Názory na správanie sa medveďov podliehajú spravidla tomu, čo kto čítal, menej videl. Osobné zážitky sa v médiách prelínajú s teoretickými traktátmi, individuálnymi predstavami či pocitmi z filmových dokumentov podliehajúcich neraz prílišnej antropomorfizácii medveďa. Ucelený a seriózny výskum doposiaľ neprebehol asi nikde. Pozrime sa, aké roztodivné dokážu byť dielčie výsledky nazerania niektorých vedcov a znalcov na to, čo je medveď, aké je jeho postavenie a najmä prečo sa správa tak, ako sa správa.
Skúmanie správania medveďa je zatiaľ „v plienkach". Medveďa nemožno skúmať v prírode tak, ako napríklad gepardov na savanách – byť 24 hodín denne počas niekoľkých týždňov v tesnom závese za nimi, sledovať ich, natáčať na kameru, vytvárať hypotézy a robiť vedecky relatívne presné, keďže opakovane overované a overené závery. Aby sa mohli sformulovať základné etogramy medveďov, funkčné okruhy správania a ich konkrétne prejavy, spoznané do detailov, na to je potrebné cielene a dlhodobo pozorovať konkrétnych jedincov, rovnako tak vzorku viacgeneračnú, rozmanitú a vo viacerých lokalitách. K tejto požiadavke sa viac približuje výskum ľadových medveďov v dôsledku ich ľahšej pozorovateľnosti v otvorenom teréne.
Vo svete i u nás vyšlo viacero publikácií zaoberajúcich sa správaním medveďov, no až na ruského autora Pažetnova sa v nich spravidla nemožno dopátrať odborne a presne interpretovaných záverov či aspoň čiastočne verifikovaných vedeckých hypotéz, podložených kvalitnými teoretickými vedomosťami. Rovnako tak v dokumentárnych filmoch – dnes, v čase mediálnej povrchnosti a ľahkej dostupnosti lacnej záznamovej techniky stačí mať kameru a peniaze na cestu, vyraziť za medveďmi či inými zvieratami – a razom je z vás vedec.... V súčasnosti dokonca vznikajú dokumentárne filmy, ktorých obsahom je sledovanie a dokumentovanie filmára, práve vytvárajúceho dokument o zvieratách.
Takéto filmy sú (aj v záujme vyššej sledovanosti) nezodpovedne a ľahtikársky zahltené dnes veľmi príťažlivým nadmerným antropomorfizmom, posúvajúcim sledované konanie zvierat až ku úrovni ľudského druhu a nezmyselne tak podsúvajú verejnosti nepravdivú, dostatočne i exaktne neoverenú a iba domyslenú predstavu o uvedomelom uvažovaní zvierat na základe vnútornej abstrakcie a projekcie, t.j. premietanie si budúcej situácie, vyhodnotenie a následne i vedomé zvolenie optimálneho plánovitého konania. Scenáre sú teda postavené aj na nepodstatných či zbytočne uveličených informáciách a zle interpretovaných pozorovaniach.
Vzrušenie a dramatizácia sú v takýchto dokumentoch umelou pridanou hodnotou. Napríklad sa sledovaný medveď v dokumentárnom filme pohne smerom ku konkurentovi a náš „vedec" za kamerou či v zábere kamery vzrušene oznamuje divákovi: „Pozrite sa, pozrite sa, pohol sa smerom k nemu! Nie je to úžasné?". Ak vypnete na televíznom prijímači zvuk a pohrúžite sa do natočenej reality, zistíte viac, ako pri rušivo pôsobiacom detinskom komentári.
Z dostupnej literatúry stojí za kritickú zmienku aj známy americký autor Ben Kilham. Na ukážkach z jeho publikácii si názorne ukážeme všeobecne rozšírené omyly v chápaní správania zvierat.
Z viacerých vyjadrení slovenských medvediarov je pravdepodobné, že sa pri hodnotení správania medveďov riadia aj podivnými závermi tohto viac-menej samozvaného výskumníka, pričom niektoré jeho závery pôsobia až úsmevne. „Ak by som sa v prítomnosti medvedice díval na jej mláďatá, myslela by si, že ich chcem uloviť“ – uviedol Kilham. Rovnakú tézu neskôr šíril napríklad aj náš E. Baláž.
Kilhamova publikácia vyšla na Slovensku pod názvom Medzi medveďmi (v slovenskom preklade IKAR, 2003). Keďže významne ovplyvnila vnímanie správania medveďov v nepravdivom uhle, je nevyhnutné podrobiť ju podrobnej a vyčerpávajúcej kritike.
Aj Ben Kilham sa už počas prvého pozorovania (zverili mu do opatery osirelé medvieďatá baribala) postavil k medveďom z nesprávnej, typicky americkej a modernej pozície – z pozície antropomorfizmu. Každé konanie medveďa sa snaží pochopiť logikou, a to logikou človeka, pričom vrodené a v rámci evolúcie vyprofilované inštinktívne programy správania medveďov, ako aj význam imprintingu sú mu úplne neznáme. Nezačína teda bádanie z nuly, ale z mínusu. Preto vytrvalo a zbytočne skúma to, čo už bolo dávnejšie pred ním preskúmané i vysvetlené, a navyše oveľa presnejšie. A tak sa v knižke tohto inak nesmierne húževnatého polovedca dozvedáme buď už dávno známe veci, o ktorých však on nevedel, alebo „úžasné" a podľa neho samého objavné závery, napríklad, že v kontakte s malými medvieďatami bolo „očividne oveľa dôležitejšie, aký používam tón než to, čo (im) vlastne vravím". Kilham sa aj rovnako naivne domnieva, že pred ním ešte nikto netušil, že „pokus o komunikáciu, napríklad pohladenie medveďa okamžite vedie k neodvratnej reakcii vo forme seknutia pazúrmi alebo uhryznutia". Kilham nám toto všetko objasnil... Rovnako to, že „Malé mláďatká vydávajú zvuky, ktoré sa nikde nenaučili, takže sú inštinktívne. A je to logické." – dodáva. Na základe takýchto, ním objavených samozrejmostí Kilham získava obvyklé nadmerné americké sebavedomie a už sa ho do konca knižky nezbaví. Ba zistil aj to, že medvedí najsilnejší zmysel, čuch, mu umožňuje často(!) rozoznať totožnosť iného medveďa, ak sa s ním už pozná. „Trvalo mi to tisíce hodín, kým som sa o tom presvedčil.". Hm...
Nesprávnych interpretácií a insitných omylov je v knihe Bena Kilhama neúrekom. Keď malá medvedička nedovolila už pár dní bračekovi, aby jej cucal ucho a medvedík bol preto zlostný, podráždený, lebo nemohol napĺňať to, na čo bol zvyknutý, Kilham to vysvetľuje takto: „Konečne mi svitlo! Keď nemôže cucať samičkino ucho stráca pocit, že k nám patrí.". A preto je vraj zlostný: bojí sa osamotenia a odlúčenia (akože abstraktná projekcia tristnej perspektívy a budúcnosti v hlavičke medvieďaťa...?). V ďalšej stati úplne zbytočne obdivoval mláďatá, ako sa vraj vedia „dokonale ovládať", pretože ani v najväčšom zápale hry nedošlo k poraneniu – podľa neho k poraneniu nedošlo len a len preto, lebo sa medvedíky vedome kontrolovali, a teda ovládali svoje správanie. Milióny malých súrodencov rôznych zvieracích druhov, žijúcich v spoločenstvách, sa počas detských hier (zámerne) vzájomne vážne neporania (respektíve porania sa nezámerne), no o tom Kilham nemá ani potuchy, rovnako tak o postupnom rozvoji individuálnej agresivity.
Ak štylizuje medveďov do roly uvažujúcich tvorov, tak naproti tomu im inokedy upiera aj úplne elementárnu schopnosť empírie. Keď raz na spoločnú prechádzku s medvedíkmi pojal aj filmára, medvedíci ho prijali, no keď sa filmár čo len na chvíľu vzdialil, tak po návrate ku nim sa ho zľakli, lebo bol vraj pre nich „už zasa úplne neznámy". Že sa len tak naľakali, to bolo pre filozofujúceho Kilhama príliš jednoduché vysvetlenie – on priam bažil po významných objavoch. Rovnako tak malý samček po návrate z krátkej, pár minútovej zachádzky pôsobil na svoju sestru vraj „ako každý iný votrelec", čoho dôkazom bolo, že sa pred ním vyšplhala na strom. Opäť však išlo len o drobný situačný úľak, ktorý medvieďatá takmer vždy riešia vyšplhaním sa na stromy. Keď chcel raz Kilham vtlačiť medvedíka do prepravnej klietky a ten na neho reflexívne zlostne zareagoval a zaútočil („rozzúrený medveď s hmotnosťou takmer 14(!) kilogramov nebolo niečo, čomu by som sa staval do cesty"), tak Kilham už na pokraji infantilnosti píše: „Bola to cenná skúsenosť. Naučil som sa, ako vyprovokovať medveďa.".
Keď Kilham opravoval rozhryzené švy drôteného pletiva okolo ohrady, z ktorej jeho medvedíci utekali, tak jeden z nich ho sledoval a po končení opráv vraj kontroloval ostatné švy. A to preto, lebo, ako Kilham dumá, hľadal nedostatočne opravené diery: „Jeho záujem o opravy bol motivovaný nejakým presne smerovaným myšlienkovým procesom, ktorým chcel niečo získať. Nepozoroval ma len preto, aby si vopred naplánoval nočný útek?" - pýta sa antropomorfník Kilham.
Keď medvedíky systematicky prejavovali komunikačné prvky s prostredím a nepriamo tak komunikovali s inými medveďmi (značkovanie a pod.), tak Kilham sa úplne zbytočne zamýšľa: „Samy možno celkom nerozumeli ani jednému z týchto systémov.". Uvedenie takejto úvahy samo o sebe najlepšie vypovedá o zanedbateľnej úrovni východiskových poznatkov Kilhama z oblasti etológie. Napriek tomu sa práve v tom čase domnieval, že (ako píše), „som už na najlepšej ceste rovnať sa špičkovým odborníkom". Domnieval sa tak aj na základe toho, lebo dospel k záveru, že „u medveďov sa prejavujú stopy domnelého plánovania, zavádzania a úmyselnej komunikácie s predstaviteľmi toho istého druhu". Nuž čo... K tomu si kladie takéto teoretické otázky: „Etika: majú medvede zmysel pre spravodlivosť? Altruizmus: prejavujú ho? Robia to systematicky? Empatia: vedia vycítiť momentálny stav toho druhého? (Inak: toto vedia, ale nie ako dôsledok schopnosti empatie, ale vyvinutej vnútrodruhovej viacúrovňovej komunikácie), Rozpoznávacie schopnosti: majú to, čomu hovoríme myseľ? Uvedomujú si samy seba?". Prikladá otázku, aký je účel a hodnota uvedených prvkov psychiky v celkovom systéme prežitia. K tomu možno dodať len jedno: panebože..... Kilham priznáva, že „nejaký čas ešte potrvá, kým budem mať dosť poznatkov, aby som dokázal presvedčiť ostatných, že moje závery sú správne". Tým zreteľne predznamenal zbytočné línie jeho laického výskumu: namiesto zbierania základných etologických poznatkov a daností medveďov skúma ich – ním samým domyslenú – duševnú a abstraktnú nadstavbu.
Keď mu raz medvieďa ukradlo fľašu sirupu, chcel mu ju vzápätí násilím zobrať, lebo vraj nechcel z neho vychovať kontajnerového medveďa. To, že ich dovtedy, teda počas celého prvého roka kŕmil aj ľudskou alebo aspoň ľuďmi predloženou potravou mu akosi prostoducho uniklo. To však nie je všetko. Keďže takéto umelé prikrmovanie medvieďat spôsobilo ich rýchly nárast na váhe, tak ich prvé náznaky sexuálneho správania (vo veku i niečo nižšom ako udávali múdre knižky) si zjednodušene vysvetlil tak, že „pohlavné dospievanie väčšmi súvisí s veľkosťou, než vekom". Vrchol nastáva na strane 113 uvedeného vydania, kde vyjadruje nádej, že jeho hypotéza o (vraj) ním objavenom ochutnávacom orgáne v ústach medveďa dovedie vedcov k uznaniu, a orgán nazvú ako „Kilhamov orgán". „Ak existovalo riešenie, muselo prísť odo mňa. " – zabil už úplne posledné zbytky skromnosti náš vedec.
Mladý samček z opisovanej dvojice medvieďat začal počas puberty občas unikať svojej sestre. Keď potom neskôr ona ušla s cudzím medveďom, tak Kilhamovi to „z jej pohľadu pripadalo spravodlivé, pretože on to robil jej a teraz bol rad na nej". Malí ľudkovia, robiaci si vzájomné prieky a odplaty.... sú tí medvedíci...
Keď sa mladá medvedica raz na dlhšiu dobu stratila, hľadal ju Kilham prijímačom a signál z jej obojka striedavo slabol a silnel. Vzápätí po náleze jej mŕtvoly tvrdil, že kolísavosť signálu spôsobil jej duch. Úplne vážne! A keď ju chcel dôstojne pochovať, jej medvedí brat mu ju vytrhol z náručia, lebo to nechcel dopustiť. Miera Kilhamovej onanistickej antropomorfizácie dospela v tomto okamihu do svojho vyvrcholenia.
Kilham chybne považuje všeobecné vzťahy mláďat – súrodencov za krehké, nestabilné a podľa neho sa musia neustále potvrdzovať a utužovať, obnovovať vzájomné putá. Vecnú danosť, bezpodmienečnosť a dočasnú samozrejmosť väzby nevidí – vníma a zameriava sa iba na vzájomné „teplé" prejavy a rituály, ktoré si mylne vysvetľuje ako nevyhnutné opakované sociálne spájanie po pomerne krátkych, no frekventovaných ochladnutiach (niekedy aj niekoľkokrát za deň). Vzájomné cucanie uší mláďat nehodnotí ako rituál v rámci welfare, prípadne ako atavizmus či náhradnú aktivitu, ale ho chybne chápe ako podmienku, ktorú musia medvieďatá v časových cykloch spĺňať, aby pocit vzájomnosti medzi nimi vôbec existoval a pretrvával.
V prítomnosti cudzích medveďov sa osirelé mláďatá o Kilhama obtierali, čo si on vysvetlil ako vedomú snahu medvieďat označiť ho svojim pachom, vraj preto, aby im neodplašil nových kamarátov. Nuž, veda na americký spôsob. Obtieranie je obvyklý rituál. Kilham však zbytočne za všetkým hľadá dôvod, ľudský dôvod. Keď navštívil svoje mláďatá v lese a našiel ich v prítomnosti cudzej samice, ktorá na neho po zastrašovaní zaútočila, Kilham riešil neskutočnú dilemu: „Prečo sa divá medvedica pokúsila chrániť medvieďatá predo mnou? Veď ich poznala len dva dni.". Opäť znôška úplných nezmyslov. Medvedica predovšetkým chránila seba. Nechránila medvieďatá pred Kilhamom. A otázka počtu dní je pritom, a teda, úplne absurdná. Koľko dní by podľa prekvapeného Kilhama bolo asi tak potrebných, aby medvedica prejavovala obranné aktivity aj v záujme cudzích mláďat? „Starala sa o ne, lebo pochopila, že stratili svoju matku?" – pýta sa Kilham. A k tomu už naozaj niet čo dodať. (Vzájomné adopčné aktivity medveďov v amerických lesoch? – avšak asi iba v amerických filmoch.)
Kilham chcel dorastajúcich medvedíkov dodatočne naučiť prostredníctvom psov a rôzneho zastrašovania, aby sa začali báť ľudí – a to po tom všetkom, čo k nim najprv počas dvoch rokov pravidelne vodil príbuzných, známych, vedcov, filmárov, úradníkov a ministrov. Ba psov na zastrašovanie doviezol dokonca vo vlastnom aute(!) – tom istom, v ktorom medvedíkov predtým vozil, prinášal im v ňom potravu, a ktoré teda poznali a dôverovali mu. Následne niekoľko ďalších dní zúfalo hľadal vyplašených medvedíkov pomocou antény. Utiekali sa medzitým namiesto neho k cudzím ľuďom a ich dvorom. A vôbec: snaha vrátiť voči človeku vtlačené a socializované medvieďatá naspäť do prírody a prostoducho predpokladať, že k styku a konfliktom s ľudskou societou dochádzať nebude, to chce riadnu dávku naivity. Aj keď ojedinele a za istých špecifických okolností k tomu naozaj môže dôjsť.
Avšak napojiť city človeka na osirelé divožijúce zvieratá a v rámci spätnej väzby vytvoriť najmä vo fáze imprintingu trvalú a nezvratnú spolupatričnosť týchto zvierat voči človeku – to je pasca človeka na seba samého i na zvieratá zároveň. Deje sa tak čoraz častejšie – ľudia majú tendenciu zachraňovať všetky nájdené osirelé mláďatá, ktoré by v prirodzenom prostredí a v krátkom procese rýchlo skončili buď hladom, alebo ako korisť predátorov. Nuž, keď čítame o opustených ježkoch fandíme im, keď o sokolíkoch vypadnutých z hniezd, fandíme im tiež – no aj líška chce a potrebuje žrať, hoci aj osirelé mláďatá. Niekedy je lepšie nechať veciam prirodzený priebeh, vrátane takého, ktorý končí smrťou. Smrť živočícha v prírode prináša potravu, a teda i život živočíchom iným. A nie je to možné túto prírodnú danosť a princíp zmeniť.
Kilham sa vo svojej úplne nevhodnej, až bezohľadnej dotieravosti, akou vnikal do (jemu neznámych) prirodzených prírodných procesov, nezastavil ani vtedy, keď jedna z jeho odchovaných samičiek „zabrložila" – opakovane ju po zaspaní budil a filmoval! Ba nezastavil sa ani na jar, keď jej našiel v brlohu mláďatá. Napriek jednoznačnému a ráznemu odporu matky sa viackrát vplazil do jej brlohu a filmoval nové medvieďatá, ba vodil k nim aj cudzích ľudí, dokonca štáb z National Geographic (!!!). Pritom ani netušil, že práve vyrába ďalších problémových jedincov so zníženou plachosťou voči človeku – zákonitostiam imprintingu v kritickom rannom štádiu vývoja mláďat Kilham totiž vôbec nerozumel. Keď sa táto medvedia matka (Kilhamova odchovankyňa) postavila na odpor ešte ráznejšie, niežeby ustúpil, ale pokúšal sa zlomiť jej odpor aj tak. Ako uviedol, „dávala mi práve hodiny medvedej komunikácie“ – no a Kilham ako slabý žiak musel dostať príučku opakovane, pretože učivo na prvýkrát nepochopil. No už zanedlho ho opovážlivo vyučoval na ktorejsi vysokej škole! Kilham medvediu matku a jej mladé dráždil svojou prítomnosťou spolu s filmovými štábmi, vedcami a novinármi neskonale dlho – niekoľko mesiacov a to bez toho, aby zúčastnení aspoň čiastočne tušili, čo všetko vo svojej kolektívnej obmedzenosti páchajú. Kilham únavne a až bezcitne, no zároveň víťazoslávne opisuje jednotlivé útoky matky voči ním privedeným votrelcom – dôverovala mu a on jej na oplátku vo svojom fanatickom kvázi vedeckom záujme ubližoval: len preto, aby sa stal slávnym. Na inom mieste však schizofrenicky poznamenáva, že medvede sa nestávajú otravnými bez ľudskej pomoci. Vrátene vašej vlastnej, pán Kilham. Pretože výsledkom vašej dotieravosti v čase imprintingu je skutočnosť, že uvedené medvieďatá už navždy budú akceptovať a považovať človeka ako niečo im relatívne blízke.
Z iných pozoruhodných výrokov Kilhama: „Medvede neznášajú elektrinu." – radí Kilham obyvateľom, ktorým vchádzali do záhrad medvede. Asi si všetci dovtedy mysleli, že medvede elektriku znášajú, ale až ON im to vysvetlil.
Keď jeho mladá medvedica devastovala humno vo dvore, Kilham to opisuje takto: „Spýtal som sa medvedice, čo to robí. Namiesto odpovede sa ticho položila na zem a pustila sa do zbytkov jedla.". A že zázraky sa nedejú... Chýbalo už len to, aby medvedici vysvetlil finančné následky poškodenia – cenu nového dreva, klincov, ľudskej práce...
Na jar sa Kilham vybral kŕmiť medveďa, svojho odchovanca, ešte spiaceho v brlohu. „Zobudil som ho z hlbokého spánku, preto sa celý chvel a mal čosi ako kŕče.". Vzápätí neriešil vlastný hlúpy skutok (násilné prebudenie), ale laicky mudruje o mechanizme tvorby takýchto kŕčov.
„Môže sa stať, že keď medveď pred vami frčí, zaháňa sa či dokonca predstiera útok, žiaden z týchto prejavov nie je odrazom jeho vnútorného stavu. Sú to všetko len mechanicky vytvárané zvuky. Pochádzajú z hlavy, nie zo srdca.". Aj keď to Kilham myslel trochu inak, ako veta vyznieva, i tak by sa na úrovni vedca (?) nemal vyjadrovať takýmto prostým a ľudovým spôsobom. Niet lepšej ukážky otrasnej úrovne Kilhamovho vnímania živočíchov.
Aj našich ochrancov medveďov však musí triafať šľak pri Kilhamovej rade, aby čitatelia poznávali medveďov a „vyhľadávali ich v lesoch", nehľadiac na strach a obavy, lebo situácia sa vraj „vždy nejako vyrieši". Bude to podľa neho „strašidelný a vyčerpávajúci zážitok, no za odmenu zažijete najväčší príval adrenalínu v živote. A to myslím vážne. Najväčší v živote.". Úcta k zvieratám, ich životu a prostrediu je po tomto vyjadrení u Kilhama tak zdeformovaná a zdecimovaná, že všetko ním vyrieknuté a napísané je potrebné brať s čoraz väčšou rezervou.
Populárny vedec Kilham ešte uvádza: „Pochopil som, že medvede sa ani zďaleka nespoliehajú na zrak tak, ako ľudia". On teda v procese bádania nepoznáva, ale snaží sa pochopiť – t.j. domýšľať si pri vysvetľovaní konania medveďov a navyše smerom k ľudským schopnostiam a schémam. Ľudská domýšľavosť je aj vo sfére zoológie živnou pôdou na vytváranie mylných záverov, keď zvieracie konanie je nesprávne hodnotené ľudskými rozmermi. Ešte horšie je, ak tejto pomýlenej línii podľahnú aj vzdelanci, ktorí by mali disponovať dostatočným nadhľadom, a ktorí dokonca svoje pomýlené svedectvo vydávajú v podobe knižných publikácií a filmových dokumentov. Je až neuveriteľné, ako sa dajú vážnym tónom tvrdiť nezmysly a ešte sa pritom tváriť vedecky. Aj Kilham žil s niekoľkými medveďmi a z ich pozorovania vyvodzuje ďalekosiahle závery a tvrdenia. Publikácia však mala veľký čitateľský úspech, a to nielen na americkom kontinente. Je napísaná spôsobom, ktorý priemerný človek potrebuje alebo chce: vidieť človečenstvo aj tam, kde nie je. V ľuďoch zakorenené nezdravé, precitlivené sentimentálne jadro si prišlo na svoje: miera zveličenia použitá v knihe ju robí veľmi príjemne a dobre čitateľnou, pretože zobrazovanie náznakov človečenstva u zvierat je veľmi príťažlivé.
Netreba sa však na medveďov dívať tak, ani onak – teda ich psychiku ani nesplošťovať, ani nezveličovať. Najlepšie je vnímať ich takých, akí v skutočností sú, teda bez predpojatosti, bez preháňania a bez ich zbytočného vťahovania do inteligenčnej, psychickej úrovne ľudí. Kilhamova žalostná východisková poznatková úroveň v spojitosti s nesprávnou antropomorfnou platformou ho doviedli (aj v duchu behaviorizmu) k mnohým bizarným a nesprávnym záverom. Jemu zverené medvieďatá sa v jeho ponímaní správajú ako človeku veľmi podobné, len trochu menej dokonalé tvory, ktoré možno všetko naučiť, a ktoré on, podľa neho samého, spoznal viac ako iní.
Jeho najvážnejším omylom (popri ňom aj niektorých iných vedcov) je vysvetlenie javu dočasného spolčovania medveďov v lokalite s výrazným prebytkom potravy. Každý medveď po zaregistrovaní takéhoto zdroja začne v rámci inštinktu intenzívnejšie značkovať jeho okolie i cestu k nemu, za účelom zdôraznenia vlastníctva teritória i potravy. Podľa Kilhama je však takéto značkovanie zo strany medveďa vraj signálom pre ostatných medveďov v okolí o výdatnom zdroji potravy z dôvodu pocitu spolupatričnosti a altruizmu, pretože sa vraj chce o potravu podeliť s ostatnými medveďmi. Dôkazom podľa neho je aj to, že bežné konflikty medzi konkurenčnými medveďmi na takomto bohatom nálezisku potravy utíchajú (okrem mladých, jedno až dvojročných jedincov, spravidla súrodencov, ktorí sa z dôvodu posilňovania sebavedomia pobijú hoci aj o jednu jedinú bobuľu maliny či o rybu a to aj napriek tomu, že v blízkom okolí sú desiatky, stovky takýchto potravín). Pritom však nejde o nič iné, ako o známy jav, keď pri dostatku potravy konkurenčné napätie klesá, nanajvýš sa hrozbami udržiava a vynucuje dištančná vzdialenosť psychicky menej odolných či podriadených jedincov. S plným žalúdkom sa nikomu nechce bojovať a nie je na to vtedy ani pádny dôvod. Plný žalúdok tlmí vnútrodruhovú i mimodruhovú agresivitu v línii ochrany vlastnej integrity i teritória, a teda aj zdrojov potravy v ňom, nakoľko psychika je v čase nasýtenia vplyvom vyplavených špeciálnych „hormónov radosti" vyladená pozitívne. Takže: Špecifické a intenzívne značkovanie zo strany prvého nálezcu potravy, signalizujúce konkurenčným medveďom jej ochranu a jeho vlastníctvo, však aj napriek týmto výstrahám ostatných medveďov k zdroju potravy priláka – aj preto, lebo väčšinou už majú skúsenosť, že odpor už hostiacich sa medveďov je slabý, takmer nulový. Medvede sa však pokúšajú dostať sa na označené nálezisko potravy aj preto, lebo v ich správaní spravidla platí aj princíp „ukoristi druhému, čo je jeho!". Tento z ľudského hľadiska dosť nepekný princíp je pevne zakotvený v správaní konkurenčne žijúcich zvierat, vrátane medveďov. Ak napríklad dvom medveďom, žijúcim v spoločenstve (napr. v zajatí či v zoo) podhodíte dva rovnaké kusy mäsa, je vysoko pravdepodobné, že jeden z nich sa napriek navidomoči spravodlivému rozdeleniu pokúsi ešte skôr, ako začne žrať svoj prídel, násilne odobrať prídel svojho súputníka. Aj preto medvede spoločne a húfne tiahnu k bohatému nálezisku potravy – teda nie s cieľom a povolením deliť sa o potravu, ale urvať koľko sa dá a to dokonca bez rizika odporu a poranenia, keďže potravy je na mieste veľa. Tak prikazuje a hovorí historická skúsenosť medveďov, premietnutá počas fylogenézy do ich etogramu. Kilham však dospel k opačnému názoru: ide vraj o spoluprácu pri konzumácii nájdenej potravy v dôsledku altruistických sklonov medveďov, ktoré nazýva „úmyselné zvolávanie k zdroju potravy", a to dokonca vraj za účelom, „aby jeden medveď pomohol druhému s prebytkom potravy, ktorá rýchlo zmizne" (napr. väčšia zdochlina, lososy, bohaté nálezisko malín a pod.). Pravda je však taká, že medveďov k bohatému zdroju potravy nepritiahli v skutočnosti bohumilé a prajné signály prvého nálezcu potravy, ale samotná potrava. Na jednej strane Kilham správne tvrdí, že medvede majú výnimočný čuch (aj na vzdialenosť a aj diferenciačný), no na druhej strane sa naivne domnieva, že zdroj potravy nájde iba jeden medveď a oznámi to značkovacími signálmi ostatným. Nie: všetky medvede majú čuch približne rovnako kvalitný, a preto na uvedený zdroj potravy by – rovnako ako prvý medveď – aj oni narazili tak či onak.
Kilham zbytočne vtláča do prírodných zvieracích procesov (a nielen on) pojem recipročného altruizmu (raz pomôžem ja tebe, inokedy ty mne) a očakáva, že týmto mechanizmom si zvieratá zabezpečia primerané výhody pre celú svoju populáciu. Nie: skrytou výhodou populácie v rámci jej vývoja a napredovania je vlastná, vnútrodruhová konkurencia, a teda konkurencieschopnosť. Tá je jedným z mechanizmov pozitívne ovplyvňujúcim proces kvalitatívneho pokroku živočíšneho druhu. Naproti tomu, spájanie sa iných živočíchov do kŕdľov, stád, čried, svoriek je len výrazom smerovania k vyššej individuálnej bezpečnosti, a u štvornohých predátorov (vlci, psi hyenovití) aj k ľahšiemu uloveniu veľkej koristi.
