Na jednej strane určite nie je jednoduché vyhlásiť onen "tichučký hlások vo mne" (Gándhí) za najvyšší zákon stojaci nad všetkými zákonmi, pretože tlaky okolia sú neuveriteľne silné a za autoritu sa vyhlasuje kadekto. Avšak je to jediný spôsob, ako zostať celistvý, ako zabrániť, aby človeka okolie rozdriapalo na kúsky... Takéto rozhodnutie najskôr vyžaduje rebelantskú odvahu, no v krátkom čase sa "život v pravde" stane rovnakou samozrejmosťou ako dýchanie.
"Pravda" je samozrejme pojem výsostne relatívny. Každý z nás vidí a vyhodnocuje okolitý svet na základe vlastných skúseností, daností a stupňa osobného vývoja - a tento súhrn vníma ako hodnotový systém, ako pravdu. Každý z nás si teda musí v subjektívnom svete hľadať svoje subjektívne miesto podľa svojich subjektívnych kritérií a v rámci všeobecne rešpektovaných kultúrno - civilizačných noriem.
Kto na začiatku nájde dostatok odvahy oznámiť celému svetu, že hodlá uplatňovať výlučne svoje vlastné zákony a úprimne podľa nich žiť, ten nájde svoj pevný bod a prestane poletovať ako handra vo vetre neustálych zmien kritérií okolia. Neskôr už žiadna odvaha potrebná nie je, pretože vlastná vnútorná integrita sa stane prirodzene najvyšším hodnotiacim kritériom.
K úsiliu o dosiahnutie tohto stavu odpradávna nabádajú všetky náboženské systémy, aké sa kedy na Zemi vyskytovali. Na začiatku je vždy hlboký ponor do vlastného vnútra, dôkladné preskúmanie seba samého - svojich pocitov, slabostí i jedinečných silných stránok... zásadná vnútorná transformácia z človeka automatického a stádovitého na plnokrvnú individualitu. Dôsledkom je neporovnateľne ostrejšie videnie sveta a širšie chápanie súvislostí.
O takéhoto jedinca však celkom pochopiteľne nemajú záujem politické systémy, pretože je nepoužiteľný v rámci ich šachových partií. Nie je jednoduché zmanipulovať ho opakovaním propagandistických fráz a klišé, pretože sa na svet pozerá zásadne svojimi očami a hodnotí ho zásadne svojim rozumom... a predovšetkým srdcom... A dokážeš si predstaviť napríklad disciplinovanú armádu zloženú z jedinečných individualít, pre ktoré je najvyšším zákonom ich vnútorný hlas? To by predsa vôbec nemohol byť jednoliaty celok, ktorému ukážeš Aha! Tam je NÁŠ NEPRIATEĽ! a celok ako omámený bezdôvodne pobeží v ústrety vlastnej záhube... Nie, bola by to len skupina skladajúca sa zo samostatne mysliacich a konajúcich individualít - aj keď rovnako oblečených... Takáto predstava musí zákonite byť pre každý politický systém nočnou morou...
Myslím, že som ti zároveň odpovedal aj na otázku, čo konkrétne môžeš robiť ty. Vždy sprav - alebo nesprav - iba to, čo ti káže srdce. Srdce na rozdiel od pomotaného rozumu je nadčasové, netýka sa ho princíp zániku a rozpadu hmoty. Takže srdce sa môže rozhodovať bez vplyvu malého ľudského strachu, ktorý inak je pilierom našej civilizácie. Stačí ho počúvať... Nikto ti nemá právo kázať, čo máš robiť. Je to výhradne TVOJE právo, TVOJA povinnosť a TVOJA zodpovednosť - rozhodnúť sa tu a teraz; vždy TU a vždy TERAZ - bez ohľadu na väčšinový názor okolia. Stačí si len veriť. Nič viac nepotrebuješ. A vtedy sa určite rozhodneš správne - natoľko správne, že za svoje rozhodnutie sa nebudeš musieť sama pred sebou hanbiť ani po uplynutí akéhokoľvek časového úseku či akejkoľvek zmene kritérií okolia... Bude to TVOJE SPRÁVNE ROZHODNUTIE. Nič viac nemôžeš životu ponúknuť.
Vlani som na blogu uverejnil esej, ktorá sa tejto témy mierne dotýka - aj keď okľukou cez iný okruh problematiky. Príjemné čítanie: Má zmysel niečo zakazovať?
A ešte dva také polopoetické kúsky:
Neskrotná túžba po spasiteľoch
Prajem ti príjemný deň! :-)
