Dnes je však už, našťastie, všetko inak, ako pred päťdesiatimi piatimi rokmi, keď vo Vietname zúrila vojna. Po období francúzskej koloniálnej nadvlády, vietnamskej vojne a časoch plánovanej ekonomiky, ktorá uvrhla ľudí do biedy a hladu, je dnes Vietnam jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík v Ázii. Ľudia nehladujú, naopak, krajina je najväčším vývozcom ryže v regióne.Bývalá jaskyňa Vietkongu sa nachádza na jednom z vyše tristo ostrovov prekrásnej zátoky Halong Bay. Vietnamci veria, že skaly do mora nahádzala rodina drakov ako ochranu Vietnamského ľudu pred útokom nepriateľského vojska. Samotný názov Halong Bay znamená zosadajúci alebo zlietajúci drak.
Výletné lode sa predierajú menšími i vačšími ostrovmi a nám sa, sediac na jednej z nich, valia po chrbáte pramienky potu. Vonku je horúčava a malé kajuty sú klimatizované iba v noci. Tak radšej všetci sedíme na palube a nechávame morský vetrík aspoň trošku zmierniť páľavu. Scenéria za to stojí stokrát. Lenže ochladenie je aj pri západe slnka takmer nepostrehnuteľné, a tak je vítaným osviežením ponorenie sa do chladnej vody v zátoke. Sprievodca spustil z paluby do mora železný rebrík. Slnko zapadá za jeden z ostrovov, na vrchu ktorého stojí malý chrám s typickou strechou ázijských svätýň.
Po niekoľkých skokoch z paluby priamo do mora a príjemnom leňošení vo vode sa podáva večera. Pozostáva z niekoľkých chodov. Krevety, krab, ryba v sladkokyslej omáčke, šalát a každodenná miska ryže. Ako dezert sladké plody, ktoré tu volajú dračie ovocie. Neošúpané naozaj pripomínajú chrbát draka, ktorý je jednou z posvätných mytologických bytostí Vietnamu. Dužina dračieho ovocia je biela a plná drobných semienok ako kivi, takže nakrájaná vyzerá ako ošúpané jablko posypané makom.
Väčšina skalnatých ostrovov v zátoke je neobývaná. Niektoré sú na to príliš malé, ale väčšou prekážkou sú strmé brehy. Preto na zalesnených skalách žije veľa opíc, ktoré je možné uvidieť z člnov a kajakov, ak sa priblížite celkom k strmým stenám.
Na väčších ostrovoch ležia však medzi sviežozelenými kopcami roľnícke dedinky, kde farmári ešte aj teraz orú na ryžových poliach pomocou volského záprahu. Okolo poludnia vyzerá dedina takmer prázdna. V otvorených dverách jedného z domov hrajú chlapci karty a zvedavo si prezerajú turistov. Tí sa im oplácajú rovnako. Usmievam sa na dievčatká v hojdacej sieti a ukazujem na svoj fotoaparát. „Môžem si vás odfotiť?" naznačujem len tak pre zábavu. Malá krásavica okamžite vycerí zúbky a teší sa, keď jej potom fotku ukazujem v digitálnom fotoaparáte. Na jednom z „dvorov" sa prechádza sliepka s pípajúcimi kuriatkami za chrbtom. Popri ceste rastú banánovníky a stromy exotického ovocia liči. Plody veľkosti čerešne majú tvrdšiu svetlohnedú kôrku. Pod ňou sa nachádza dužina ľadovobielej farby. Je chrumkavá, šťavnatá a voňavá. Za stromami sa rozprestierajú ryžové políčka. Pri práci na nich je každý po kolená v bahnistej vode. Ľudia aj zvieratá.
Domy majú väčšinou iba jednu miestnosť, kde sa spí i pozerá televízia. Kuchyňa je menšia oddelená stavba, často bez dverí. Dopravným prostriedkom v dedine i mimo ňu je bicykel, kto si to môže dovoliť, uháňa po asi päťkilometrovej ceste z dediny k prístavisku na motorke. Tá je pre mnohých zjavne ako člen rodiny - nezriedka zaparkovaná takmer vnútri domu.
My sa po noci na lodi v tesnej kajute tešíme na pohodlný hotel, kde sa už o šiestej ráno na malej privátnej pláži pod oknami kúpu v mori ľudia. Pri pohľade na nich sa strasiem od zimy, no keď otvorím balkónové dvere na klimatizovanej izbe, obleje ma horúci vzduch vonku. Na začiatku júla je vo Vietname i v noci nad tridsať stupňov Celzia.
Po piatich minútach vonku má každý všetky kúsky oblečenia dokonale mokré od potu a vôbec sa tým neoplatí zaťažovať. Vietnamci sú na toto počasie zvyknutí, ale utrpeniu cestovateľov rozumejú. Ak nemajú v bare alebo reštaurácii klimatizáciu, poradia si inak. V malom, tesnom záchode napríklad pripevnia na stenu nad toaletou malý ventilátor spolu s nápisom „Pri odchode prosíme ventilátor vypnúť".
Hlavné mesto Vietnamu, Hanoj, svojími uličkami, koloniálnou architektúrou a nespočetným množstvom motoriek uháňajúcich pomedzi predavačky melónov s typickým kužeľovitými klobúkmi naozaj vyráža dych. Za asi štyri doláre na hodinu sa tu dá prenajať drožka poháňaná bicyklom, z ktorej si možno centrum mesta prezrieť pohodlnejšie ako po svojich. Peší turisti si najprv musia zvyknúť na neustávajúce klaksóny motocyklov a na fakt, že pri prechode cez ulicu sa nesmú obzerať ani doprava, ani doľava, ako je to u nás zvykom, ale skrátka len ísť a spoliehať sa na to, že motorky sa im jednoducho vyhnú.
Sediac v drožke si však môžete tiež užiť dávku adrenalínu - keď sa „taxikár" rozhodne vbicyklovať do protismeru. A tak radšej zatváram oči sediac aj na tomto vozidle, nielen pri prechádzaní cez cestu.
Motocyklisti sú tu zvyknutí na hocičo a nejako sa zrážke väčšinou vyhnú, no aj tak sa podľa Svetovej zdravotníckej organizácie až osemdesiat percent dopravných nehôd na svete odohrá v juhovýchodnej Ázii.
Vietnam je veľmi lacná krajina, večera v reštaurácii v starom meste Hanoja môže vyjsť na tri - štyri doláre i s vínom.
Trojhviezdičkové hotely stoja okolo pätnásť až dvadsaťpäť dolárov na osobu a noc. Izby v takýchto hoteloch sú klimatizované a pohodlné, hoci za naozajstný luxus je už treba si priplatiť. Jediné, čo sa týmto hotelíkom v centre Hanoja dá vyčítať je trošku spomalený personál. Trvalo niekoľko telefonátov na recepciu, kým nám na izbu priniesli objednanú prístelku. Do izby nakoniec vpochodovala dvojica hotelových zamestnancov s rámom postele a matracom, ktorý sa ukázal byť asi o desať centimetrov dlhší ako rám. Pomohli si pre mňa najprv prekvapujúco, no v konečnom dôsledku logicky - veľkým nožom z matraca odrezali a vpratali ho, kam bolo treba, potom posteľ postlali bielou plachtou a problém bol vyriešený.
Júlový večer v starej štvrti Hanoja je horúci, vlhký a hlučný. Ulice sa ozývajú klaksónmi motoriek a zvončekmi bicyklov. Na chodníku pred domami sa objavili nízke plastové stolíky a stoličky a skupinky pozostávajúce z členov rodiny, susedov a priateľov si pochutnávajú na večeri. Pre chodcov tak zostal iba úzky obrubník, alebo neustále poskakovanie z chodníka na ulicu a naopak. Ľudia sa usmievajú, rozprávajú, zabávajú. Hanojčania žijú na chodníkoch pred svojimi domami. Predávajú tu tovar, jedia, debatujú, dokonca si umývajú vlasy.
Letisko je trošku sklamaním. Lietadlo mešká a ani jediná reštaurácia nie je otvorená. Predsalen sme v komunistickej krajine. Colníčka sa však naširoko usmeje na môjho manžela, ktorý sa rozhodol cestovať v červenom tričku s veľkou žltou hviezdou a nápisom „Vietnam" a ja im tú zatvorenú reštauráciu musím odpustiť.
