Nie je správne predpokladať, že každý Hispánec v USA je akurát Mexičan. Kubánca alebo Portoričana sa to môže dotknúť. Pre mňa však medzi slovom „Hispánec“ a „Latinoameričan“ nie je rozdiel.
V USA nemôžete černocha nazvať „a black“ (černoch), ale môžete povedať, že je čierny („he is black“). Najistejšie ale bude nazvať ho Afroameričanom, pretože vraj i slovo „čierny“ môže niektorých urážať, kedže sa považujú za „čokoládových“, „snedých“ a podobne.
Vo všeobecnosti sú na tieto slová citlivejší Afroameričania ako Afričania.
„Fajn,“ reagovala som trochu podráždene, „tak ja potom nie som biela, ale béžová.“
Napokon, slovo „whitie“ (white=biely) už rozbúrilo verejnú mienku v USA, keď bola z jeho použitia počas prezidenstskej kampane obvinená Michelle Obama, už čoskoro prvá dáma USA.
Všetko je to však, samozrejme, oveľa zložitejšie. Rasizmus má prsty aj v tomto probléme. Rasizmus diskriminuje na všetky strany.
Nedávno sa musel verejne ospravedlniť britský princ Harry za to, že počas pobytu v armáde nazval jedného z členov svojej jednotky „Paki“. Vojak je Brit pakistanského pôvodu.
„Paki“, „cigoš“, „negger“, „whitie“... Toto sú zjavné urážky (a nemyslím tým, keď to povie kamarát kamarátovi). Zamyslela som sa však nad tým, či by som sa urazila, keby ma niekto nazval bielou. A musela som pripustiť, že aj keby som sa neurazila, prinajmenšom by som sa zarazila. Načo ma má kto nazývať bielou??
No ale potom, načo má kto Afričana alebo Afroameričana nazývať čiernym? Ak je zarážajúce nazývať Lindsay Davenportovú bielou tenistkou, rovnako zarážajúce je nazývať Serenu Williamsovú čiernou tenistkou.
Povedzme, že stretnete na ulici černocha (dúfam, že toto slovo nie je ešte urážlivé). Pravdepodobne si uvedomíte jeho odlišnú rasu. Ak ho však stretávate dennodenne, poznáte ho (napríklad je to váš kolega), prestávate si uvedomovať rozdiel vo farbe pleti medzi vami a ním. Podobne sa to môže stať so známou osobnosťou. Pamätám si, že som si raz prezerala nejaký časopis a uvidela som v ňom fotku Whitney Houston v šortkách. Pomyslela som si, aké má „pekne opálené“ nohy. Moment neskôr som sa musela začať sama na sebe smiať.
Keď však stretneme belocha, ktorého nepoznáme, nepotrebujeme čas na to, aby sme si uvedomili, že sme rovnakí.
Aj tí z nás, ktorí sa nepovažujú za rasistov, by sme sa možno mali zamyslieť, ako si sami pre seba definujeme rasizmus. Nevidíme rozdiel medzi sebou a ostatnými, alebo je pre nás „cigán jak černoch“?
