Nemám problém súhlasiť, aby sa verejní funkcionári a štátne orgány nemali možnosť zviditeľňovať cez právo na odpoveď. Politici a úradníci si svoje postavenie vybrali dobrovoľne a viac či menej korektne z neho profitujú. O orgánoch štátnej moci je v tejto súvislosti zbytočné hovoriť - majú slúžiť občanom a nie rozdrapovať sa v médiach. Celkom iná je však situácia trestne stíhaných.
Žijeme v štáte, kde sa príslušníci polície zo svojej pozície počas vyšetrovania preukázateľne dopúšťajú páchania závažnej trestnej činnosti. V štáte, kde súdy bez rozpakov hrubo pošliapávajú najzákladnejšie zásady civilizovanej právnej praxe - prezumpciu neviny a zásadu "pochybnosť v prospech obžalovaného".
Žijeme v štáte, kde človek, ktorý sa z akýchkoľvek dôvodov dostane do pazúrov policajnej mašinérie a nebodaj do vyšetrovacej väzby, nemá ani minimálne šance účinne sa brániť a stáva sa bezmocným rukojemníkom.
Žijeme v štáte, kde rovnosť občana a štátu pred zákonom je ironickou ilúziou.
Daniel Lipšic tieto fakty vo svojom návrhu nevzal do úvahy a postavil štát nad jednotlivca. Inak si totiž neviem vysvetliť, že si neuvedomuje možné dopady schválenia takého pozmeňovacieho návrhu, aký predložil. Bežnou praxou totiž je, že policajní hovorcovia či občas aj ministri vnútra náramne radi organizujú sebaoslavné mediálne show, počas ktorých v nejednom prípade verejne obvinia konkrétnych ľudí z páchania trestnej činnosti bez ohľadu na kvalitu dôkazového materiálu. Lipšicov pozmeňujúci návrh však mal zabrániť dotknutým osobám predložiť verejnosti na objektívne posúdenie verziu druhej, dotknutej strany.
A pri úbohom morálnom stave a absolútnej nedôveryhodnosti orgánov štátnej moci túto Lipšicovu snahu vnímam veľmi negatívne.
