Väčšina slovenskej verejnosti má v svojich hlavách obraz špinavých (nevzdelaných?) palestínskych detí v biednych šatách, hádžucich kamene na izraelských vojakov.
Zamysleli ste sa ale nad príčinou ich nevzdelanosti? Napadlo vám, či majú „vďaka" izraelskej okupácii prístup k normálnemu vzdelaniu, nákupom ošatenia či elektrine?
A zarazilo vás slovné spojenie „deti hádžuce kamene do vojakov"? Nuž, predstavte si, aké smrtiace účinky môže mať kameň hodený deckom na po uši ozbrojeného dospelého vojaka v helme a nepriestreľnej veste. Tragikomická predstava.
A, áno, povedala som „okupácii". Pretože práve to je presné pomenovanie toho, že cudzia armáda terorizuje civilné obyvateľstvo inej krajiny. Prečo sa čudujeme, že sa Palestínčania bránia tejto okupácii?
Samozrejme, je tu ešte téma samovražedných atentátnikov. Je to odsúdeniahodné, no my, ľudia žijúci v bezpečnej krajine s prístupom k pitnej vode a základným potravinám, by sme naozaj nemali súdiť pohnútky zúfalcov, ktorí v izraelskej okupácii stratili dom, majetok, milovaných blízkych. Ak by sa to stalo vám, viete s istotou povedať, že by ste v návale amoku nespravili niečo podobné? Navyše, hádzať celý národ do jedného vreca s niekoľkými pomätencami, je úplná ignorancia.
Už aj medzi samotnými Izraelčanmi sa ozývajú hlasy volajúce po rešpektovaní medzinárodného práva, ženevských konvencií a nespočetných rezolúcií OSN. Len niektorí z nás, ktorí ani nemajú o situácii dosť informácií, sa radi ozývajú s poznámkami o pomätenosti samovražedných atentátnikov a nenávistej výchove palestínskych rodičov. Ak by sem ale zajtra zase vtiahli napríklad Rusi na tankoch a začali okupáciu našej krajiny, určite by sme ani my svojim deťom nevštepovali lásku k Rusku. Nehovoriac o tom, keby začali búrať naše domy a stavať nové, do ktorých by následne začali nasťahovávať rodiny z Ruska.
