Prečítal som si kontroverzný cestopis človeka, ktorý kedysi bol v podstate mojim kolegom. On pozná mňa, ja poznám jeho. Takže, milý Števo...
Počas jednej z prestávok som si so spolužiakmi z výšky odskočil na obed. Bola to bývalá reštaurácia v Skleníku. V Dúbravke. V BRATISLAVE. Objednali sme si černohorský rezeň. Po 60 !!! minútovom čakaní prišla čašníčka s dvoma porciami, na ktorých bol nastrúhaný syr - na ďalších troch syr absentoval. Na moju otázku prečo tam nie je syr, prišla strohá afektovaná odpoveď líznutá bratislavským slangom. Kuchár nemá čas, má veľa objednávok. Podotýkam, že v reštike sedeli ešte šiesti ľudia.
Ďalší príklad a posledný (hoci ich je mnoho). V jednom z veľkých obchodov v českom meste Hradec Králové som upozornil človeka zodpovedajúceho za stav ovocia a zeleniny, že má na pulte zhnité paradajky. Či mu to neprekáža. Zobral paradajky a hodil ich na vozík, kde bol ďalší zhnitý pokrm. Pre seba zaševelil, že mám si nakupovať na Slovensku. Počul som to a mal sto chutí zavolať vedúceho, ale urobil som mu väčšiu hanbu. Nahlas pred všetkými som zopakoval jeho repliku. Odišiel som, ale nezanevrel.
Čo som tým chcel napísať? Že primitívov nájdeš všade, ľudí, ktorých vlastná práca nebaví. Je to sociálny problém a nik tomu druhému do duše nevidí. Možno nižšia integrácia, možno zatrpknutosť, neviem...
Ale jedno viem isto. Som východniar a za svoj povod sa nehanbím. Žijem síce v Bratislave a mám ju rád, ale na rodný Prešov nedám dopustiť. Každé zákutie je čímsi špecifické. Spiš možno väčšou koncentráciou cigánskych osád. Nebudem ich brániť, oni si na ten štandard zvykli.
Štefan, tebe neublížil a neznechutil Ťa východ. Teba znechutili ľudia. A takí sú všade. Aj v Bratislave. Aj v Košiciach, aj v Hradci králové. Preto ma prekvapuje, že si sa znížil k takým spláškam. Bol si novinár a možno, chválabohu, už nie si...
