A od toho istého človeka som sa pred pár dňami dozvedel smutnú správu. Po jednom z výsledkov mojmu blízkemu diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy. Problémy mal skor, hádam dva roky. Ale na nutnú operáciu ísť nemohol, kvoli škole, kvoli kariére, kvoli niečomu, po čom ten človek hádam najviac bažil. Ten človek pracoval a stále pracuje v zdravotníctve. Nepripúšťal si možnosť, že aj lekár može ochorieť.
V mladosti čas nemal, staral sa o deti, pretože jeho "choť" sa k výchove veľmi nemal. Vychovával dve deti. Vytrpel si veľa. Ani to spolužitie s druhou polovicou nebolo šťastné. Blízky človek dával rodine všetko a zabúdal na kamarátov, stal sa samotárskym človekom. Introvertom. Jeden cieľ mal pred sebou, splnil si ho štátnicami. Získal titul. Karierizmus dostal poriadne zadosťučinenie. Vždy si zakladal na tom, aby aj jeho potomkovia mali vysokoškolsky titul.
Ten najstarší sa akosi vymykal z rámca nádejí a ambícii človeka, o ktorom píšem a o ktorom je tento blog. Príliš mladý si založil rodinu a na ostatné mu už čas neostával. Ten druhý, o 9 rokov mladší študuje na VŠ. Aspoň on.
Nechcel by som byť v koži človeka, ktorý má spomínanú chorobu. Dá sa vyliečiť, ale to je vo hviezdach. Ak by prišla operácia skor, k najhoršiemu vobec nemuselo prísť. Ale pre toho človeka bola na prvom mieste škola a mienka ostatných. Tento komunistický prežitok, že Vysoká škola robí z človeka človeka, už dávno prešiel. Áno, mať diplom znamená, že v kariére možte smerovať vyššie. Ale nie vždy to platí. Nie vždy. Najma keď si to odnesie zdravie. Píšem tento blog preto, lebo viem, že ten človek si ho prečíta. Matky vždy čítajú blogy svojich synov.
