Vnútorná sloboda - je nebezpečná?

Keď som napísal, že najväčším nebezpečenstvom pre občana je štát, ktorý vytvoril mýtus o organizovanom zločine a hrubo zneužíva moc , nejeden čitateľ ma v diskusii obvinil z nadržiavania mafii či utopického vnímania spoločnosti. Nevadí, trochu sme si podiskutovali, ale najdôležitejším - i keď trochu smutným - výstupom z čitateľských reakcií bolo zistenie, že len málokto vníma vnútornú slobodu jednotlivca ako základný predpoklad k tomu, aby spoločnosť vedela tvorivo žiť a rásť, aby neustrnula v akejkoľvek zakonzervovanej - i keď zdanlivo osvedčenej - podobe, ale vyvíjala sa smerom k slobode, individuálnej zodpovednosti a prosperite - prostredníctvom jednotlivcov a pre jednotlivcov, z ktorých sa skladá.

Generácia našich rodičov si zo sebou nesie hlbokú traumu mlčiacej väčšiny, ktorá podľahla svojmu malému ľudskému strachu. S výnimkou niekoľkých statočných táto väčšina pristúpila na brutálne rozštiepenie svojho individuálneho Ja na dve polovice - súkromnú a verejnú: navonok súhlas s každou absurdnosťou, na ktorej sa uzniesol ústredný výbor a ktorú do absurdných dôsledkov doťahovali nižšie mocenské články; vo vnútri v lepšom prípade zžieravý pocit hanby - v tom horšom len pustá, nákazlivá prázdnota.

Keď kategoricky odmietam podriaďovať sa aktuálnym výstrelkom ktorejkoľvek moci, mám na mysli svoju vlastnú vnútornú slobodu. A keďže netrpím rozdvojenosťou osobnosti, nemôžem sa prihlásiť k ničomu inému ani navonok. Domnievam sa totiž, že moja sloboda, sloboda jednotlivca - neoddeliteľne spätá so zodpovednosťou - je najvyššou, vlastne jedinou skutočnou hodnotou. Keď pojmy "vyšší" alebo "štátny záujem" považujem za nemiestne pohŕdanie oprávnenými záujmami jednotlivcov a odmietam ich, je to preto, že k týmto hrôzostrašne znejúcim slovným spojeniam história už priradila neuveriteľné množstvo ľudského utrpenia. Žijem a vychovávam deti v dnešnom svete a v tejto krajine, a nemám v úmysle nechať sa formovať očividne zdeformovanou realitou, ale, naopak, považujem za správne občas sa postaviť a nahlas povedať, čo chcem a čo nie.

Všeobecná mienka je dnes približne taká, že žijeme v akej - takej demokracii, ktorá síce má mnoho nedostatkov, ale nič iné, lepšie, sa vymyslieť nedá. Nesúhlasím. Relatívne jednoduchým a určite uskutočniteľným krokom je odstránenie štátu zo všetkých sfér, ktoré sa bez neho zaobídu - vrátane školstva, zdravotníctva, kultúry a vnútornej bezpečnosti. Spoločnosť, fungujúca na princípe samosprávneho rozhodovania a delegovania určitých právomocí "hore", nebude stáť na hlave, ale na nohách. A bude na nich stáť o to pevnejšie, o čo budú jednotlivci mať oprávnenejší pocit, že o sebe a svojej súčasnosti a budúcnosti skutočne rozhodujú oni, a nie nejaká virtuálna a vzdialená moc.

Ilúzia, že bez silného štátu sa všetko zrúti, je totiž naozaj len ilúziou: naopak, stačia jedny nevydarené voľby a našu krajinu môže minimálne na štyri roky opäť ovládnuť sociálno-národne sa tváriaca karikatúra demokratickej moci so svojim nenažraným ekonomickým pozadím. Jej bludy o návrate sociálnej spravodlivosti by popri tom neviedli k ničomu inému, než k zlegalizovanej lúpeži, alebo inak povedané, k presmerovaniu väčšieho množstva peňazí občanov do štátnej pokladne, odkiaľ by ich štát - po odrátaní nemalej a zbytočnej réžie - z časti opäť vrátil späť "do obehu".

Ideálnym štátom je neexistujúci štát, čo je, samozrejme, utópia, no dosiahnuteľnou métou určite je štát, na právomociach ktorého sa zhodnú samosprávne celky podľa aktuálnej potreby - ani menej, ani viac. A nezávislosť občanov od každodenného vplyvu politickej moci (aj tej samosprávnej) je tiež zabezpečiteľná relatívne jednoducho a prehľadne - vznikom poistných systémov pre každú oblasť, v ktorej to prichádza do úvahy (napríklad poistenie na financovanie školskej dochádzky). Mnohomiliardové finančné toky by tak boli presmerované mimo oblasť politiky, čím by politika do veľkej miery prestala byť atraktívnym ryžoviskom a verejný život by napokon získal jedinečnú príležitosť, aby v ňom našli svoje prirodzené miesto aj tí, ktorým sa v súčasnom mocenskom bahne veru príliš brodiť nechce - skutočné osobnosti, ktorých oslovuje pojem "služba verejnosti" aj inak, než ironicky.

Je teda vnútorná sloboda nebezpečná? Určite áno - ale ako pre koho. Čo myslíte, kedy sa podarí v päťapol milióne občanov SR nazbierať nadkritické množstvo vnútornej slobody, potrebné na ďalší posun našej krajiny od súčasne demokratúry (K. Kryl) bližšie k demokracii?