Mladá dievčina, ktorá je nadšeným priaznivcom ochrany zvierat, náhodne nájde po letnej búrke v parku na zemi pod stromom spadnuté hniezdo s malými veveričkami. Namiesto toho, aby hniezdo múdro umiestnila na konáre v dostupnej výške, tak táto mladica (postihnutá modernou mantrou záchrany zvierat z dôvodu ich reálneho, no neraz iba domysleného ohrozenia), vycítiac náhlu šancu na praktické zreálnenie tejto mantry, zoberie mláďatá do krabice a odnesie domov. Ako dôvod uvádza: „Určite by ich decká pozabíjali!“ – lebo jednoduchí ľudia vždy všetko a ihneď vedia naisto. Ide o predpoklad vcelku len zanedbateľný, skôr by ich mohla uloviť nejaká voľne žijúca mačka, kuna, líška, lasica (tak to už v prírode chodí milióny rokov), mohol by ich zahrdúsiť počas vychádzky pes, ktorý je príslušníkom poľovného plemena a má silný lovecký inštinkt. Dievčina však verí svojej verzii a osvojenej predstave, podľa ktorej všetky zvieratá sú ohrozované človekom a zlí ľudia chcú zvieratá úmyselne týrať. A oni, ochrancovia, ich pred človekom musia ochraňovať a zachraňovať.
Následne sa dievčina rozhodne skúsiť odchytiť aj ich matku, nakoľko mladé potrebujú jej mlieko. Po márnych, bláznivých a nezmyselných pokusoch (typu Pocem.... Ná moja, ná...) prilákať k sebe veveričku na ponúkanú potravu smutno a rezignovane skonštatuje, že matka sa jej chytiť na ruky nedá – to vraj preto, lebo ľuďom nedôveruje, nakoľko ju ľudia dozaista týrali, určite do nej hádzali kamene a bohviečo ešte iné jej spôsobovali. A navyše od kohosi údajne počula, že táto veverička sa naisto kedysi ľuďom dala pohladkať a vziať na ruky. Musí však teraz zvoliť inú taktiku.
Mláďatká u nej doma medzitým začínajú byť poriadne hladné, podivnými pazvukmi sa domáhajú kŕmenia, mlieka. A tak ochrankyňa rozbieha internetovú diskusiu na tému „Výživa opustených a týraných veveričiek“, vyvoláva s ochranárskymi združeniami, konzultuje s veterinárnym lekárom – každý jej poradí niečo iné, no nikto to, aby zaniesla mláďatá naspäť a upevnila hniezdo na strome, kde si ich matka nájde. Zvukové prejavy hladných mláďat sú z hodiny na hodinu naliehavejšie, až prekonajú prah individuálnej znesiteľnosti členov jej rodiny a je nevyhnutné konať! Aj pre samotnú ochrankyňu je záležitosť čoraz väčšou psychickou záťažou, a tak rozbieha na fejsbúku obvyklú bolestínsku akciu s vyhľadávaním „dočasnej opatery“ pod značkou MEGASÚRNE. Verí, že sa jej to podarí, veď lajkov a komentárov má pod svojim príspevkom stovky. No keďže sa spomedzi lajkujúcich nenájde nikto taký, ktorý by aj reálne pomohol, schová na noc mláďatá v pivnici, čo však vyjde najavo po vypnutí televíznych prijímačov obyvateľov bytovky v pokročilej nočnej hodine. Rozhorčenosť susedov je oprávnená, chystajú sa na spánok, okná v bytoch v dôsledku horúčav a pobúrkového sparna majú otvorené dokorán a z pivnice na nich doliehajú úpenlivé zvuky mláďat. Zúfalá dievčina sa ocitá v neriešiteľnej situácii. Vtom však dostane náhle vnuknutie: hoci sa blíži polnoc, zavolá na číslo miestneho útulku pre zvieratá. V útulku však nikto nedvíha. Podráždená hľadá číslo na iný útulok v nie veľmi vzdialenom meste. Tam jej hovor prijmú a s úžasom počúvajú nezmyselný príbeh údajne "zachránených" nájdených mláďat a konania dievčiny. Odporúčajú jej zaniesť bezodkladne mláďatá na pôvodné miesto. „TO NEDOVOLÍM!“ – skríkne do telefónu dievčina v predstave, ako by tam (hoci je polnoc) mohli prísť nejakí pripití alebo sfetovaní výrastkovia a mláďatá tam týrať či rovno zabiť. Ochranárska demagógia má aj takého prejavy – nemá mantinely racionality, udalosti značne dramatizuje a vysvetľuje po svojom, nie je spútaná odbornými vedomosťami a ani len čiastkovými znalosťami etológie či kritického myslenia. Však načo? Zvieratká je treba zachraňovať a to je nadovšetko! V útulku jej ešte na záver telefonátu naznačia niečo v zmysle, že porušuje zákon, a po jej opätovnom plamennom rozhorčení už len stručne skonštatujú Komu niet rady, tomu niet pomoci. A zložia jej telefón. Rozzúrená dievčina im volá opakovane a začína im tvrdiť, že oni, ako útulok, sú vraj povinní ňou zachránené zvieratká prijať, starať sa tam o ne, a že ak tak okamžite neurobia, napíše o ich bezcitnosti na fejsbúk a ráno na nich zavolá jojku s markízou. Keď ju opäť odmietnu a upozornia na nevyhnutnosť vrátenia mláďat na miesto ich pôvodného výskytu, zloží tentoraz telefón ona. Vo vchode bytovky sa medzitým rozpútalo peklo. Zvuky mláďat sú síce už pridusenejšie, ale nemajú už žiadne krátke pauzy, ale sú súvislé. Susedia v pyžamách a županoch naliehajú v pivničných priestoroch na dievčinu, aby „to“ niekde odvliekla, vyhodila, lebo ak to vraj neurobí okamžite ona, urobia to oni... Matka dievčiny principiálne chytá počas zvady dcére stranu, lebo veď „strom nestojí ďaleko od padnutého jablka“... V dôsledku psychickej záťaže dievčina zoberie košík, v ktorom má mláďatá a vybehne z domu preč. Áno, ide k stromu v parku, kde mláďatá našla, ale... Odmieta položiť košík na zem či ho zavesiť na strom, veď svet je voči zvieratkám taký zlý... Sadne sa na lavičku obďaleč a hojdá košík s mláďatami, položený na kolenách. Je teplá letná noc, o chvíľu ju premôže únava a posediačky zaspí.
Prebudí ju svetlo baterky počas prvých náznakov brieždenia. Keď sa dievča skonsoliduje a zorientuje kde a prečo vlastne je, pochopí, že na ňu svietia policajti baterkou. Na ich otázky odpovedá najprv zmätene, no vtom jej dôjde: Kde je košík s mláďatami? Pozrie pod nohy, spadnutý košík je tam, ale mláďatá nikde! Zúrivo sa osopí na policajtov: „Čo ste urobili s tými veveričkami, čo som tu mala v košíku? Čo ste s nimi urobili?“. Policajti sa nechápavo pozerajú na seba i na divnú, zdajúc sa podľa nich nafetovanú dievčinu. „Ešte raz vám vravím, kde sú tie malé veveričky? Čo ste s nimi urobili? Ak ste ich pozabíjali dám vás vyzliecť z uniformy!“. – „Slečna, nevieme, o akých veveričkách to tu vravíte.“ Dievčina má však už v hlave jasno: je pre ňu zrejmé, že policajti sa vyhovárajú! Zúrivo buchne jedného policajta do pŕs, chŕliac pritom vulgárne nadávky. Dostáva sa do štádia nekontrolovaného amoku. Keď buchnáty neustávajú, policajti prechádzajú od slušného upokojovania k vlastnej sebaobrane. Použijúc jednoduché chmaty dievčinu spacifikujú a založia jej putá, keďže napádala členov policajného zboru. Jeden z policajtov volá záchranku, druhý psychiatriu. Dievčina už len usedavo narieka a prestáva komunikovať. „Asi drogy, lebo alkohol necítiť.“ – konštatuje jeden z policajtov. Keby tí vedeli, akou „drogou“ je myseľ dievčiny intoxikovaná...
Ubehnú dva týždne a dievčina sa po ambulantnej liečbe a školskej péénke postupne zaraďuje do života. Psychológ jej radí, aby našla odvahu vojsť do toho, pre ňu tak traumatického parku. Odvahu však v sebe nenachádza. Avšak raz, pod dozorom múdreho otca sa do parku podvečer spolu vyberú. Sadnú si na lavičku pod inkriminovaný strom.
Zanedlho spoza stromu vybehne jedno hrajúce sa malé veveríča a za ním postupne ďalšie štyri. Ich dozorujúca matka všetko kontroluje zobďaleč.
