Nie je pomoc ako pomoc

Motal som sa v jednom nemenovanom českom meste, keď moj pohľad zablúdil na dvojicu mužov. Mladší z dvojice bol Cigán alebo ak chcete, Róm. Športovej postavy a s výraznymi tetovaniami. Vedľa neho postával starší pán, ktorý si obzeral tovar. Konkrétne, holiaci strojček kvalitnej značky. Pristavil som sa pri nich a opýtal sa, po čom predáva ten prístroj. Hneď mi bolo jasné, že šlo o nejaký obchod. Občan počernej farby odvetil, že za tristo može byť strojček moj. Otázku, odkiaľ ho má, bolo zbytočné položiť. Potreboval sa samotného corpusu delicti zbaviť. "Urobil" obchod a tovar chcel speňažiť. Nezaváhal som. Ponúkal mi aj ďalšie veci, hlboko - desaťnásobne - pod cenou. No, nekúpte to! Mohol som ho udať pred príchodivšími policajtmi, ale neurobil som tak. Na záver vysvetlím prečo. S dobrým pocitom som nasadol do trolejbusu, s vedomím, že tovar musím ukryť na izbe. Na predposlednej zastávke nastúpila revízorka. A keďže som zarytý jazdec na čierno (je v tom kus adrenalínu), vymýšľal som sposob, ako sa dostať "súperovi" na kobylku. Vytiahol som jeden zo 14 označených lístkov a taktika spoľahlivo zabrala. Revízori v spomínanom meste totiž nosia len čípové karty, lístkami si neoverujú vytlačené číselka. Chytila však školáka. Mohol mať 12 rokov... Bolo mi ho ľúto, a tak som revízorke prehovoril do duše, že sa priznal, že bol úprimný a že by mala spraviť dobrý skutok a prečin mu odpustiť. Neviem, či zaposobil moj dar reči, nedajbože charizma, ale chlapcovi odpustila. Pri vystupovaní sme mali s revízorkou spoločnú cestu. Prezradila, že za každého čierneho pasažiera má províziu. Síce iba 50 Kč, ale aj to poteší. Uchlácholil som ju, že nie vždy peniaze prinášajú ľuďom šřastie. Niekedy je dobrý pocit drahší, ako nejaké bankovky. Prišiel som na izbu a pozrel si tovar, ktorý som tak výhodne kúpil. Pomohol som dvom ľuďom. Jeden potreboval súrne peniaze, druhý pomoc pri blížiacej sa pokute. Obidvaja sa previnili voči spoločenskému kódexu. Ale aj napriek tomu som im pomohol. Jednému kvoli odvahe (pri krádeži), druhému za pravdovravnosť. V živote to tak chodí, ak ste odvážny povedať ľuďom pravdu do očí, máte to ľahšie, hoci o dosť trnistejšie.