Priznám sa, že azda neprejde deň, aby zoči – voči realite vomne, pacifistovi, nevzkypela krv a aby mi nenapadlo, že chliev zvanýštátna moc, napríklad, aj na Slovensku, je potrebné vyhodiť do vzduchua postaviť od základu nanovo (alebo najlepšie vôbec, aby sa zase rýchlonezopsula aj tá nová).
Tak, ako každý človek je na predaj, len máme rôznu cenu, ajprah odolnosti jednotlivcov voči drzosti systému je rôzny. Väčšina sa ako vždyzbabelo podrobí hre na cukor a bič, no vždy sa nájde zopár jednotlivcov,ochotných prerážať múry keď nie hlavou, tak bombami. Je neodškriepiteľné, žeterorizmus vzniká ako zákonitá odozva na správanie sa väčšinovej moci,rešpektujúcej len vlastnú bohorovnosť.
Žijeme v systéme, ktorý výkonnej moci umožňuje obetovať záujmy, osud, šťastie, dobrú povesť,vôbec akékoľvek prirodzené práva ba dokonca aj život jednotlivca na oltárakéhosi „vyššieho záujmu“. Pritom táraniny o „vyšších záujmoch“ nie sú ničím iným, akodymovou clonou; nechceme si uvedomiť, že v konečnom dôsledku v ichmene viac či menej trpia všetci jednotlivci, nezúčastňujúci sa priamo výkonumoci. A väčšina z takto postihnutých sa nechá učičíkať paradigmou, žepredsa trpí v záujme celku. V záujme čoho však trpí večný rukojemník,celok?
Naposledy ma poriadne rozčúlila správa o zamietnutížiadosti Libora Ollera o podmienečné prepustenie z výkonu trestuv Rakúsku. Pritom rakúska justícia sa kladným rozhodnutím mohla aspoň čiastočne rehabilitovať.
Uvedený 58-ročný pán pôvodom z Nitrianskeho Pravna priPrievidzi bol v roku 1994 na základe politickej objednávky bez jedinéhodôkazu (!) odsúdený na 20 rokov, z ktorých si už vyše 13 rokov už odpykal.Rakúski kriminalisti v prvej polovici deväťdesiatych rokov potrebovali zakaždú cenu označiť páchateľa najväčšej vlakovej lúpeže v dejinách krajiny.Keďže vylúpenie poštového vagóna s korisťou vyše 35 miliónov šilingovz 9. apríla 1990 bolo akciou tvrdých profesionálov, skutočnýchorganizátorov a páchateľov nemali šancu vypátrať. Svoje obete preto našlimedzi bývalými emigrantami. Ollera súdili v Rakúsku, kde porota podmediálnym tlakom usúdila, že namieste bude verdikt o vine obvineného. Anijedna svedecká výpoveď, ani jeden z predložených dôkazov, ani opakovanéhĺbkové finančné kontroly popri tom Ollerovu vinu nijako nedokazovali...
Naopak je dokazateľné, že tak rakúski, ako aj asistujúcislovenskí kriminalisti počas konštruovania prípadu spáchali viacerých závažnýchtrestných činov, len aby za každú cenu vyfabrikovali obvinenia.Z rakúskych to boli menovite policajní dôstojníci Windisch (už nebohý) a Etz,slovenskú vetvu darebákov s policajnými právomocami zastupoval najmävtedajší podplukovník Mihočkoz policajného prezídia.
Zainteresovaní policajti sa v čase takzvanéhovyšetrovania dopustili trestného činu únosu Pavla Lenharta do cudziny, kde hopočas ilegálneho zadržiavania donútili krivo vypovedať. V inom prípadezase priamo v leopoldovskej väznici kombinovanou metódou vydieraniaa uplácania získali krivú výpoveď od vtedajšieho väzňa JaroslavaVyskočila. Obaja to oficiálne priznali ešte pred Ollerovym procesom, čo všaksúd šokujúco vôbec nebral do úvahy.
Spravodlivosť sa v tomto prípade asi ožrala na mol –Oller bez jediného dôkazu dostal spomenutých 20 rokov natvrdo, známi ajzákulisní zločinci v policajných uniformách všestranné uznaniea služobný postup.
Teraz L. Ollerovi nebolo umožnené ani len podmienečnéprepustenie – vraj by páchal trestnú činosť...
Prípadu som sa niekoľko rokov intenzívne venoval ako novinára napísal som o ňom aj knihu (Vlaková lúpež, vydal Fond na podporunezávislého myslenia, 1997). Do detailov poznám objemný vyšetrovací spis,spovedal som všetkých významných aktérov prípadu. Hrozné podozreniao nehoráznych policajných manipuláciach mi opísali do poslednejpodrobnosti. V tom čase som sa aj ja stal obeťou policajného nátlaku a zastrašovania,pretože ako jediný novinár som bezducho nepreberal prekrútené faktyz policajných tlačoviek, ale intenzívne som pátral na vlastnú päsť. Čo,samozrejme, značne vybočovalo z naplánovaného scenára.
Vlani vo február sa s odstupom času ďalšiehopokračovania zločinného príbehu dopustil senát prvostupňového Krajského súduv Trenčíne: opäť bez jediného dôkazu za údajnú spoluúčasť v kauze zavinných uznal troch Ollerových príbuzných. Samozrejme, že sa odvolali. Navytýčenie termínu odvolacieho pojednávania na Najvyššom súde márne čakajúneuveriteľných dvadsať mesiacov...
Slovenskí sudcovia majú vlastne iba dve možnosti: postupovaťspravodlivo a aj formálne uznať, že na základe neexistujúceho dôkazovéhomateriálu jednoducho nemožno nikoho odsúdiť – a nepriamym poukázaním nanespôsobilosť rakúskych súdov tak spôsobiť medzinárodný škandál. Druhoumožnosťou je, že budú pokračovať v páchaní nehorázneho policajno –justičného teroru.
Tragické je, že nestačí poznať pravdu, že je zbytočnéotvorene poukazovať na prechmaty a opakované dokázateľné zneužitiezabetónovanej moci. Žijeme v systéme, ktorý v záujme zachovania zdaniavlastnej neomylnosti neváha obetovať ktoréhokoľvek jednotlivca. Najrôznejšískorumpovaný dobytok v uniformách a talároch mu v tom ochotne slúži.
Tvárou v tvár vlastnej bezmocnosti a znechuteniusa sám seba pýtam, ako dlho a silno musí byť v človeku ubíjaný zmyselpre spravodlivosť, kým prikročí k zúfalému výkriku do tmy a dopustísa násilia ako adekvátnej odpovede na svoje zatláčanie do kúta.
Začínam teroristov chápať. Ešte, že som pacifista!
