záchranu celej planéty pred pohromou zvanou človek. A naopak: ak hociktorému aktivistovi, protestujúcemu proti globálnemu otepľovaniu či proti atómovým elektrárniam položíte mimochodom otázku, či je ohrozená existencia medveďov, odpovie inštinktívne a úplne automaticky kladne. Rovnako tak na ohrozenie čohokoľvek, čo je súčasťou prírody v jej všeobecnosti. To jednoznačne vypovedá o ich ideovo skeptickom a zároveň spasiteľskom uhle pohľadu, vedúcemu k pocitu vlastnej výnimočnosti a elitárstva (MY to už vieme, ostatní ešte nie!). Pocit ohrozenia a z neho plynúca potreba nevyhnutnosti burcovania za účelom záchrany je teda zovšeobecnený a aj globálny, značne tendenčný, predpojatý, neraz iracionálny a zahŕňa automaticky všetko živé, organické aj neorganické. Ide o nový druh ideologickej platformy, až doktríny na úrovni náboženstva - o dôvodoch sa už nediskutuje, nepolemizuje, dospeli totiž do stavu axióm, už sa iba praktizujú rituály - cielený preexponovaný odpor a rázny protest voči všetkému a každému, kto zmýšľa inak. Že takmer miliarda obyvateľov planéty nemá stály prístup k pitnej vode je pre nich vec podružná - my máme vyššie ciele, to nech riešia humanitárne organizácie! Rovnako to, že každých 5 sekúnd zomrie od hladu jedno dieťa. Tí otrlejší sa nanajvýš zmôžu na pádny argument, že sa ľudia nemajú toľko rozmnožovať. (Medvede - tie sa môžu.) Najotrlejší bohorovne píšu a šíria, že človek je už premnožený (stačí navštíviť diskusné fóra). Začína nová éra eugeniky? Rozhodovať o tom, kto z ľudí sa bude rozmnožovať a koľko môže mať detí budú naši milí ochranári zvierat a planéty? Na druhej strane, ako je však vskutku možné, že somálsky muž, ktorý má rodinu so štyrmi hladujúcimi deťmi, zľahne so ženou a tá porodí ďalšie, piate dieťa do otrasných a nepostačujúcich podmienok? Je to vývoj alebo regres? Ako je vôbec možné, že v refúgiu sa rodia noví jedinci: načo a prečo to tá slávna a všemohúca MATKA PRÍRODA dovolí?
A tak sa pri téme ochrany medveďa zamyslime aj nad skutočnými príčinami takýchto vyhranených postojov ochrancov planéty. Samozrejme, je nevyhnutné vyňať z tohto záberu profesionálne kádre, ochraňujúce jednotlivé ekosystémy a prírodné bohatstvo na odbornom základe. Veď tak ako sa o bezpečnosť občanov či celej krajiny starajú výhradne odborne pripravení profesionáli (polícia, armáda), tak patrí nepochybne v spoločnosti aj miesto vzdelaným a objektívnym odborníkom na ochranu prírody, ktorých názory (aj keď nie vždy jednoliate, až rozporuplné) je potrebné akceptovať. Ak niekto ochraňuje lesy je lesník či dendrológ,, ak všeobecne prírodu je spravidla ekológ, ak niekto chráni faunu je zoológ - či už profesionálny alebo len postojmi. Nie je zaužívané nazývať ich ochrancami (samozrejme, okrem štátnych a platených ochrancov prírody) - tento pojem je už v spoločnosti zaužívaný pre dobrovoľných aktivistov, amatérske kádre jednotlivé či združené - napríklad ak sa elektrotechnik zaujíma o záchranu bobrov, či učiteľ o čistotu ovzdušie alebo letec o vytínanie lesov. Nás budú teraz zaujímať práve samozvaní ochrancovia, združujúci sa do spolkov, hnutí, združení, ktorých znakom je okrem neraz naozaj dobrej myšlienky najčastejšie aj zdvihnutý hroziaci prst, krikľúnstvo, agresia, široká vzájomná podpora cez internet, vysoká akcieschopnosť, nízka odbornosť. Existujú neschopní nadšenci, a to sú potom naozaj nebezpeční ľudia! - riekol kedysi výstižne Lichtenberg. Ak sa vedeckí fundovaní ochrancovia nezačnú viditeľne od nich separovať, ba až proklamatívne dištancovať (podpora hnutí im zatiaľ, naopak, lichotí a posiľuje ich), nech sa nedivia, že aj ich bude postihovať vlna kritiky a budú s emotívnymi nadšencami hádzaní do jedného vreca. Pritom je naozaj významný rozdiel či ten, kto čokoľvek ochraňuje, má v prvom rade dobrý, intenzívny a poznávací vzťah k predmetu ochrany (odborníci), alebo má lepší vzťah k samotnej ochrane ako takej a najmä z pocitu či sebauspokojenia z „aktov" ochrany, podpory ochrany, ako to u samozvaných ochrancov často býva.
Aktivity za ochranu či rovno záchranu prírody majú vo svete množstvo podôb - od riešenia lokálnych mikro problémov, až po problémy globálne. Od obyčajného pravidelného čistenia prírody na okraji miest od odpadkov, cez prirodzené snahy vedeckých združení a inštitúcií o apeláciu na zdravý rozum pri udržiavaní flóry, fauny, ovzdušia, povrchu a vôd, až po prísne, úzkostlivé a neraz až patologické postoje extrémnych hnutí. Na ich okraji sa vyprofilovali skupiny, ktoré v rámci presadzovania svojich princípov neváhajú použiť agresívne metódy, kampane hraničiace s terorizmom, spočívajúcimi na preexponovanej nenávisti voči človeku. Prečo také radikálne rezultáty? Asi je potrebné uznať a zároveň zdôrazniť, že živnou pôdou pre ich vznik sú do veľkej miery pravdivé fakty o čoraz väčšom vyťažovaní prírodných zdrojov ľuďmi a to bez ohľadu na budúcnosť, kedy je všetko podriadené ziskom prítomným. To by však (napriek narastajúcemu počtu obyvateľstva) nemalo dávať dôvod na prehnané a zveličené obavy - veda a výskum idú galopom ďalej a ešte sa nikdy nestalo, aby aktivity človeka neboli nahradené lepšími, modernejšími a aj šetrnejšími. Niekto ľudskému umu dôveruje, niekto nie. Niekto je presvedčený o relatívnej nevyčerpateľnosti energetických zásob planéty, ktoré v spojitosti s novými inžinierskymi technológiami dávajú nádeje do budúcna, no iní tvrdia, že sa potácame na okraji záhuby a vnucujú katastrofické scenáre. No odôvodnený a preto v tomto prípade aj pochopiteľný odpor ochranárskych kruhov však vzniká aj z poznania, kde končia obrovské zisky z vyťažovania prírodných zdrojov - na bankových účtoch súkromných spoločností. Takéto subjekty spravidla svoju exploatačnú činnosť samovoľne neregulujú, regulačným opatreniam a prijatým kvótam sa sofistikovane vyhýbajú alebo ich ignorujú, pričom údaje a zisky skresľujú. Preto sa útok ochrancov obrátil na nich, ako aj na bázu, ktorá im to umožňuje - necentrálne riadený trhový systém. Preto sú ochrancovia najčastejšie považovaní - nie celkom a nie vždy spravodlivo - za ľavicovo a socialisticky zmýšľajúce kádre. Pravda je niekde uprostred.
Zisk sa v trhovom systéme stáva zmyslom, cieľom, pri ktorom platí povestné účel svätí prostriedky. Zisk však ako taký nemožno vo všeobecnosti vopred zatratiť, je zároveň aj významnou hybnou silou pokroku a nápadov. No fakt, že takmer celý súčasný svet je v područí až extrémnej či dokonca samoúčelnej snahy o zisk - a teda nie už len snahy o samotné prežitie na primeranej úrovni - je dostatočným signálom na prehodnotenie zámerných činností tých, ktorí sa na vyťažovaní prírody podieľajú najviac a ešte sa tvária, že to všetko „pre človeka". Najprv si človeka cielenou reklamou „pripravia", t.j. urobia z neho záujemcu o ich tovar v rámci rafinovane navodenej úrovne blahobytu, a nakoniec ho na potrebe „nakupovať" (t.j. meniť pravidelne a úplne zbytočne všetko okolo seba: byt, dom, zariadenie, nábytok, oblečenie, automobily, partnerov, vlastný zovňajšok) urobia takmer závislým. Hoci aj na dlh, splácaný celoživotne. Úroky za všetky dlhy sú šialené a privádzajú celý svet do tichého utrpenia. Zadĺženosť nemala nikdy v minulosti taký rozsah, aký má dnes - zadĺžení sú jednotlivci, rodiny, firmy, obce, mestá, štáty, dokonca aj úspešné subjekty. Je zrejmé, že takýto mimoriadne spotrebný systém a model závislosti na novotách a zmenách (aj za cenu nových dlhov) okrem zbytočného využívania zdrojov v konečnom dôsledku človeka neobohacuje, nenapĺňa, ale ho ochudobňuje a zároveň dlhodobo psychicky zraňuje. Každý vnímavý človek sa nad takýmto stavom zamýšľa a hľadá z neho východiská.
Vo všetkom, čím sa dnes obklopujeme, kritérium krásy prevýšilo kritérium užitočnosti. Krása nám je pritom tiež vnútená - krásne je to, čo už majú aj iní, prípadne je krásne to, čo nemá nikto ďalší. Formovanie masového pocitu krásy je taktiež profesionálny produkt z dielne reklamných mágov a modelových štúdií. Cieľom je „kúpa" krásnych vecí na pozadí zisku výrobcov a predajcov. Na nadmerné čerpanie zásob zeme sa vtedy nehľadí. Každý rok nám návrhári predstavia kolekciu nových „krásnych" dámskych kabeliek - tie vlaňajšie tým pádom strácajú na kráse. Nikto sa proti takej iracionalite nebúri, pretože v skutočnosti o estetiku a skutočnú krásu ani nejde, ide iba o pocit, že som taktiež moderný a kúpil som to, čo je tento rok in. Šetrnejší sú vidiečania - podľa nich „krásne" je to, čo dostať lacno na tržnici.
Prečo kedysi vyrobený nábytok slúžil aj niekoľko storočí, no dnes sa aj priemerne situovaná rodina trápi a hanbí za svoj zastaralý a nemoderný, hoci len desaťročný nábytok? Zanedlho skončí na smetisku (mladí ho tiež nechcú) a na dlh sa kúpi nový. Príčina je teda zrejmá: diktát trhu sa sofistikovanými metódami vtiera do myslí ľudí a núti ich k zvýšenej spotrebe. Diktát zostavujú investori, výrobcovia, reklamní stratégovia - a ľudia, ako hlúpi žiačikova, ho masovo odpisujú jeden od druhého.
No ani tí najbohatší investiční a bankoví magnáti sveta nie sú ľudia šťastní. Takisto sa dostali do osídiel, z ktorých nemôžu nájsť únik. Zisk sa pre nich stáva drogou, sú na ňom bytostne a patologicky závislí, trápia sa preň potichu doma či otvorene u „svojho" psychiatra. Rozdiel v posadnutosti medzi nimi a gamblerom, míňajúcim svoju výplatu hádzaním mincí do hracieho automatu kdesi v štvorkovej krčme nie je takmer žiadny. K ich rozpoloženiu neprispieva ani zistenie, že sú terčom hnutí, ktoré na ich zbytočné obohacovanie sa na úkor čohokoľvek (vrátanie drancovania prírodných zdrojov) poukazujú. Boháči však s hnutiami nie vždy bojujú, ale neraz použijú rafinované metódy: zavedú tému inde, na ešte vyšší level ohrozenia, zaplatia výskum s vopred udaným a teda kúpeným záverom a zo svojich odporcov si za peniaze ešte aj urobia spolupracovníkov - viď panel globálneho otepľovania IPCC. Ich všadeprítomná snaha o zisk, nenásytnosť, posadnutosť ekonomickým „rastom" (pojem rast je zaklínacia mantra), nápaditosť, neúnavnosť a nezastaviteľnosť v hľadaní možností ďalších a ďalších ziskov sú jasne viditeľné a rezultujú u tých najziskovejších finančníkov do obyčajného chorobného a v dôsledku toho až bezohľadného kvázi gamblerstva, kedy sa nehľadí na straty a obete, pričom zisku je už toľko, že už vlastne ani nie je priam potrebný. Ide už len o „hru pre hru", o „úspech pre úspech", akúsi spotvorenú napodobeninu športu. Zisk sa používa ako investícia na tvorbu ďalšieho, ešte vyššieho zisku. Investuje sa vo viacerých líniách naraz, od hoci aj kozmického výskumu, cez finančný trh, bankovníctvo, developérstvo, zdravotníctvo, potravinárstvo, ťažbu nerastov, drevín až po lyžiarske strediská, hotely, reštaurácie. Už nie je možné prehrať, plusové saldo je zaručené - veď ak aj v niekoľkých líniách prídu straty, v zostávajúcich sú výnosy. Plánovaný zisk a jeho predpokladaný rast sú posvätným cieľom a nie je možné od neho upustiť, zastaviť sa. Ak vstúpi do cesty nepredvídaná okolnosť, ohrozujúca výšku plánovaného zisku, vzbudí okamžitý inštinktívny strach, obavy zo zníženého zisku a následné záchranné aktivity - napríklad aj návštevu amerického prezidenta a dokonca na súkromných stíhačkách. „My sme plánovali pre tento rok zisk 20 miliárd, teda nie ako vlaňajších 15, no zdá sa, že budeme mať iba 17. Ale my chceme tých 20! Dorovnajte nám tie tri!". Tak vznikne umelá celosvetová takzvaná kríza. Ak niekoľkoročná konjunktúra prestala narastať a vracia so do normálu, priemeru, vyhlási sa kríza. Aj najväčšie ekonomické a podnikateľské mozgy tohto sveta sa dovtedy prostoducho (či pod vplyvom vidín možných ziskov) domnievali, že ekonomika môže už len a len donekonečna a zaručene narastať. A že zadlžovanie je aj preto prijateľné. O kríze sa ľudia razom dozvedeli všade vo svete. Krajčír v malej dielničke preto hneď od zajtra kúpi pre istotu menej látky, dodávateľ a výrobca látok objedná následne tiež pre istotu menej bavlny a vlákien, producent vlákien zníži výrobu a prepustí zamestnancov. Prepustení zamestnanci morálne, fyzicky a psychicky krachujú, pretože majú na dlh zakúpený dom, automobil, zariadenie, či hoci aj zbytočnú, no modernú dovolenku pri mori. Následne „akože" krachujú banky, ktoré sa stavajú finálnym problémom - banky treba zachrániť, najlepšie reštrukturalizáciou aj na ťarchu daňových poplatníkov (je však pravdou, že bez bankového systému už civilizácia byť nemôže).
Svet sa pod všadeprítomným slovkom „kríza" naozaj musel dostať do stagnácie, až kolapsu. Trhový systém dočasne utlmil to, čo je jeho najsilnejšou stránkou - odvahu podnikateľov riskovať a investovať, čo nevyhnutne vedie aj k strate nápadov a kreativity.
Svet dnes jednoducho stojí na jednej jedinej stračej nôžke, ktorou mávajú víchry a prúdy informačných tokov - kam sa ona nôžka práve nahne, nahne sa celý svet. A veru najviac rozdúchavajú vetry práve finančníci. Ak v čase konjunktúry narastá prebytok ich príjmov, chýba im ešte moc, ktorá sa tiež dá dnes poľahky nakúpiť - a tak sa začína útok na ciele najvyššie: politické. Ich súčasťou je snaha o dobytie a zmocnenie sa štátnej kasy - posvätného to grálu, pretože v spoločnosti niet od nej väčšieho balíka. Tajne a špinavo sa najprv financujú volebné kampane, podplácajú vyhliadnuté politické strany a aj ich protivníci - výhra je nablízku a naznačuje diktát finančníkov nad všetkým, vrátane zákonov, aj tých na ochranu prírodného bohatstva. Kamufluje sa pozitívny vzťah ku prírode a životnému prostrediu financovaním a podporou nerealizovateľných či len nezrealizovaných projektov. Spoločnosť začína byť riadená na pozadí podnikateľských skupín, ktoré do popredia vystavujú svoje bábky - kúpených politikov. Ľudská nekvalita v riadiacich kádroch prináša potom svoju daň - nekvalitnú až hlúpu legislatívu a jej masovú ignoráciu. Národy by žasli, keby vedeli, s akým malým rozumom sa im vládne...- povedal výstižne ktorýsi klasik.
Áno, trhová ekonomika, napriek svojím prednostiam, má aj takéto svoje rôzne obludné prejavy - umožňuje obrovský rozmach niektorých negatívnych ľudských vlastností a to dokonca v globálnom rozmere. Na niektoré z nich dopláca aj človek, aj príroda a jej zdroje. Apel a protitlak je preto odôvodnený a pochopiteľný. Je pritom zaujímavé, akými nálepkami sa častujú protichodné názorové skupiny. Záchrancovia planéty označujú expandujúcich finančníkov za žralokov, hospodársky rastúce spoločnosti za tigrov - zvieracie pomenovania nie sú pritom vôbec priliehavé, a už vonkoncom nie z úst ochrancov prírody a zvierat (podobne naša kauza Gorila), pretože sú obvykle používané v skreslenom ľudovom ponímaní niektorých čŕt týchto síce pedátorsky, no vcelku proporčne sa správajúcich zvierat. Na druhej strane, keď ekologické hnutia čiastočne oprávnene kriticky tvrdia, že ekonomické záujmy človeka resp. zisky bohatých podnikateľských subjektov sú nadradené všetkému ostatnému, vrátane ochrany prírody, dostávajú pozlátko ekoteroristov, ekofašistov, častejšie však ľavičiarstva, socialistov, ba označia ich za komunistov. Tým sa ich snažia znevážiť, nakoľko všetci dobre vieme, čo komunizmus a jeho nižší level socializmus, respektíve fašizmus, napáchali. Myseľ patologického investora - maniaka zaslepená vidinou zisku takto poľahky anuluje pozície odporcov pri bezohľadnom obohacovaní sa na prírodných zdrojoch a poškodzovaní ekosystémov. Zdá sa, že nevyhnutnosť akejsi novej, prísnejšej cesty sa blíži, ak nechceme všetci zhorieť v plameňoch zbytočných vyhrotených revolúcií či občianskych vojen. Otázky sú nastolené, odpovede zatiaľ neexistujú. Ako napríklad zabrániť rúbaniu amazónskych lesov, keď druhou stránkou tej istej veci je fakt, že rúbanie dáva prácu a zároveň najmä pôdu desiatkam miliónov tamojšieho obyvateľstva, ktoré nemá v daných pomeroch (zatiaľ) žiadne iné plnohodnotné a postačujúce obživné alternatívy? Rovnako tak zberači koky. Každý zhodnocuje a obchoduje s produktmi, ktoré mu tamojšie prostredie ponúka - organizované i živelné masové sťahovanie dnes už neprichádza do úvahy. Nanajvýš úteky z chudobných kontinentov do bohatších európskych krajín, ktoré taktiež skončia nevedno ako. Ak nezačne Európa rozmýšľať spôsobom radšej časť bohatstva vyvážajme vopred do chudobných krajín, ako by nám sem za ním mali donekonečna prichádzať davy chudobných v prípade, ak si bohatstvo budeme držať doma, tak naozaj môže prísť k boju o prežitie, kedy sa na prírodu bude hľadieť ešte menej. Len čo vzplanú nenávistné vášne medzi ľuďmi, ochrana zvierat ide nabok. Veď vtedy odrazu nemá hodnotu ani len ľudský život, najmä ak je náprotivkom našich vlastných záujmov.
Všetkým, ktorí to so svetom a ľudstvom myslia úprimne a dobre, no podľahli pri tom skepse, možno ponúknuť tento odkaz: Priatelia, neklesajte na duchu! Vo svete ľudí platí základné, historicky potvrdené pravidlo: Každá prílišná nenažratosť raz dostane na frak! Tí, ktorí dnes drancujú prírodu i ľudstvo odídu na sklonku života do zabudnutia a končia osamotení. To len historici z nich urobia dodatočne géniov.
Sumár: celková snaha o prežitie, zlepšovanie kvality života prináša aj odvrátenú stránku - poškodzovanie zdrojov, ich nepostačujúca obnova a intenzívne čerpanie. V tom možno s ochrancami súhlasiť. Návrat k dobrovoľnej skromnosti je však už nemožný, direktívne nastolené obmedzenia by viedli k nepokojom. No je šťastím, že poznávanie, kreativita a schopnosti vedeckého výskumu sú u človeka nevyčerpateľné aj v pozitívnom smere - dokáže napríklad dnes vyprodukovať potraviny aj pre vyšší počet obyvateľstva, než ho je na planéte dnes. Preto celková prognóza nie je nepriaznivá. Aj keď je pravdou, že vyrobiť zopár miliárd televízorov s uhlopriečkou nad 100 centimetrov nebude asi nikdy možné. Chce či túži po ňom však takmer každý...
Dnes obyvatelia civilizovaných krajín nemajú obavy o svoje životy, ako skôr o udržanie životnej úrovne, na ktorú si už zvykli. A modernú spoločnosť viacej ohrozujú fenomén nudy a z nej vyplývajúci nárast drobnej i závažnejšej kriminality. Veď oproti minulým tisícročiam musí dnešný človek vydať denne ani nie polovicu energie a času - práca väčšiny ľudí, nevyhnutná na prežitie, sa scvrkla na osem - desať hodín. Otázkou je, čo so zostávajúcim voľným časom počas dňa. Vznikajúci prebytok energie (spojenej navyše aj s nadmiernou konzumáciou potravín) sa nevyhnutne ventiluje v dobrom i zlom, prospešnom i neprospešnom. Chodiť do fitnes centra či na bicykel len preto, lebo sa prejedáme a máme nadváhu - to je vskutku niečo strašné...
Horšie je, že aj za týchto vhodných podmienok sa duševný život rozvíja len pramálo.
Aké miesto má v takomto svete a v súčasnom ľudskom príbehu medveď a všeobecne zvieratá? Svet sa zaujíma najmä o zvieratá, končiace v hrnci. O život voľne žijúcich zvierat má interes mizivé percento obyvateľstva. Tí ostatní iba vtedy, ak sa cítia byť nimi ohrozovaní. Nahliadnuc na internet, sa najčastejšie opakujú psy, mačky, kliešte, komáre, muchy, kobylky.
