Bol vrátnikom. Milým vrátnikom. Nosieval traky a modrú košeľu - táto uniforma mu veľmi svedčala. "Tak co počasíčko?". Vedel ako na mňa, nemám totiž práve horúce dni a ostré slnko v láske. Vždy som ho naťahoval: keby aspoň tri dni lialo a vonku bolo hnusne.
Často chodieval do mojej kancelárie, aby som mu z internetu vytlačil "pavúkov", t.j. vyžrebovanie tenisových turnajov. Rád si totiž zatipoval a ku mne chodil po odborné rady. Keď som mohol, pomohol som mu. Vsádzal za malé čiastky, ale každá vyhraná koruna ho veľmi potešila.
Bol už sám, v dochodku, mal veľa času a tak bol náš kolektív pre neho jedinou spoločnosťou, v ktorej sa mohol vyrozprávať, popočúvať príbehy iných. Jednoducho, žiť. Bol vášnivým zberateľom starých telefónnych kariet. Aj ja som prisľúbil nejaké slovenské.
V štvrtok som postrádal papier do tlačiarne. Tak som sa ho spýtal, či náhodou nevie, kde je na sekretariáte celý balík. Vedel. Ochotne šiel, odomkol miestnosť. "Tak kouknite, pane, tady je papírek. Příšte už půjdete sám, jo?? Budete vědět....
V piatok som dorobil svoju prácu, bolo niečo pred osemnástou. Náš vrátný podišiel ku mne a spýtal sa, či neviem ako sa hrali ďalšie zápasy. Odpovedal som, že zistím a poviem. O dve minúty som vyšiel z kancelárie a zbadal hlúčik kolegov. Nevenoval som tomu pozornosť. Prebrali ma až červené bundy so žltými reflexnými páskami. Ležal na zemi, práve dostával elektrické šoky... náš vrátný.
Keď ste ho zbadali, vaše srdce rýchlo pookrialo. A my sa teraz modlíme, aby po ťažkom infarkte pookrialo aj jemu.
