S dávkou nostalgie som si prečítal zopár osudov, ktoré sa neskončili šťastne. Prišlo však ráno a ja som v zhone práce pozabudol na to, nad čím som si lámal hlavu pár hodín predtým. Do reality ma však vrátil jeden telefonát. A v ňom informácia, že jeden z členov mojej rodiny predčasne po ťažkej chorobe zomrel. Na rakovinu.
Moja sesternica sa vydávala zhruba pred štyrmi rokmi a bola šťastná. Z lásky sa im narodilo dieťatko. Najkrajší moment života. A aby sa mala rodinka dobre, manžel šiel pracovať na niekoľko rokov do Spojených štátov. Sesternica mala láskavých rodičov, ktorí jej so všetkým pomohli a tak to zvládala v podstate bez problémov. Chýbalo možno len to partnerovo pohladenie, či poďakovanie za starostlivost o malého synčeka.
V rozprávkach sa všetko končí happyendom, v tomto príbehu nie. Sesternicin manžel sa vrátil navždy na Slovensko pred mesiacom. Práve vtedy diagnostikovali u mojej sesternici rakovinový nádor. Lekári nedávali veľkú šancu, nedali prakticky žiadnu. Po mesiaci hospitalizácie v nemocnici prišla najhroznejšia správa. Synček i manžel, celá naša rodina stratila človeka, ktorého ste poznali iba s úsmevom na tvári. Dnes ráno sa skončil život 32 ročnej mladej ženy, ktorej sa mal začínať nový život v už kompletnej rodinke. Ale už sa nikdy nezačne.
Správa ma ranila a vrátila naspäť do citátov, ktoré som si v noci čítal. Tento blog mal byť holdom pre moju manželku i poďakovaním za všetky tie osemročné útrapy, ktoré musela so mnou prežiť. Neviem si predstaviť, že by som ju stratil. Práve v týchto smutných chvíľach....
P.S.: Aj najťažšia hodina v živote má len 60 minút. Človek zomiera dvakrát, prvýkrát po fyzickej stránke, druhýkrát, keď zomrie aj posledná spomienka na nebohého. Ale my nezabudneme...
