V danej súvislosti som pochopil, že represívne zložky štátu a justícia sú mocou až nebezpečne často zneužívané a zďaleka nie vždy slúžia v prospech občanov. Od povrchného pohľadu, denno-denne servírovaného médiami, ktoré v tomto smere prevzali optiku štátnej moci, som sa prepracoval k pohľadu, prenikajúcemu viac "pod kožu" daného problému .
Zápas medzi štátnou mocou a ekonomickými štruktúrami, usilujúcimi o nezávislosť od štátu, je realitou. Otázne je, či sa jedinec zo zvyku a za každú cenu má lojálne postaviť na stranu centralizovanej moci, alebo či pripustí, že spontánny vývoj spoločnosti, v nanútenej ilegalite vždy sprevádzaný aj negatívnymi prejavmi, môže smerovať aj k pozitívnemu cieľu, to jest nanajvýš žiadúcemu obmedzeniu vplyvu centralizovanej moci na občanov. Ak pripustíme, že existencia nezávislých ekonomických štruktúr je príznakom smerovania spoločnosti k autonomizácii z organizačného hľadiska nižších spoločenských celkov – regionálnych a lokálnych komunít – na úkor centralizovanej moci, hrôzostrašnosť „organizovaného zločinu“ sa vo veľkej miere začne stávať súčasťou mýtov, fabrikovaných štátnou mocou.
Konkrétny príklad
Spravodlivosť je veľmi relatívny a subjektívny pojem. Napríklad mojou idealistickou predstavou o tom, že policajní vyšetrovatelia a súdy hľadajú v prvom rade pravdu a spravodlivosť, zásadne otriasol prípad vyšetrovania svojho času známej kauzy najväčšej vlakovej lúpeže v Rakúsku z apríla 1990, do ktorej podľa rakúskych kriminalistov mali byť zapletení šiesti slovenskí občania. Zhodou okolností všetci žijú, resp. žili v okrese Prievidza. Rakúska a následne slovenská polícia pozatýkala piatich podozrivých a vzápätí začala vytrubovať do sveta víťazoslávne fanfáry. Lenže plné nelogických záverov, odporujúcich si súvislostí. Ako nezávislý novinár som sa postupne dostával k dôkazom o tom, že počas vyšetrovania kriminalisti spáchali viacero trestných činov, len aby svoju verziu doplnili potrebnými svedectvami. Neštítili sa pri tom vydierania, podplácania a zastrašovania potenciálnych svedkov, navádzania na krivé výpovede. Nikto z nich nebol za to stíhaný.
Keď som chcel o svojich zisteniach vypovedať pred súdom v rakúskom St. Polten, sudca, zároveň suplujúci rolu prokurátora Urválka, ma síce predvolal, no nepustil k slovu. Obžalovaný bývalý emigrant Libor Oller za údajné zosnovanie lúpeže vtedy „nafasoval“ rovných 20 rokov – bez jediného dôkazu. Môžete mi veriť, bol som pri tom a detailne poznám spis.
(Podrobnosti nájdete v mojej knihe Vlaková lúpež, ktorú vydal Fond na podporu nezávislého myslenia, 1997).
O niekoľko rokov tento smutný a neuveriteľný príbeh zdramatizoval pre Rádio Slovensko Peter Štrelinger. Na toto dramatické pásmo ešte v deň, v ktorom sa malo vysielať, bežala upútavka, no krátko pred plánovanou hodinou ho vedenie rozhlasu bez vysvetlenia stiahlo a nikdy sa do éteru nedostalo...
Priznám sa, že v súvislosti s celou kauzou, ktorá sa mi aj ako priamemu pozorovateľovi dodnes javí ako niečo neuveriteľné, mnou otriasala bezmocná zlosť. Naivne som skúšal diskutovať so zainteresovsanými policajtami a sudcami, dobrovoľne ísť vypovedať pred súd, no o moje cenné poznatky nikto z nich nemal záujem. Ich zaprotokolovanie by totiž rozbilo prácne – aj keď za cenu policajných podvodov a zločinov - pozliepanú verziu na kúsky. Naopak, viackrát som bol cieľom policajného nátlaku a zastrašovania aj ja sám.
Štát ako mechanizmus je najväčším nebezpečenstvom pre občana aj pre to, že ak sa z akéhokoľvek dôvodu ktokoľvek aj nevinný dostane do súkolia policajno – justičnej mašinérie, je takmer bez šance. Proti nemu na jednej strane bez obmedzení pracujú celé tímy ľudí, platené daňovými poplatníkmi, ktorých primárnym záujmom úspešne uzavrieť prípad – a zďaleka nie vždy s ohľadom na to, či odsúdeným bude skutočný vinník. Na druhej strane vo vyšetrovacej väzbe sedí človek v zmysle prezumpcie neviny formálne považovaný za nevinného, no s tak obmedzenými možnosťami na hľadanie dôkazov v prospech svojej neviny, že vlastne nijaké nemá a je bezmocne vydaný na pospas zlovestnému súkoliu. .
Zďaleka nie nejakí bezvýznamní dezorganizovaní vyberači výpalného, pouliční či krčmoví bitkári, alebo drobní zlodeji sú nebezpeční. Aj počas kauzy Vlakovej lúpeže, resp. Libor Oller a spol., ma predstavitelia štátnej moci zo všetkých síl presviedčali, že štát znamená pre občana najvyšší stupeň ohrozenia, pretože je vysoko organizovanou mocou bez morálky. Podarilo sa im presvedčiť ma.
Kedykoľvek uprednostním nezávislé ekonomické štruktúry pred štátom. Na základe mnohých osobných skúseností im totiž dôverujem a nepovažujem ich za zločinné. A z rovnakých dôvodou štátu nedôverujem a za zločineckú organizáciu ho považujem.
