RóbertFico sa nostalgicky rýpe v nose a naďalej sníva o triednom boji.Skutočnosť, že práve pri príležitosti 15. narodenín Ústavy SR z jeho obvykleneomalených boľševických úst zase raz vyletela duchovná perla, ktorou Ústavu a štát „venoval“ robotníckej triede, je vážnym dôvodom nazváženie prípadného ďalšieho rešpektovania vlády pod jeho vedením ako autority.
Náznaky a konkrétneskutky tejto vlády zreteľne dokazujú, že Fico a spol. si slobodnú občianskuspoločnosť pletie s morovou epidémiou, proti ktorej treba rázne zakročiť. A samozrejmeceloplošne očkovať patričnou dávkou demagogických podliezavých táranín.
Vládne mínerskéútoky na sociálnu nezávislosť jednotlivca od štátu v konečnom dôsledku nemôžuspôsobiť nič iné, ako prepadávanie sa občana do postavenia bezmocnéhorukojemníka štátu – a moci. O nič iné tomu čudesnému spolku zvanému „koalícia“totiž ani nejde. Koaličná mentálna výbava je ostro ohraničená pevne zomknutýmišíkami, ráznym pochodovým krokom za súčasného držania huby... a štvaním savpred k svetlým zajtrajškom.
Svoj životnehodlám zmariť tým, že zo seba nechám robiť handrového pajáca bez vôle, ktoréhomôže nejaký Róbert Fico beztrestne pohadzovať z kúta do kúta. Nebojím sa jeho permanentnej zúrivosti,nemám strach z jeho polície ani vždy poslušných byrokratických nástrojov.Napokon už pred vlaňajšími voľbami som vyhlásil,že na najbližšie štyri roky si všetky svoje prirodzené vrodené právomociponechávam a na nikoho žiadnu časť z nich nedelegujem. Táto vládnakoalícia a jej zákonodarní a výkonní predstavitelia teda v mojommene nekonajú a ich rozhodnutia pre mňa nie sú záväzné.
Kto máFicovho vystrájania už dosť a kto sa od neho chce dôrazne dištancovať, môžedodatočne urobiť to isté – osobným vyhlásením anulovať svoju účasť vo voľbách a oznámiť,že sa v plnom rozsahu ujíma svojich prirodzených vrodených právomocí.
Uznávam,nie je to v súlade s právnym poriadkom, ale zoči – voči babráckemuvládnutiu tejto vlády je to krok bezpochyby legitímny.
Autoritunemožno vynucovať, pretože vynútená autorita nie je autoritou, ale púhymzdrojom strachu. A strach plodí len a len deformovanú realitu. Moju(našu?) lojalitu si štát musí zaslúžiť; musí sa o ňu každodenne pokorneuchádzať, a nie sa veľkohubo rozdrapovať z pozície sily. Vočisiláckym chudákom, rozdrapujúcim sa za moje (naše?) peniaze, totiž mám lenodpor a pohŕdanie.
