"A to si nechas!?"

Stal som tam uz niekolko hodin a pozoroval destska vo veku medzi 12-15 ako hraju zapas. Hokej. Ladovy. Take to, co mame tak velmi radi a tesime sa ked nasi vyhravaju. Povacsine. Tento raz som si vsak nemohol dovolit odist cez reklamnu prestavku do bufetu a objednat si caj, vyvalit sa ku stolu a popijat presladeny odvar pomalymi duskami. Musel som striehnut na hracov. Nespustit z nich oci. "Heeej! Hej! Podas mi kusok leukoplastu?!" zakrical niekto na mna zo striedacky hosti. "Co sa stalo?" .. odpovedam po prebudeni sa z ohniveho pozorovania hry. "Aale, kolega sa vcera trochu skrkol a ma ranu a trochu mu to krvaca." "Aky kolega?" pytam sa. "Ten v budke casomiery oproti..." "...to je zo vcera?" pyta sa pri mne stojaci kolega v cervenom - vyzerame ako dvojicky. "Hej..." prichadza odpoved. "Daj mu ten maly - to uz krvacat velmi nebude.." dostavam prikaz. Chapem...hrabem sa v lekarnicke - vytahujem a odtrhavam z dlheho pasu sterilne zabaleneho leukoplastu - podavam mlademu chalanovi z budky casomiery. "Dik!" "Hej!" Opat novy vykrik - tento krat z lavicky domacich..."Tam mas pacienta!". Otaca sa na mna trener zachripnutym hlasom. Pozeram - na lavicke sa sklana hrac 52. Na svoj vek nadmerne vysoky. Prichadzam k nemu s cervenym doktorom. "Co sa stalo?" "Narazil som sa tu." odpoveda hrac a ukazuje na rameno cez chranice. "Daj si to dole!" odpoveda cerveny kolega lekar a zacne mu ohmatavat rameno."Tu?""Nie, tu..." ...lekar ohmatava dalej. "To mas len narazene - je to v poriadku." ...pokracuje s otocenim sa na mna... "Osetri mu to!" Vyberam lad - prikladam v sacku na rameno - hrac sa pyta na chladiaci sprej. Vyberam ho a ochladzujem rameno. "Ok...to staci." Hrac sa oblieka do chranicov. Za minutu korculuje po lade ako keby sa nic nestalo. Pokracujeme dalsimi par zasahmi - nic vazne sa do konca druheho zapasu nestane. Spokojni balime lekarnicku, podrteny lad a octanovu mast. Dalsie dva zapasy su na rozvrhnu buduci tyzden. Tesim sa. Tesim sa, ze mozem niekomu takto pomahat.Ludia! Davajte si pozor! :)