a to už v jeho úplnom začiatku.
Skúsenosti tu prežité ho formujú do jeho ďalšieho života v nemalej miere, utvárajú jeho identitu. Niektoré pozitívne, či negatívne sa s ním nesú celý život. Mnohí z nás si pamätajú dodnes zážitky zo škôlky.
Chcem tým povedať, že táto inštitúcia je omnoho dôležitejšia ako si myslíme, a za akú ju pokladáme.
Aby dieťa išlo správnym smerom je kľúčové pre jeho ďalší život.
V časoch minulých absolvovali učiteľky v škôlke stredoškolské vzdelanie, aby mohli vykonávať túto prácu. Nie je to vždy o vzdelaní, respektíve je to viac o osobnosti, ako o vzdelaní. "To, čo na srdci máš, to dáš." Vzdelanie by malo byť len doklepnutim k osobnostným predpokladom. Táto funkcia by mala ovplyvat bohatými poznatkami zo psychológie. Možno väčšími ako z pedagogiky. Tu sa mi javí, že to nie je v realite celkom tak. Keďže každé dieťa je iné, rovnako, ako každý dospelý. Je treba individuálny prístup. A okrem toho veľa, veľa trpezlivosti.
Prečo túto prácu potom miestami robia (prepáčte) "vyhorené" učiteľky so "starou" školou? Ja viem, že nie všetky. A ďakujeme za tie, ktoré tam naozaj patria.
Prečo rozhadzujú diplomy takým, ktoré by pri deťoch absolútne nemali byť? Mnohé ženy by tam rady išli. Možno nemajú vzdelanie, ale majú to, čo tým deťom vedia odovzdať. Možno je chyba v legislatíve.
Prečo počúvame z médií aké hrozné veci sa niekedy v škôlkach dejú? Učiteľka zdvihne ruku na dieťa? Na vaše, ktoré ste 9 mesiacov nosili, rodili, trpeli a dávate mu všetko? Ako si to môže dovoliť? Siahnuť na osobný majetok je neprípustné, nieto na dieťa!
Zobuďte sa, a tie, čo tam nemáte čo robiť, rýchlo utekajte a hanbite sa, že ste tam vôbec boli. Nájdite sa v inej práci, ku ktorej máte vzťah. Zahoďte diplom, maturitné vysvedčenie...
Spoločnosť by mala urobiť rázne opatrenia TU, kde máme to najdôležitejšie a najzraniteľnejšie , DETI.
Inteligencný kvocient a sebareflexiu u ľudí nezmeníme, tak zmenme aspoň zákony.
