Môžno je to niekomu na smiech. Ale mňa vždy zarazí (ešte stále), keď počujem napríklad v čakárni u lekára sestričku osloviť niekoho „dedko“ alebo „babka“. Možno sa to niekomu zdá milé, ale ja sa hrozím toho, že tak raz začnú hovoriť mojej matke, dokelu. Oslovenia „pán“ a „pani“ majú svoj zmysel. Sú neutrálne, nikoho by nemali uraziť. Nechápem, prečo je pre niektorých také ťažké ich používať napríklad pri starších ľuďoch. Nechápem ani to, ako sa niekto dostane do kategórie „deduško“ a niekto do kategórie „pán“. Fakt, od čoho to závisí?
V západoeurópskych krajinách je vraj vylúčené, aby zdravotná sestra nazvala niekoho inak ako „pán“ či „pani“ a z vlastnej skúsenosti viem, že v USA sa oslovenia „sir“ (pán), „ma‘am“ (pani) od slušných ľudí dostane aj bezdomovcom.
Na Slovensku sa síce každému dostane (aspoň tej našej, slovenskej) zdravotnej starostlivosti, väščina ľudí má kde bývať a čo jesť, ale vážiť si jeden druhého ešte stále celkom nevieme. A k tomu patria i takéto drobné prejavy úcty.
Starším ľuďom by sa jej malo ujsť špeciálne. Nejde o to, koľko zarábali, kde pracovali, kde bývajú alebo ako dlho študovali. Ide o to, že si „tým všetkým“ prešli, čo my, mladší (tým myslím aj päťdesiatnikov, lebo, nehnevajte sa, mať po päťdesiatke neznamená byť starý) ešte môžeme celkom pekne nezvládnuť a pokašľať.
Nechajme oslovenia „deduško“, „babka“ a „strýčko“ rodinným príslušníkom a začnime sa správať ako dospeláci s akou-takou výchovou.
