Svedomie je predsa univerzálny fenomén, široko prekračujúci hranice jednotlivých filozofií či náuk. Svedomie je vnútorný duchovný kompas, ukazujúci "sever" každému, kto má záujem ho vnímať. Svedomie si nemôže dať patentovať žiadna organizácia, pretože ho nemožno ničím ohraničiť.
Súčasná spoločenská organizácia, klamne vzbudzujúca zdanie demokracie, je stále založená na zvrátenom princípe, podľa ktorého je občan povinný stotožniť (rozumej znásilniť) svoje svedomie so svedomím politickej moci. Ak náhodou svedomie občana má výhrady voči niečomu, čo politická moc považuje za správne či užitočné, a občan počúva svoje svedomie a trvá na svojom, stáva sa z neho autsajder alebo v horšom prípade väzeň či mučeník.
Je zrejmé, že k otázke výhrady svedomia je potrebné pristúpiť nie z pozície a uhla pohľadu organizovaných skupín - cirkví či štátu - ale legislatívne, najlepšie ústavne, umožniť jednotlivcom, aby svoje právo na výhrady svojho svedomia mohli kedykoľvek slobodne uplatniť bez ohľadu na mienku politickej moci. Politikom by sa pravdepodobne značne zúžil priestor na zneužívanie moci a náš svet by sa mohol stať o niečo krajším.
Právo na výhradu svedomia, neslobodne vtesnané do akejkoľvek doktríny či legislatívy, ktorej sa musí prispôsobovať, je len obyčajnou karikatúrou s nulovou hodnotou a výsmechom. Kvôli takému niečomu sa neoplatí tancovať konzervatívne či liberálne rituálne tance a už vôbec nie odchádzať z vládnej koalície.
Rituálne tance okolo svedomia
Kritikov a zastáncov Zmluvy o výhrade svedomia, pútavo žonglujúcich rôznymi argumentami, je ako maku. V súvisiacej plamennej diskusii (?) mi však chýba čo i len pokus o odpoveď na základnú otázku: Čo je vlastne svedomie? Domnievam sa, že aj u jedinca, ktorého bytie sa sústreďuje prevažne na obmedzený uzavretý kruh papanie - vylučovanie - pokusy o reprodukciu - "dobré" akčné filmy, aspoň kdesi v hĺbke podvedomia existuje určitá duchovná nadstavba. Problém teda nemožno definovať, či je, alebo nie je spoločensky prijateľné právo na výhradu svedomia ako také, ale spočíva v tom, že každý z nás je jedinečným originálom s individuálne dosiahnutým stupňom poznania a videním sveta. V tomto zmysle sa názor, že právo na výhradu svedomia by mohlo/malo byť obmedzené akoukoľvek vieroukou, ukazuje ako scestný.
