Celé to dáva logiku. Ak chcem napríklad zaujímavú a/alebo dobre platenú prácu, musím najprv buď chodiť do školy, alebo robiť „horšiu" a zle platenú prácu, aby som získala vzdelanie/kvalifikáciu/skúsenosti. Treba pre to niečo obetovať. Presne ako ten cukrík - chvíľku nemám nič, ale neskôr mám vďaka trpezlivosti dvakrát viac.
Nedávno som ale počula na internete iný názor na tento problém. Je ustavičné čakanie na niečo lepšie v živote pre ľudí skutočne napĺňajúce? Nie je lepšie „žiť tu a teraz", vychutnať si moment a nezaťažovať sa prílišným plánovaním, keďže väčšina plánov aj tak dopadne ináč? Skrátka - zjesť cukrík hneď, keď naň máme práve chuť a nestresovať sa čakaním na ešte jeden? (Niektoré deti, ktoré vydržali čakať na druhý cukrík, oba cukríky potom doslova zhltli, bez toho, aby si ich vôbec vychutnali). Nestalo sa vám, že ste sa o niečo dlho snažili, čakali ste na to, a nakoniec vám to ani neurobilo takú radosť, akú ste čakali? Alebo ste dosiahli tvrdo vybojovaný úspech, no radosť trvala iba krátko a už o chvíľu ste chceli dosiahnuť zase niečo iné?
Alebo žeby „zlatá stredná cesta" bola zase tá zlatá stredná... Chcieť stále niečo ďalšie a ďalšie nás posúva dopredu, no niekedy si pritom zabúdame uvedomovať momentálnu realitu, ktorá nemusí byť práve taká zlá.
