Napísala mi ho 35 ročná fanynka bieleho športu. Prezradila, že tenis sleduje so železnou pravidelnosťou a teší sa na každý moment, keď ma može aspoň na diaľku počuť. Už len úvod ma dojal, pretože ak potešíte aspoň niekoho, je to dovod, prečo sa to oplatí robiť.
Čítal som ďalej. Predstavila sa a pokračovala o sebe. Vzápatí nasledovali otázky. A potom odstavec, ktorý ma dostal. Nikdy som nečítal tak krásny a zároveň veľmi smutný mail.
Spomínaná dáma je od narodenia na vozíku, žije sama s matkou. Otec odišiel, lebo bol zabbelec. Preto sa jej internet a TV stali pomocníkmi a kamarátmi prakticky už na celý život. Má zamestnanie, domáce. Pomáha pri výrobe šperkov. Z toho, čo napísala, bolo vidieť, že mozog pracuje na 100 percent. Bez štylistickej chyby a s patričnými znalosťami.
Odpísal som a poďakoval. Nedalo mi a do mailu som nasypal mnoho otázok. Nikdy som si totiž nepísal s človekom, ktorý je hendikepovaný a nikdy som sa hendikepovaného ani nepýtal, ako sa dá vysporiadať s takýmto osudom. Videl som a stretol mnohých, ktorým príroda skor či neskor zmenila životný dej.
Po nejakých hodinách mi prišla odpoveď. Jednoduchá, ale jasná a predovšetkým krásna. Človek si podľa nej vždy zvykne. Zdravím sa síce nikdy nikomu nevyrovná, ale všetko ostatné sa dá a zvláda to. Po tejto vete mi hrkli slzy do očí. Zostal som poriadne zahanbený. Zistil som, že ja si život veľmi nevážim. Hádam sa kvoli hlúpostiam, prekáža mi červená na semafóre, vytočí ma ľudská hlúposť a neschopnosť. Mám pocit, že nemám sedem smrteľných hriechov, ale podstatne viac.
Osud bol ku mne priaznivý. Mám tri krásne deti, skvelú manželku, dobrých a starostlivých rodičov, perfektnú prácu spojenú s cestovaním, výborný plat, vlastný byt. Ale nemám to najpodstatnejšie. Pozitívny vzťah k životu. Nevedia ma potešiť maličkosti a miestami sa nedokážem tešiť zo života. Z toho čo mám.... A prekážky, hoc malé, ktoré stavia život každému z nás, považujem za neprekonateľné a zbytočné...
