Ako som získal modrú knižku

Nebohý Julo Satinský raz povedal, že na vojnu by mali chodiť deti - od 8 do 12 rokov. Zahrali by sa, poskrývali v priekopách, hrali na mŕtvych a takto vyšantení by strávili najkrajšie roky života. A ako dospelší by sa mali venovať serióznejším veciam. S týmto prístupom som aj ja odďaľoval svoju povinnú vojenskú službu. Preto som chodil z vysokej školy na vysokú školu, až prišiel čas, kedy sa rozhodovalo o plnej profesionalizácii vojska. V roku 2004 som pre istotu podal žiadosť v mojom rodnom meste o vydanie dokladu o neschopnosti zúčastniť sa tak bohumilej činnosti, akou vojna je. Nechcel som nič podceniť, len aby ma náhodou neodvelili medzi poslednými brancami. Skoro ráno som teda podľa pokynov prišiel na odvod. Síce unavený z ďalekého cestovania, predsa som ešte dokázal mať otvorené oči. Postavil som sa do radu, za 4 dievčatá. Preľakol som sa. Som tu správne??? Bol som, tie baby šli na odvod. Preboha, feministky. V šoku som zostal len do chvíle, keď ku mne podišla staršia zdravotná sestrička a podala mi bažanta na moč. Pozerám na ňu a odvrknem: Nepotrebujem to, lebo sa mi nechce. - Ako to, že sa Vám nechce? - Pretože som pred malou chvíľou bol. - Ale to ste nemali! - Napísali ste mi to do pozvánky, že treba prísť s plným močovým mechúrom? Nenapísali, tak čo. - Sestrička však našla riešenie. Tak si choďte tu dolu do bufetu niečo vypiť. šiel som. Jej slová som zobral doslova a dopísmena. Dal som si 6 pív. A pomohlo to, akurát som cítil mierne točenie hlavy. Samotný odvod prebiehol potom normálne. Okrem mňa tam boli spomínané štyri baby a samí občania počernej pleti. Komisia ma dlho neskúmala. Pýtala sa len, prečo chcem modrú knižku. Povedal som, že nevidím ružovú farbu. Teda, na Slovensku nevidím ružovú farbu, všade inde áno. Nepochopili to. Doležité je, že mi vyšli v ústrety. Veď kto by chcel ružovoslepého branca. Celý ten proces trval krátko. Stačil jeden pohľad. Na názor byť brancom sa už nepýtali. Z mojej tváre sa to dalo vyčítať....