Sviatok nemusí byť piatok

Takto nejak sa krútil pre mňa rok za rokom. Veľkonočné sviatky mali čaro. Mali. Mali by aj dnes, keby nám workoholikom nepretekal život pomedzi prsty. Takto pred rokmi by mi praskalo brucho od prejedenia, teraz sedím polohladný v kancelárii sám. No sám...., sú tu aj kolegovia, ale mám na mysli inú samotu. Samotu, ktorú cítime len my, postihnutí depresiami. Najma jar a jeseň je pre nás chorých najťažšou. Citlivosť vtedy prechádza do ukrutných bolestí. S jednou takou teraz bojujem. A bojovať sa dá len prácou. Tak pracujem, celý deň. A keď mám chvíločku čas, tak sa snažím písať. Aj tento blog. A prečo to vlastne píšem? Že nie každý može Veľkonočný pondelok stráviť s korbáčom v ruke a s pohárikom v sebe. Nie každý može byt pri svojich blízkych. Existujú totiž siroty, sú aj takí, ktorých pripútala k nemocničnej posteli choroba. Sú aj takí, ktorí prežili v tomto roku tragédiu a nemajú dovod tešiť sa. A sú aj takí, ktorým preteká život pomedzi prsty...