Osobne čítam slovenské mienkotvorné i bulvárotvorné periodiká na internete. Mám ho doma, v práci, všade. Nudu zažehnávam práve takýmto sposobom. Ušetrím kvantum peňazí, pretože všetko mám v jednom, na skle mojho monitoru. Ďalšou nesporne veľkou výhodou je aj fakt, že si od tlačiarenskej čierne nezamažem ruky, že noviny pri listovaní nemusím prácne skladať a žehliť im puky. Nemám totiž rád, ak sú strany nakrivo. Vyrušuje ma to. A znervózňuje.
Nechcel by som byť vydavateľom. Na Slovensku. Predajnosť kvoli spomínanému internetovému démonu klesá. Logické. Hoci možno kdesi v zabudnutom kúte na východe našej krajiny považujú staršie generácie tento výdobytok doby za gruzínske národné jedlo. Možno majú pod pojmom internet zafixovaný nejaký športový pojem. Neviem, ale isté je jedno - podľa štatistík je kúpyschopnosť i kúpychtivosť printových periodík na strednom i východnom Slovensku percentuálne vyššia. Vzhľadom na počet obyvateľov. Ale prejde čas a aj tam sa stane internet nevyhnutnou súčasťou života. V stánkoch PNS a iných si tak budeme kupovať len cigarety, a iné "drogy"... A možno zaniknú.
Polygrafia príde o zákazky, sadzači o zlaté remeslo. Zo žurnalistického slovníka zmiznú pojmy ako zrkadlo, zalamovanie, forota... Len ja osobne si neviem predstaviť, s čím pojdem na WC, s čím si sadnem do vlaku, či lietadla, čím bude napríklad moja svokra či mama baliť kompóty na expedíciu k nám domov. Neviem, čím budem zabíjať muchy v čase veľkej núdze, keď nebude po ruke nič. Neviem, čo budú nosiť moje deti do školy pri pravidelnom zbere papiera. Neviem. A trápi ma to. Neverím totiž, že pri neustálom poklese nákladu a čítanosti, budú vydavateľstvá schopné stále padať do červených čísel. Neoplatí sa im to.
