Moje blogy číta niekoľko prívržencov. Sú medzi nimi kamaráti, moji známi, kolegovia, závistlivci, ktorí len čakajú na vhodnú chvíľu, aby ma v diskusii opľuli a ... moja mama..... Teda ona si najprv prečíta diskusiu, potom zdvihne telefón a skor než sa jej rozloží kritický príspevok v hemisfére, už ma informuje o tom, čo kto o mne napísal. Potom príde hŕba výčitiek, prečo píšem proti Ficovi, prečo kritizujem niektoré celebrity a zvlášť úroveň slovenskej žurnalistiky. Lebo...
Lebo píšem iba o tom, v čom sa pohybujem a ja sa pohybujem v mediálnej oblasti, ktorá úzko súvisí aj s politikmi. Nepíšem o fungovaní zdravotníctva, nepíšem romantické veci, nepíšem prečo rastie púpava, lebo drogy neberiem. A nebudem písať pozitívne veci v médiach, keď ich je ako šafránu. Preto, mama....
Mrzí ma, že si nepochopila, že je demokracia a za žiaden príspevok mi nemožu dať slučku. Aspoň tu na Slovensku nie. Viem, že ťa mrzí, keď si čítaš diskusné príspevky, kde niektorí jednotlivci píšu akého máš syna. Neschopného vo svojej práci.... Vtedy si polož otázku: som tvoj syn? Ve´d si ma vychovala a najlepšie ma poznáš, tak si roztrieď informácie, ktoré sa o mne píšu....
To si ešte nečítala maily, v ktorých mi niektorí nadávajú do ch..., k..., len preto, že sa mi ako tak darí. V práci, v súkromí. Poznajú moje meno, ale nepoznajú ma ako človeka. Teba to bolí, ale aj na to si treba zvyknúť. Mojich "tiežpriateľov", ktorí nemajú toľko slušnosti, aby sa aspoň podpísali, beriem s poriadnou rezervou. Uraziť človeka može len inteligent. Beriem kritiku, ktorá je vecná a konštruktívna. Tá posúva ďalej. Mám ju radšej ako slová chvály, ktoré zas brzdia. Síce potešia...
Chcela si, aby som nepísal blogy alebo aby boli pozitívne. Tento je pozitívny. Pre mňa. Lebo patrí ľuďom, ktorí nemajú problém moju osobu opľúvať a titulovať ju bez akýchkoľvek argumentov tými najbrisknejšími výrazmi. Nech sa páči, je demokracia. A kvoli nej budem blogovať.
A pre teba mama odkaz: čítaj blogy a až potom diskusiu. Bude to tak lepšie a teba nebude bolieť srdce.
