Nie je totiž vôbec normálne, ak dve strany o niečom vyjednávajú a jedna z nich nakoniec dosiahne ešte viac, ako na počiatku chcela. A toto presne sa teraz stalo. Neviem si predstaviť súkromnú firmu, ktorá by k vyjednávaniu pristúpila takým spôsobom, ako naša vláda. Či už minister Uhliarik, alebo premiérka Radičová.
Namiesto ukončenia jednaní a vyhlásenia pred celým národom po prvom neúspešnom mesiaci vyjednávania, že Kollár je obyčajný vydierač a navyše aj chrapúň ktorý sa vôbec nevie chovať a následnom zabezpečovaní nevyhnutnej starostlivosti z iných zdrojov (to, čo začali robiť v posledných dňoch), do poslednej chvíle jednali, ustupovali, jednali a ustupovali. Som hlboko presvedčený, že väčšina z našich lekárskych "hrdinov" by sa na svoje miesta v prípade tvrdého postoja vlády rýchlo a s radosťou vrátila. Len tak mimochodom, ak by niekto spočítal počet hodín vyjednávania, asi by bola Guinessova kniha bohatšia o jeden rekord, bohužiaľ smutný.
Zdá sa, že lekársky protest bude mať pre nás v budúcnosti oveľa horšie dôsledky, ako len tých 100 miliónov eur, ktoré pôjde na navýšenia ich platov. Takých, ktorí by si zaslúžili viac, je tu okrem lekárov spústa. Máme sa teraz na čo tešiť a štátny rozpočet tiež. Zastavená transformácia nemocníc bude asi najťažší dôsledok, hovoriť o tom by mohli tí, ktorí do ich hospodárenia vidia trochu viac, napr. prešovčania. Ďalší neželaný dôsledok protestu je hlboké naštrbenie medziľudských vzťahov medzi lekármi samotnými, ako aj medzi nimi a inými zdravotníckymi pracovníkmi. Tí, čo doteraz bez problémov spolu vychádzali, sú naraz rozdelení na dva tábory. Potrebovali sme to?
Na záver naspäť k Sulíkovi. Ak má niekto takýmto spôsobom riadiť túto krajinu a zastupovať naše záujmy, tak radšej nech ide kade ľahšie. Ustupovať vydieračom sa totiž zásadne nemá.
