Na chodbách našej budovy niet žiadnej vravy (pardón, mluvy - kolegovia sú Česi). Nikde nevidím kolegov, funkčné je len vysielace pracovisko, jeden strihač a ja. Dnes som v práci zbytočne, lebo už aj tá posledná technika sa rozoberá a sťahuje do stovežatej Prahy. A tak počúvam hudbu, Andreu Bocelliho a spomínam na moje štyri roky strávené v Hradci Králové. Aké spomienky mi už z hlavy nik neukradne?
1. Letiště Věkoše - práve tú sídlila televízia zameraná na šport. Pamätám si na tenisový prenos z ATP Masters. Bolo leto, ale nemohol som mať otvorené okno, pretože o 200 metrov ďalej mala koncert skupina Kabát. Bolo ju počuť na 5 kilometrovú vzdialenosť aj vďaka fantastickému ozvučeniu, takže si asi dokážete predstaviť, že moj komentár bol "podhratý" tvrdou rockovou hudbou. Na to nikdy nezabudnem. Podobne ako na hip-hopove kempy, najväčšie v Strednej Európe, veľké festivaly - vtedy sa na malé "letiště" zgrupovalo cez 50 000 občanov viacerých krajín. Letiště bolo vlastne bývalými kasárňami, a vždy keď som šiel do práce, musel som to strihnúť cez "buzerplac" s pohľadom na veľký socialistický štátny znak. Áno, v tomto priestore ešte dýcha komunistická história.
2. Kondic - je to vlastne ubytovňa Dopravného podniku, kde sme my "cezpoľní" prespávali. Kašľať na to, že Vám po stenách liezli pavúky, neprekážal nám ani smrad rinúci sa po otvorení záchodovej dosky (na východe zvanej srandy). Zvykli sme si aj na rev ukrajinských robotníkov bývajúcich vedľa, či milostné pohyby so zvukmi (v tomto prípade platilo, že papundeklové steny mali uši). Bol to skrátka kolorit ubytovne, ktorá by nepojala ani jednu hviezdičku. Azda jedinou dominantou Kondicu bol miestny bar a jeho šéf Ivan B. Človek oddaný svojej profesii, takých by ste hľadali márne. V bare ste sa stretávali s roznymi profesiami - býval tam detektív, kontrolór atď atď. Na Kondic nezabudnem a dúfam, že ani on nezabudne na mňa, veď v decembri 2004 som tam utvoril rekord v pití piva na čas - za 3 minúty 31 sekúnd som do seba vylial 2 litre piva. Vyskúšajte.
3. Pán vrátny - príchod do práce mnohých mojich kolegov (mňa nevynímajúc) spríjemnil úsmev pána vrátneho. V jednom blogu som ho spomínal. Žiaľ, pred štyrmi mesiacmi podľahol zákernému infarktu. Bol to človek, ktorého každý musel mať rád. Žil sám a všetok svoj voľný čas venoval práve TV a aby som nezabudol, aj zbieraniu použitých telefónnych kartičiek. V novembri sa ma často pýtal, či som mu nejaké na Slovensku pozháňal. Zbieral som ich postupne, no odovzdať som ich už nestihol. :(
Spomienok je však veľa. Spomienok na mnohých, s ktorými sa už možno nikdy v živote neuvidím. Hradec Králové je krásne mesto, má pre mňa osobité čaro, pretože práve tu som sa v živote odrazil po pracovnej i rodinnej stránke nahor. Práve tu, za týmto mojim počítačom som napísal svoj prvý blog a práve tu dopíšem aj svoj posledný. Con te Partiro.
