Aby som pravdu povedal, v tomto má, aspoň čiastočne, pravdu. To, že už v ničom ďalšom, t
Aby som pravdu povedal, v tomto má, aspoň čiastočne, pravdu. To, že už v ničom ďalšom, tu asi netreba rozoberať.
Pozrime sa na vec trochu bližšie. 5. decembra 1994 podpísali v Budapešti Ruská federácia, Spojené štáty americké a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska memorandum, v ktorom sa zakazuje použitie vojenskej sily a ekonomických nástrojov voči Bielorusku, Kazachstanu a Ukrajine za to, že sa vzdajú nukleárnych zbraní. Neskôr sa ešte pridali Francúzsko a Čínska ľudová republika s podobnými dokumentami. Všetky tieto tri krajiny sa týchto zbraní naozaj vzdali a odovzdali ich Ruskej federácii.
Keď však po protestoch na kyjivskom Majdane Ukrajina zmenila svoju medzinárodnú orientáciu viac smerom na západ, Vladimír Vladimírovič začal rýchlo konať. Územné garancie, prísľub nepoužitia vojenskej sily akoby prestali existovať. Nasledovala okupácia Krymu a potom síce akože nenápadné, ale bez akýchkoľvek pochybností Ruskom riadené vytvorenie “Doneckej” a “Luhanskej” nezávislej republiky. Len je akosi podozrivé, že ich uznáva jedine Ruská federácia. V podstate teda ide o obyčajnú okupáciu týchto území.
A dostávame sa k hlavnej téme tohto blogu, a tou je reakcia západných krajín na porušenie vyššie uvedených dohôd. Tá totiž bola absolútne vlažná a Putina zrejme neprinútila ani len k úsmevu nad ňou. Smiešne ekonomické sankcie a ani len náznak vojenského zásahu v prospech napadnutého štátu vlastne len povzbudili ruskú verchušku k plánovaniu a ako dnes vidíme aj k strašnému uskutočneniu tentoraz pokusu o riadnu okupáciu celej Ukrajiny. Dúfam aspoň, že sa páni Barack Obama, David Cameron a Francois Holland, ktorí boli v roku 2014 v úrade, teraz škrabú na hlave.
Ešte by som sa rád zmienil k súčasnej aktivite Slovenska v tejto kríze. Utečencom pomáhame v podstate ako sa len dá. Je tu však ešte jedna vec, ako by sme Ukrajine mohli významne pomôcť. To je darovanie protivzdušného systému S 300. Politici v tejto veci nepochopiteľne kľučkujú. Zjavne si však neuvedomujú podstatu. Ak totiž Ukrajina prehrá, budeme na rade, skôr či neskôr, aj my. Je preto v našom životnom záujme, aby sme im k víťazstvu pomohli, ako sa len dá. A z tohto pohľadu nie je vlastne o čom. Treba im to dať čím skôr.
