Po večernom zistení, že na Pezinskej Babe by malo dnes celý deň mrznúť som narýchlo odložil dve ranné schôdzky a o siedmej ráno vyrazil. Veď je to možno posledný prašan v tomto roku. Keď ma Ringo, môj štvornohý potulkový pomocník videl nakladať bežky, vrhol sa nekompromisne do auta.
Pred ôsmou vysadáme na parkovisku na Babe, mažem fialový a vydávame sa na cestu do Rače. Začiatok je super. Už od parkoviska je upravená trať smerom hore, na bežecké trate. Trate sú už ráno upravené úplne predpisovo. V tomto Pezinčania zahanbujú aj mnohé vyhlásené slovenské lyžiarske strediská.
Nadržaný Ringo ťahá a stúpanie ako keby ani nebolo. Ešte kúsok po kvalitnej stope a potom ďalej smerom na hrebeň. Našťastie včera tade niekto prešiel, aká-taká stopa je vždy lepšia ako nič. Strmý stupák na Konské hlavy poctivo vystromčekujem za výdatnej pomoci môjho spolubojovníka.
Hrebeňovka je nádherná. Ideme celkom svižne, len občas zhadzujem sneh z nízkych konárov, aby som sa pod ne prepchal. Všade je aspoň 30 cm nového prašanu, jednoducho paráda.
Za Tromi kamennými kopcami sa stopa končí, ďalej sa brodíme sami. Je to celkom dobrá makačka. Pol litra ionťáku sa rýchlo míňa a banán si šetrím až na neskoršie. S občerstvením je na tom Ringo lepšie. Tri hodiny vydrží bez problémov, stačí mu žrať sneh.
Zvážnica pod Somár nie je zafúkaná a potom to už ide viac dole ako hore. Pred Bielym krížom znovu narážame na stopu a cesta ubieha ako nič. Aj keď sa už otepľuje, zjazdy idú celkom dobre. Okolo Haluzického pamätníka a na lyžiach až na parkovisko nad Račou, ani plúžiť nebolo treba. Trochu únavy, trochu endorfínu a čerstvá hlava. Stálo to za to.
P.S. Keby sa ešte našiel niekto (STARZ?) kto by upravil stopy, bolo by to už ideálne.
