Včera som sa stretol s Borisom Kitkom, novým trénerom bratislavského Slovana. Rozprávali sme sa zhruba pol hodinku a preberali sme aj tému talenty. V našom futbale je ich aj málo, aj veľa. Podľa toho, z akého pohľadu sa na to pozeráte. Po dedinských trávnikoch ich behá neúrekom, ale nemajú to šťastie preraziť. Buď nedostatkom financií, alebo si ich nikto nevšimne. Nevravím, že v mládežníckych základňach sa nepracuje dobre, ale práca manažérov kazí dielo klubových trénerov. Všade vo svete je to inak. Dnes 15 ročnému chlapcovi a predovšetkým jeho otcovi zamávate lukratívnymi podmienkami v niektorom z dobrých európskych celkov a klubový tréner, ktorý ho piple od plienok, sa može aj na hlavu postaviť. Prečo to spomínam? Marek Krejčí mal talent od Boha. V sedemnástich rokoch vedel kúzliť s loptou, vedel to, čo dnes možno 25 ročný harcovník s podstatne bohatšími skúsenosťami. Príliš skoro však šiel do zahraničia, potom sa vrátil naspať na ligové trávniky, aby z nich opat unikol za legionárskym chlebíčkom. Už sa z nich nevrátil a nikdy sa nevráti.
Marek Krejčí bol na Slovensku spájaný s kauzami, prischol mu prívlastok enfant terrible slovenského futbalu. Mal spory s trénerom Bubenkom, hľadal vlastné ja. Futbal trochu šiel do úzadia. Talent vyprchal, ale stále dokázal zabávať divákov. Naposledy v Burghausene. Viac však futbalový dres neoblečie. S Marekom som sa osobne poznal a keď prestupoval, vedel som to prvý. Medzi prvými som sa dozvedel aj o jeho skone.
Doteraz som si myslel, že len manažéri zabíjajú v snahe byť ziskuchtiví talenty. O talenty však slovenský futbal prichádza úplne zbytočne. Tak ako ma zasiahla nečakaná smrť Petra Dubovského, Roberta Formanka, teraz i Mareka Krejčiho. V nebi sa nám začína, žiaľ, napĺňať futbalová jedenástka.
