Príbeh prvý: Poznal som rodinu, ktorá fungovala v rámci slovenského normálu. Obaja pracovali, mali deti. Podobne ako vačšina rodín, aj oni mali problémy, ktoré riešili buď tichou domácnosťou alebo zbytočnou hádkou. Po búrke býva ticho, takže aj keď sa problém rýchlo nevyriešil, obaja si našli cestu k sebe. Ich problémom bolo, že nekomunikovali. Bežný stereotyp im to vlastne ani neumožnil. On sa po práci venoval svojim koníčkom, ona takisto. Deti mali vlastný program. Takto táto rodina fungovala. Dlhé dni, mesiace a aj roky. Raz ich hádka prekročila medze. Ona vybuchla a vykríkla: bodaj by si sa mi stratil z očí. S touto vetou obaja líhali do postele, každý do inej. Keď ráno vyšlo slnko, ona sa snažila prebudiť svojho manžela, aby stihol do práce. No, muž nejavil známky života. V noci zomrel na zástavu srdca. Spomenula si na slová, ktoré pred spaním vyriekla a .... zosypala sa. Dnes je z tej ženy chodiaca troska, prepadla alkoholu a kedže deti už majú svoje vlastné rodiny, zostala sama. Prepáčte, sama nie. Zostala jej fľaša a krutá spomienka. Veta, ktorá ju položila na dno.
Príbeh druhý: Takmer 9 rokov som pracoval v istej inštitúcii s kolegom, o ktorom bude druhý príbeh. Nepracoval síce na mojom oddelení, ale v pracovnom kontakte sme boli stále. Bol to človek, ktorý posobil navonok velmi pokojne a pokorne, so všetkým vyrovnaný. Nikdy nemohol mať deti, preto sa spoločne s manželkou rozhodol pre adopciu. Bol to človek, ktorého musel mať každý rád. Nebol konfliktný, hoci práca, ktorú vykonával, si žiadala poriadny stres a nervy. Všetko dusil v sebe. Keď som z onej inštitúcie odišiel, naše kroky sa rozišli. Ale stretávali sme sa náhodne, pretože sme bývali na jednom sídlisku. Pamatám si na deň, keď som ho videl naposledy. Žiaril spokojnosťou, písal sa rok 2004. Spokojnost bola o to vačšmi, že sa mu po rokoch plných žiadostí podarilo s adopciou želaného dieťatka. Každú chvíľu ho mal dostať. O pol roka neskor som čírou náhodou stretol jeho kolegu, teda aj mojho bývalého. Jeho slová mi vyrazili dych. Zomrel. V mladom veku, tuším ťahal na 40-tku. Zomrel, keď sa mu mal začať nový život aj s dieťatkom. A príčina? Infarkt. Infarkt u človeka, ktorého ste nepočuli zavrieskať, prejaviť emócie silnejším hlasom. Všetko dusil v sebe a telo sa vzrpiečilo. Keď už sa dotýkal šřastia, prišla zubatá.
Tieto dva príbehy sú pre mňa veľmi smutné. Stále ich mám na mysli. Musel som Vám ich napísať, majú veľa spoločného. Spomínam na nich, keď som ďaleko od rodiny. Možno sa stalo niečo podobné aj Vám. Preto, prosím, ak dočitate tieto riadky, choďte k najbližšiemu, dajte mu bozk, alebo sa ho len dotknite s úsmevom na tvári, aj keď sa práve na seba hneváte. Lebo neviete nikdy, či to ešte v živote stihnete. Tak ako v príbehu prvom. Manželka mi raz v sms napísala krásnu správu. Nech slnko nezapadá nad našim hnevom
