O krásnej rodinke

Prišiel však deň, keď sa potvrdila smutná správa. Nemala ani 40-tku na krku, keď jej zistili zhubný nádor. Iba láska k Bohu nechala Jeho na nohách. Nezosypal sa, hoci lekárove slová boli kruté. Nemala nádej. Ostávalo jej pár dní, možno mesiac - dva. Doktor sa veľmi nemýlil, zubatá prišla skor ako to čakali. Deti boli síce malé, bolesť však vnímali. Zostal sám, s deťmi bez manželky a milujúcej matky. Aby sa deti nedostali do domova, musel opustiť prácu. Inak by to nezvládal. Aj keď bol často na dne, veril, že pekné chvíle sa raz vrátia. Veď mamina ich z vrchu kontrolovala a držala ochrannú ruku. Dni ubiehali jeden po druhom, ani si nestihli uvedomiť, že z deti sa stali mladí ľudia, ktorí sa už chceli postaviť na vlastné nohy. Po čase vyleteli z rodného hniezda a On ostál sám. Sám so spomienkami. často bilancoval svoj život. Dával mu všetko, no prijímal iba údery. Keď už bol starý, nedokázal sa o seba postarať. Jeho deti pracovali veľmi ďaleko, preto jediné riešenie, ktoré existovalo, bolo vykúpením. Odišiel do domova pre dochodcov. Ani jeho dve dcery, ani jeho syn sa neprišli naň pozrieť. Nestihol už napísať ani závet, keď po tichu odišiel. Sposobom, akým prežíval svoj život. Ticho a nenápadne. Nedožil sa toho, ako sa deti bijú o majetok, nedožil sa škriepok, ktoré ich navždy rozdelili. Bola to krásna rodinka. Bola.